V roku 1892 Fr. V. Sasinek uverejnil v Slovenských pohľadoch článok s názvom Millennium. Text aj napriek veľkému časovému odstupu a ignorancii slovenských historikov nestratil nič na svojej aktuálnosti. Predkladáme ho v plnom znení tak, ako v roku 1892 vyšiel v Slovenských pohľadoch.

Verzia pre tlač: Millennium.pdf

Millennium.

Napísal Fr. V. Sasinek.

Mnoho sa hovorí a ešte viac bude sa hovoril o tisícročí príchodu Arpáda k strednému Dunaju. Sám snem krajinský chce určit dobu a spôsob oslávenia jeho Vec táto týče sa i nás Slovákov, ako praobyvateľov Uhorska čili územia medzi Dunajom a Karpatami, a preto musíme byt vzhľadom na to slávenie na čistom. Keď so strany maďarskej neurobili sa potrebné a uspokojujúce objasnenia, chcem sa pokúsiť o to ja.

Príchod Arpáda k strednému Dunaju je historický skutok, o jakom nemôže rozhodovať politická chúťka, ale historická kritika.

Príchod Arpáda k strednému Dunaju neberie sa v pochybnosť; sú však iné otázky s tým spojené, ktoré dosaváď nie sú dostatočne a opravdivé rozlúštené. Školský a úradný dejepis Uhorska, ačkoľvek je obyčajný, pravdu hľadajúceho a nestranného historika neuspokojuje; lebo pokrok vo vede historickej nachádza, že v mnohom ohľade pohybuje sa na bludnom a chybnom poli. Ja nechcem nikomu natískat svoje presvedčenie; ale za vlasteneckú a historiografickú povinnosť si pokladám podat v tej veci mienku svoju, ktorá snáď len predsa u pravdymilovných nájde uváženia a ocenenia, snáď i opravenia. Pri tomto poslednom však upozorňujem protivníkov, že ani odvolaním sa na verejnú prijatú mienku, ani predstieraním dejepisných diel Katonu, Fesslera, Praya, Horvátha atď. nedám sa zavrátiť, ale svedectvami z hodnoverných prameňov čerpanými.

Dosavádni dejepisci tvrdili, že názvy Uhor a Uhorsko sú totožné s názvami Maďar a Maďarorság, a síce tak, že názov Uhor a Uhorsko priniesol až Arpád k strednému Dunaju. Proti tomuto tvrdeniu staviam toto:

I. Názvy Uhor a Uhorsko sú predarpádske.

Že názvy Uhor (Oνγορ, Oνγγορ, Ungor) a Uhorsko (Oνγρια , Oνγγορια, Ungoria) slyšané boly na Dunaji pred Arpádom, o tom ma poučujú nasledujúce historické svedectvá:

