Štrbské a Jamské pleso.

 

Slovenské dejiny, dejiny Slovenov velebiacich Vlasatého Boha, sú dejinami Horalov, Horniakov alebo Uhrov, začali v horách zeme U Hory, nie však medzi prehistorickými pastiermi kráv, oviec a kôz, ale medzi prospektormi, zlatokopmi a tavičmi medi a bronzu a medzi dlhovlasými mníchmi, hermitmi a reklusmi, ktorí prišli hore Tisou, Hornádom, Nitrou a Váhom do týchto hôr v severných Karpatoch za samotou, za Bohom, ktorého nazývali Bog a tu ho hľadali a v sebe samých našli, pretože ich Bog nebol nič iné než Absolútne Sebapoznanie. Sám Boh im tu meral čas tým, že jeho viditeľný prejav, slnko – jeho pravé oko sa denne kĺzalo ako prekrásna víla po malo a veľkotatranských štítoch a hrebeňoch, a keď sa pri pohľade z Burchbrichu na jesennú rovnodennosť doslova utopilo v „Jazere Najvyššieho Povedomia“, v Štrbskom Plese, nastala noc bohov.

Štrbské Pleso, na juhovýchodnom úpätí Kriváňa a juhozápadnom úpätí Gerlachu, bolo slovenským ekvivalentom tibetského jazera Manasarovar – Jazera Mysle alebo Jazera Najvyššieho Vedomia – na južnom úpätí posvätnej hory Boha Šivu – Kailasam. Jeho názov v pôvodnom znení mal formu Śatur-bá Palása(m), z čoho vzniklo „Štrba Palása“ a eventuálne Štrbské Pleso. Tento názov mal presne ten istý význam ako chronologický neskorší sanskritizovaný hydronym Manasarovar – Pleso Najvyššieho Vedomia alebo Pleso večnej Spásy. Štrbské Pleso vzniklo zahataním vody z topiaceho sa ľadovca morenovitou hradbou a nie je bezvýznamné, že v Džainistickej (Jain) tradícii starej Indie sa jazero Manasarovar nazýva Padma Hrada, „Hrada Lotosového kvetu“. Dnes táto hradba zachytáva vodu z dažďa a topiaceho sa snehu v okolí. Na jeho brehoch a v jeho vodách šajvistickí (ranohinduistickí) velebníci Vlasatého Šivu Gangaveniana očakávali vyvrcholenie duchovného hľadania. Štrbské pleso zrejme slúžilo tomu istému účelu.

Starí Sloveni celkom zjavne dosiahli podobné jogické preniknutie vnútornej dimenzie človeka pohrúžením sa do Štrbského plesa. Na brehoch Štrbského plesa sa končila dlhá púť pútnikov prichádzajúcich hore Nitrou a cez Turiec ako aj pútnikov potisských a pohornádskych, ktorí na znak prijatia náboženského sľubu nechali si rásť dlhé vlasy ako jeho spečatenie. Ponoriť sa do jeho hlbokej zelenej vody, zvanej palásam – z čoho vzniklo slovenské „pleso“, prinášalo veriacim očistu, najvyššie poznanie a večnú spásu. Miestne legendy a báje dodnes rozprávajú o princovi, vládcovi tatranských plies a o prekrásnej víle hrajúcej na lutnu, ktorí vo vodách Štrbského plesa našli svoje šťastie a večnú spásu.

Zelená farba tatranských plies ich spája so „Zeleným morom“, ktoré v mytológii Indie oblieva celý obývaný svet. Preto sa plesám aj v slovenčine prisudzuje morský pôvod alebo spojenie s morom, ako to naznačuje tendencia Slovákov a Poliakov nahrádzať pleso názvom Morské oko.

Popisné meno pleso sa v neskorších dobách uplatnilo aj na iné tatranské jazerá a historicky významné je aj uplatnenie na vzdialený, ale tiež zelenkavý Balaton v stredovekej, ba aj starovekej Panónii. Tam je zaznamenaný ako „lacus maximus qui dicitur Pelsois“ už okolo roku 700 po Kr. v diele Ravennatis Anonymi Cosmographia, alebo aj v dobe rímskej, ak je informácia podaná A. Semešom správna a historicky autentická (Kultúra 16, 7. október 2009, s.5).

Tibetský Manasarovar nemá zjavný a trvalý výtok, ale na západnej strane má svoj protiklad v temnom jazere démonov a smrti zvanom Rakšas (Rakshas) Tal. Podobne aj Štrbské pleso je bez výtoku a tiež má svoju tmavú partnerku podsvetia na západnej strane v čiernych vodách Jamského plesa, tzn. Plesa Boha Smrti Jamu, strážcu južného sveta nespasených, zvaného Pitriloka, z ktorého východ je možný len v telesnej podobe.