1. Bonfin píše: Vuni bello asperrimi traiecta ad Cimmerium Bosphorum palude Moeoti, non modo sedibus Gothos reiecerunt, sed universam Europae Scythiam domitarunt, in repetitisque Pannoniis quieverunt, quas a se Vngarias appellarunt.¹ Ačkoľvek to, čo tu Bonfin píše, nestojí, predsa aspoň to z Bonfinovho presvedčenia vyrozumieť, že názov „Ungaria“ nepovstal na Dunaji až s prícho­dom Arpádovým, ale že bol tu už za doby Hunnov na konci 4. stoletia.
2. V. p. Julius Sándory, farár v Jastrabí (pomaďarčenom na Karvaly), konav cestu po hlavných mestách západnej Európy, dňa 14. dec. 1891 sdelil mi toto: „Tu (v Soľnohrade) prezerajúc starožitnosti, našiel som v takzvanej „Maximuskapelle“ na epitaphii vyrytý nápis, ktorý som si, domnievajúc sa, že Vás bude ako hi­storika zaujímať, odpísal; znie takto: „Anno Domini CCCCLXXVH Odoacer rex Ruthenorum, Geppidi, Gothi, Ungari et Heruli contra ecclesiam Dei sevientes beatu m Maximum cum sociis suis quinquaginta in hoc speleo latitautibus ob coufessionem fidei trucidatos precipitaruut, Noricorum quoque provinciam ferro et igne demoliti sunt.“ Kaplnka táto je podzemná jaskyňa, v ktorej, jako cicerone mi hovoril, v čas prenasledovania kresťania odbavovali služby Božie. Ide sa do nej strmými úzkymi, v skale vykresanými schodami.“ Nesdelil mi síce nič nového, poneváč mi nápis bol známy², som však mu za to povďačný, lebo potvrdzuje zprávy, ktoré o tom boli už uverejnené. Nápis ten, vypísaný z knihy r. 1661 vydanej, uve­rejnil menovite M. Hausiz ³. Zastavuje sa on síce, predsudkom vedený, na menách Rutheni a Ungari, ale bezzákladne. Nápis shoduje sa úplne s vtedajšou dobou: Gothi bývali v Pannonii, Gepidi v Dacii (Sedmohradsku a dolnom Potisí), Heruli (Horali, Horniaci) medzi Karpatami, Ungari medzi Karpatami a Dunajom, Rhuteni na Morave a v naddunajskoin Rakúsku. Odoaker bol rex Rhutenorom čili Rugorum; lebo mená Rugi, Rusci, Ruzi, Rusi, Ruzeni a Ruteni boly totožné staré pomenovania Moravy ⁴. Stoja-li správne v tom nápise: Gothi, Gepidi, Heruli a Rhuteni čili Rhugi, podobne správne tam stoja i Ungari: teda meno Ungar bolo dávno na Dunajom pred Arpádom.
3. Leo Grammaticus a Georgius Hamaitolus vyprávajú, že Bul­hari Macedonov vo vojne zajatých zavliekli do krajín naddunajských. Keď cisár Theophil vyslal po Čiernom mori lode, ktoré mali tých zajatých vysvobodiť, Bulhari požiadali Uhrov (Oνγγροι), aby prekazili ich vysvobodenie. Dialo sa to r. 836, tak že nemožno to rozumieť o Iuďoch Lebediových alebo Arpádových, poneváč Leo Grammaticus a Georgius Hamartolus, jak aj iní Byzantínci týchto Turkami, nie Uhrami nazývajú⁵. Je síce pravdepodobué, že Leo Grammaticus a Georgius Hamartolus tu rozumeli Gepidov (Vlachov), ktorí predtým tiež Uhrami sa menovali⁶, poneváč panovali nielen nad Sedmohradskom, ale i nad dolným Potisím: veď aspoň to z toho vysvitá, že meno Ungari bolo na Dunaji už pred Arpádom.
4. Starožitná „Kniga Stepennaja“ vraví: „Ungari albi, Czehi, Poloni… olim uno nomine Slavoni dicebantur, et a Rurici tempore Russi dici ceperunt⁷. Tak teda Ungari albi v súsedstve s Čechami a Poliakami boli už pred dobou Rurika († 879). Že tu spo­mínaní Ungari albi znamenajú Slovákov a Moravanov, na to po­ukazuje:
   • ich susedstvo s Poliakmi a Čechmi;
   • Nestor, keď píše, že bieli Uhri podrobili si Slovanov, ktorí v Potisí poddaní boli Vlachom (Gáliom, Gepidom); a že v tom čase objavili sa i Obri⁸. Kto nie je cudzinec v histórii, ten zná, že to boli Longobardovia (Česi), ktorí podmanivše si bielych Uhrov (Mora­vanov a Slovákov), s Avarmi spojení bojovali proti Gepidom (Gál­om, Vlachom).
   • Ten istý názov Ungaria alba podržalo Slovensko, keď už Arpádovi Turci a Kozari bývali v Potisí (Ungaria nigra); jako o tom svedčí Ademar: „Brunus episcopus… abiit in provinciam Ungriam, quae dicitur aíba Ungria ad diíferentiam alteri Ungriae Nigrae, pro eo, quod populus est colore fusco velut Etiopes⁹.
   • Cisár Konštantín Porph. r. 949., keď Arpádovi Turci bývali na ľavej strane Dunaja ešte len na Potisí¹⁰, spomína nad Potisím Považinu (Bαγιβαρεια) a nad ňou bielu Chrobaciu¹¹, ktorá opäť nie iného nie je než biela Horvacia (biele Uhorsko, Ungaria alba).
5. Bavorský zemepisec (866—890), opisujúc hrady na severe Dunaja, v jednom poradí udáva: Ungare, Vuislane, Sleenzane čili Uhri, Poliaci a Slezania¹²; z čoho nielen to vysvitá, že názov Un­gare bolo na Dunaji už pred Arpádom, ale i to, že Uhri súsedili s Poliakmi a Slezákmi, jako i teraz.
6. Spomeuutý už Ademarus ďalej píše: Sanctus autem Brunus convertit ad fidem Ungriam provintiam, aliam, quae vocatur Russia. Toto ruské Uhorsko dosavádni dejezpytci chybne prenášali na Rusko, poneváč tu hovorí sa o zemi poľského Boleslava Chrabrého, kto­rému od r. 1000 náležalo i Slovensko, čili Ruzia¹³. Už sám výraz Ungaria Rusia na to poukazuje, že tu nerozumie sa Rusko, ale horné čili biele Uhorsko (Ungaria alba). Dokazujú to i samé parallelné miesta v tomže Ademarovi: na jednom stojí: Rex Sclavaniae nomine Bolesclavus… datis magnis muneribus, caput et cadaver (sancti Bruni) excepit cum honore; na druhom však: Corpus eius Russorum gens magno pretio redeinit et in Russia monasterium eius nomini construxerunt Potvrdzuje tože i to, že aj potom svätý Imrich, syn sv. Štefana, ako vojevoda Slovenska, menuje sa dux Ruizorum a dux Sclavoniae¹⁴. Konečne Ján XIII. r. 967 privoľujúc k založeniu biskupstva v Prahe, vraví, že nemá byť secundum rí­tus… Ruziae aut Sclavonicae linguae¹⁵, t j. dľa obradu slovan­ského, ktorý za doby ss. Cyrilla a Metoda prišiel do rozkvetu¹⁶
7. Galia kronika vraví o Boleslavovi Chrabrom¹⁷: Numquid non ipse Hungaros fŕequentius in certamine superavit, totamque terram eorum usque Danubium suo dominio mancipavit? Áno, lenže tých Uhrov neodorval sv. Štefanovi, ktorý r. 1000 panoval len nad Pannoniou, ale českému Boleslavovi¹⁸; boli to bieli Uhri čili Slo­váci, ktorých si podrobil.
8. V diplome opátstva s. Mariae de Sexto in Foro Júlii z r. 770 číta sa toto: Curtem de Medeja et quidquid habere videtur nostri juris inter aquas defluentes hoc est inter Tiliamentum et Liquentiam, et sicut via Ungarorum cernitur, et paludes maris¹⁹. Štefan Horvát, majúc pred sebou len listiny až z r. 967 a nasledujúce²⁰, poťahuje to na Maďarov: ale jako myslet o Maďaroch r. 770 nad morom Adriatickým ? Tí tu spomenutí Ungari sú slovanskí obyvatelia Gorice. Sú to bez pochyby tá „impia gens Hungarorum“, ktorá r. 750 až do Graubündenu vtrhla a tam kláštor, sv. Siegbertom založený, rozmetala²¹. Títo Ungari čili Goričania nenáležia síce pod Karpaty, ale aspoň potvrdzujú odvodzovanie názvu Uhor od „u gory“.
9. Chazdaj Ibn-Saprut (r. 960), posielajúc z Kordovy list ku kráľovi Kozarov, oddal ho poslom kráľa Gebalim al-Sekalab, ubez­pečujúc ho, že tento ich kráľ pošle list k židom do zeme Agarenov (Hangryn), ktorí ho pošlú k Byzantíncom (Rum); a títo pošlú ho prez Bulharsko do Kozarska²². Gebalim pochádza z arabského gibal alebo gebel, hora; Sekalab je Sklab čili Slav: teda kráľ Gebalim- Sklab značí kráľa uhorských Slovanov. Bielovski mieni, že tu roz­umie sa poľský kráľ Mečislav: ale rozumie sa bez pochyby český kráľ Boleslav II., ktorého vtedajšia dŕžava obsahovala v sebe nielen Čechy, ale i Moravu a Slovensko (Ungaria alba) a siahala až k Potisiu²³, kde boli sa osadili Arpádovi Turci (Agareni, Hagrim).
10. Sú dejepisci, ktorí píšu, že Svätopluk panoval nad Uhrami, v cirkevnom ohľade však Viching²⁴. Ačkoľvek sú novejší, predsa prezradzujú to svoje presvedčenie, že názov Ungari je predarpádsky.
11. V životopise sv. Cyrilla a Metoda čítame: Qui swatopluk rex procuravit pro agnito fidei christiane (lumine), quod sedes archiepiscopalis in weldegrad (coustrueretur ad) ecclesiam . quam idem íieri ordinauit . et sedes ubi regni sui erat et VII episcopi suffraganei erant sub ipsa sede ordinati . in polonia et vngaria²⁵. V 15. století teda boli tiež toho presvedčenia, že názov Uhorsko je predarpádsky.