Podtatranské povesti spájajú Jamské pleso so smrťou tatranských vodníkov. Jamské pleso, položené v povodí Váhu, patrí do tmavej západnej polovice Matra(nsko) – Tatra(nskej) mandaly. Je geografickou a teologicko-kozmologickou súčasťou Liptova – regiónu tých, ktorí meditovali na dravidského Boha Smrti Jamu. Tým sa hovorilo Alipatakan, neskoršie Lipták/Liptáci, čo dalo vznik regionálnemu menu Liptov. Štrbské pleso, pleso bez prítoku a bez odtoku, leží na ostrohu Tatier, ktorý tvorí rozhranie hlavných slovenských povodí a je poznamenaný toponymami Štrba, Štrbské pleso, Štrbské solisko a Štrbský štít. Vody z oblasti na východ od tohto rozhrania, vrátane Nového Štrbského plesa, odvodňuje rieka Poprad s jej prítokmi (Mlynica atď.), a tá patrí do jasnej, východnej polovice Matra-Tatra Mandaly. Presne v zhode s hinduistickou kozmológiou, rieka Poprad mieri na severovýchod, teda do neba Boha Šivu (Šiva), zvaného tiež Śivaloka, sú na severovýchode. Tento koncept indickej kozmológie je obsiahnutý v mene Poprad, ktoré pozostáva z tamilského pó „odísť“ + para(m) „nebo“ + nad(i) „rieka“, Poparanad, čiže Poprad a popisuje tento na severovýchod mieriaci tok ako „Rieku Odchodu do Neba“ alebo „Rieku Cesty k Bohu“. Skrátka, Cesta do Neba.

Hlavná pútnická cesta k posvätnému Kailasam v Tibete vedie pozdĺž severovýchodného ramena rieky Gangy, zvaného Alknanda, ktorej meno najpravdepodobnejšie znamená „Dosiahnuť pozemskú hranicu Swargy“ (Swarga). Inými slovami, Alknanda je rieka, ktorou sa dôjde do sféry boha Indru, ktorý je správcom (Swarga-pati) Šivovho raja alebo neba, zvaného buď Śivaloka alebo Swarga. Túto cestu zvolila aj prvá portugalská výprava k jazeru Manasarovar, ktorú podnikol Jezuita António de Andrade a Manuel Marques v doprovode indických nosičov v r. 1624. Alknanda je posvätná, aj keď tečie zo severovýchodu na juhozápad. O čo posvätnejšia a blahodarnejšia musela byť rieka Poprad, ktorá tiekla a tečie z juhozápadu na severovýchod – ozajstná Cesta do Neba.

Popradskú Cestu do Neba presvedčivo potvrdzuje absolútne presná súbežnosť Kulije Burchbrichu, ktorý bol geometricky vytesaný priamo z prastarého vysokého brehu rieky Poprad, z jej kozmologicko-náboženským smerom na pravý severovýchod. Existencia sakrálnej Popradskej Cesty do Neba je tiež dôvodom a vysvetlením skutočnosti , že v Popradskej doline sa nachádza neobyčajné množstvo prastarých sakrálnych stavieb. Medzi nimi snáď najzaujímavejšia mohla byť konštelácia megalitov na úpätí Jeruzalemského kopca pri Kežmarku. Tie sa však dajú vidieť už len na starých fotografiách.

Na rozhraní sféry Neba – reprezentovanej riekou Poprad, a sféry Zeme – reprezentovanej riekou Váh, stojí Štrba. Štrba, hrana Najvyššieho Vedomia a Večnej Spásy, je hlavným rozvodím horskej časti Slovenska na Dunajom. Oddeľuje vody Váhu od vôd Popradu a Hornádu a tieto povodia odvodňujú doslova každý kút Matra-Tatra Mandaly. Štrba pod Štrbským plesom, kde starodávni slovenskí pútnici stáli na prahu spásy, oddeľuje aj dve najvýraznejšie kultúrne oblasti horského Slovenska: Liptov, zem Liptákov, teda zem tých, ktorí Kontemplujú Boha Jamu, čiže zamýšľajú sa nad smrťou, a Spiš, Zem blaženosti alebo Zem Spišiakov, teda zem dlhovlasých pútnikov, ktorí s ružencom v rukách šli za večnou spásou.

V tejto zmysluplnej kozmologickej toponýmii nebolo ťažké nájsť cestu k poznaniu pravdy (odkiaľ snáď aj slovenské motto „Pravda víťazí.“) a k večnej spáse. Avšak v neskorších dobách, hlavne v dobe kresťanskej, slovenský ľud význam starodávnych toponymických smerníkov svoju Cestu do Neba nahradil cestou cez Jeruzalem a skrz Kalváriu. Staré smerníky však v podobe miestnych mien ako Štrbské pleso, Poprad, atď. prežívajú dodnes, len ich treba vedieť čítať v slovenčine bronzovej doby.

 

Cyril A. Hromník.

článok bol uverejnený v dvojtýždenníku Kultúra 19/2009