S Arpádom prišlo na Potisie ovšem nové meno, a síce Turcia²⁶, a názov tento prešiel potom (po r. 1025) i na Slovensko, jako je toho svedkom i nápis na korune kráľovskej z r. 1072.

Ačkoľvek s Arpádom prišli na Dunaj nielen Turci, ale i Kozari, predsa, poneváč väčšina bola Turkov, ľudia Arpádovi — dľa toho: „a potiori fit denominatio“ — v dejepise Byzantíncov menujú sa Turcae, Potisie však Turcia.

S Arpádom neprišli Maďari, ale slovanskí Turci a slovanskí Kozari, jako to dokážem v nasledujúcom.

II. Arpádovi Turci a Kozari boli Slovanmi.

Zásada, že domáci dejepisci majú prednosť pred cudzozem­skými, v dejepisectve uhorskom neplatí. Anonymus Belae regis no­tárius, Iv. Thurotzius, Simon de Keza a podobní sú príliš pozdní a samú vec buď neznajúci alebo schválne spotvorujúci dejepisci, tak že by sme po bludnej ceste a tme habkali, keby sme za nimi šli. Šťastie, že máme dosť obšírne a vieryhodné zprávy o Arpádovi u cisára Konstantina Porph. a v iných cudzozemských prameňoch, z ktorých vysvitá, že Turci a Kozari, ktorí pod Arpádom prišli na Dunaj, neboli Maďari, ale Slovania.

1. Konštantín Porph. tam, kde rozpráva o národoch slovan­ských, používa tiež výrazov slovanských²⁷. Tak to učinil i pri Turkoch a Kozaroch. Dľa neho mluva Turkov bola totožná s mluvou Kozarov a rôznila sa len nárečím, tak že Turci priučili sa i ná­rečiu kozarskému²⁸. O Turkoch hovorí, že mali „vojevodov“²⁹; a pri ustanovení Arpáda za veľvojvodu, že bol dľa „zákona“ Kozarov na štíte vyzdvihnutý³⁰. Máme teda slovanské slovo „vojevoda“ na strane Turkov, podobne slovanské slovo „zákon“ na strane Kozarov: teda tieto slová nedajú nám pochybovať o tom, že jako Turci, tak tiež Kozari boli Slovanmi.
2. O sv. Cyrillovi, ktorý bol rodák Slovan, a síce bulharský Slovan z Tesaloniky, čítame, že bol pozvaný (o. r. 855) ku Kozarom, aby tam bránil náuku kresťanskú proti židom a mahomedánom; že nad Čiernym morom prehovoril vodcu kozarského, aby odstúpil od obliehania jakéhosi mesta; že tamže sišiel sa s Turkami, ku ktorým s dobrým výsledkom rečnil³¹; že potom našiel v Chersone človeka, majúceho slovanské sv. Písmo³²; že za niektorý čas učil sa hebrej­čine, aby mohol zavrátit židovské námietky textom pôvodným. Ktože o tom pochybuje, že sv. Cyrill poučoval Turkov a Kozarov po slo­vansky? Keď Turci a Kozari porozumeli slovanskej mluve sv. Cyrilla, musel byt ich jazyk podobne slovanský.
3. V životopise sv. Metoda čítame toto: Keď (884) prišiel do zemí dunajských, kráľ uhorský³³ chcel ho videť; a ačkolvek nie­ktorí sa domnievali, že neobíde bez muky, šiel k nemu. On však, jak sa svedčí na pána, tak ho prijal úctive a slávne s veselím; a pobesedovav s ním, jako sa slušalo obom takým mužom mať  rozmluvy, obľúbiv si a zľúbav ho, prepustil ho s veľkými darmi a riekol mu: „Pomni na mňa, ctihodný otče, voždy vo svätých mo­dlitbách!“ Rozmluva táto mohla sa viest len po slovansky: teda nielen sv. Metod, ale i Arpád a jeho národ bol mluvy slovanskej.
4. Sv. Cyrill s bratom svojim Metodom preto bol určený k missionárstvu v dŕžave moravskej, aby i tu to a tak konal, jako to bol konal v Kozarsku; poneváč na Morave apoštoloval po slo­vansky, musel to i v Kozarsku konať po slovansky: teda Kozari a im stejnomluvní Turci mali jazyk slovanský.
5. Na korune uhorskej, ktorú i s názvom kráľa Gesa (Jesa, Jesaslav), ako vojevoda Slovenska, r. 1072 obdržal z Carihradu, je nápis: Γεσοβιτζας πιοτος Κραλης Τουρχιας. Z toho nielen vysvitá, že Byzantínci menovali Uhorsko Turciou, poneváč vládla nad ním dy­nastia turecká, ale i to, že Turkov mali za Slovanov, poneváč názov Κραλης dávali kráľom a názov Κραλενα kráľovnám slovanským.
6. Ibrahim Ibn-Jakub (965) píše: „Väčšina kmeňov severných (ktorí boli sa usadili medzi Slovanmi), následkom svojho smiešania sa s nimi, mluví po slovansky. Prední z nich sú Trsjkin, Ongliln (Ugliči v Bessarabii?), Rusi a Chazari.“³⁴ Keď Kozari mali jazyk slovanský, museli ho mat i Arpádovi Turci, ktorí rôznili sa od nich len nárečím. Potvrdzuje to i samé spojenie a vjednosplynutie Turkov s Kozarmi, jaké o rôznojazykových národoch nedá sa predpokladať.

Slovanskosť Turkov Arpádových vysvitne prostredne i z toho, že meno Turkov neoznačuje národnosť, ale náboženstvo mahomedánske³⁵; je ono totožné s menami Agarenov a Saracenov, ktoré im kroniky prikladaly³⁶. Povstáva teda otázka: jaké bolo ich meno národné? Na túto otázku odpovedám:

III. Turci Arpádovi boli slovanskými Bulharmi.

Že Turci, ktorých Arpád priviedol k Dunaju, boli slovanskými Bulharmi, o tom presvedčujú ma nasledujúce dôvody:

1. Turci Arpádovi boli čo do národných obyčajov rovní slo­vanským Bulharom poddunajským, lebo
   • Cisár Leo († 911) vraví, že naddunajskí Turci, vynímajúc náboženstvo, krotkejšie mravy a stále bydlo, v ostatnom (teda v mluve) rovní sú poddunajským Bulharom³⁷
   • Poddunajskí Bulhari pri vykonávaní prísahy rozsekávali psa, na znamenie, že tak sa má stať tomu, kto zruší prísahu³⁸; a to isté vytýkali r. 900 bavorskí biskupi Turkom naddunajským³⁹.
   • Luitprand píše, že videl v Carihrade posla poddunajských Bulharov tak ostrihaného a na sebe okrasnú retiazku majúceho, jako sa nosia naddunajskí Uhri⁴⁰, pod ktorými rozumieť mohol len Turkov Arpádskych: teda Turci mali kroj a, o čom nemožno po­chybovať, i jazyk bulharský.
2. Ten istý Luitprand rozpráva, že pápež Ján XII. († 964) poslal Saleka, dľa národnosti Bulhara, dľa rodnej zeme Uhra, k Uhrom, aby chopili sa zbrane proti cisárovi Ottovi⁴¹. Čo iného z toho nasleduje, než to, že v geografickom Uhorsku boli tiež etno­grafickí Bulhari?
3. Arpád priviedol na Potisie Turkov a Kozarov. Týchto na­chádzame tu pod ich menom⁴², nie však Turkov; nachádzame však Agarenov, Saracenov, a síce bulharských Saracenov⁴³: teda s Arpá­dom prišli Bulhari, ktorí dľa mahomedánskeho náboženstva u By­zantíncov zvaní boli Turkami, v západných prameňoch však Agarenmi a Saracenmi.
4. Ademarus píše na r. 1002, že sv. Štefan vtrhol do Čierneho Uhorska⁴⁴. K tomu kronika hildesheimská na r. 1003 dodala, že viedol válku proti vnukovi svojmu, kráľovi Julovi. Ačkoľvek patrné je, že obe tieto kroniky dotýkajú sa tej istej vojny, naši domáci kronikári urobili z toho dve vojny: jednu r. 1002 proti Gyulovi v Sedmohradsku, a druhú proti Keanovi, vojvodovi Bulharov a Slovanov opät v Sedmohradsku, nebadajúc, že Achtum, proti ktorému potom sv. Štefan až r. 1030 bojoval, vládol nielen Sedmohradskom, ale i horným Potisim nad riekou Marošou. Celá zpráva vlastne mala povedať: Sv. Štefan r. 1002 podujal válku proti Julovi⁴⁵, khanovi Bulharov a Slovanov na Potisí (Ungaria nigra). Čo to boli za Bulhari? Boli to Turci, Arpádom privedení, ktorí, vyhnavše Vla­chov z Potisia, bydleli tu s pozostalými Slovanmi⁴⁶.
5. Anonymus Belae regis notarius tára, že Arpád našiel a po­drobil si na Potisí dvoje kniežatství: bulharské a kozarské. Jako to? Keď dľa Konstantina Porph. Kozarov ešte len Arpád priviedol na Potisie, jako mohli byt na Potisí už pred Arpádom? Anonymus deje Almusa a jeho brata Kolomana, kráľa uhorského, s počiatku 12. stoletia preniesol na Almusa a syna jeho Arpáda do 9. stoletia. Almusa, ktorý by bol splodil syna, nebolo žiadneho; a Anonymus v kráľovi Kolomanovi († 1114) vyobrazil si Arpáda: tak deje 12. sto­letia splietol s dejami 9. Stoletia⁴⁷. Majúc toto pred očima, už chápeme, že Anonymusov Pseudo-Arpád (vlastne kráľ Koloman), keď porazil brata svojho Almusa a, vzav jeho rusko-kumánske pomocné vojsko do svojej služby, tiahol s týmto po krajine, mohol nájsť tu Kozarov, ktorých bol opravdový Arpád v 9. století osadil na Potisí. Poneváč však Arpád osadil nielen Kozarov, ale vedľa nich i Turkov, z toho je zrejmé, že tí Bulhari, ktorí začiatkom 12. stoletia susedili s Kozarmi, boli potomci tých Turkov, ktorých tam bol osadil Arpád v 9. století.

(Dokončenie)

Vyšlo v: Slovenské pohľady, Rok 1892, Sošit 3, Strany 145-153. Originál článku nájdete TU

Spracovala: Tatiana Zatsepinova, Prešov

Spomenutá literatúra:

1. Rerum Vngar. Decades. Hanoviae, 1606, pag. 89.
2. Slovenský Letopis. VI, 128.
3. Germaniae Sacrae Tomus I. Augustae Vindelicorum, 1727, pag. 87.
4. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 247, 347, 505, 513, 614. Letopis Matice Slovenskej. Roč. VIL, sv. 2., str. 55. Thomas, archidiaconns Spalatensit ap. Scbwandtner: SS. RR. Hung. Vindobonae, 1748, pag. 537.
5. J. L. Píó: „Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. S. 60. Pray: Annales veteres. Vindobonae, 1761, pag. 320. Časopis Ausland 1878. S. 369. Parlamentár 1890. N. 51. S. 6.
6. Quondam vero Hangári (Oνγγροι) vocabantnr Gepides. Migne: Patrologiae tomo 107, pag. 395, tomo 113, pag. 82.
7. Geographia Kussiae vicinarumque regionom c. a. 948. Ex SS. septemt. auctore S. Bayer. T. IX. Comm. Acad. scient. imp. Petropoli, 1747 pag. 371. Auctor Knigae Stepennajae ad an. m. 6476 sen ad an. Chr. 967.
8. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 667.
9. Ademari hist lib. 3. ap. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 129.
10. Ulteríora vero, quae omnia Turcis babitantur, cognomina nunc habent a Huminibus transeurrentibus. Eorum primum Timeses est, alterum Tutes, tertium Moreses, quartum Crisus, quintum Titza. De adm. imp. cap. 40.
11. Cbrobati vero tunc habitabant ultra Bagibaream (Vagibaream), ubi nunc sunt Belochrobati. Ib. cap. 30. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 23. n.
12. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 11.
13. Srov. bod ?. tejto rozpravy a „Slovenský Letopis“ VI, 273. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 866.
14. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 508 cum n.
15. Cosmas. Prameny dějin českých. II, 36.
16. Tu držím za potrebné podotknúť, že Slovania, ktorí priali obrad slo­vanský, majúci hlavné stredisko v Ruzii (Slovensku), od doby ss. Cyrilla a Metoda, dľa svrchuspomenutej „Knigy Stepennoj“ od doby Rurika nazvaní boli Rusmi a Ruthenmi: teda Rus a Ruthenus nie je meno národné, ale cirkevné.
17. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 399.
18. Cosmas. Prameny dějin českých. II, 49
19. Migne: Patrol, lat. tomo 99. pag. 632. Liutprandi Antapodos II, 7. Forschungen zur deutschen Geschichte IX, 427. Listina bola potvrdená Berengarom 21. marca r. 888.
20. Urgeschichte der Slaven. Pesth 1844. S. 76 usw.
21. Slovník Náučný III, 447. I pozdejšie menovala sa marchia Hungarica, ačkoľvek nemala nič spoločného s Uhorskom. Acta SS. Placidi e Sigisberti de 11. Junii.
22. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 65.
23. Srov. zákl. listinu biskupstva pražského a hranice uhorsko-pofské r. 1000. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 147 a 505.
24. Santepoluch… Ungaris imperavit Mich. Ritii Neap. de R. Ung. L. I. A. Bonflnii Rer. Hung. Decades. Hanooviae, 1603. p. 840.
25. Slovenský Letopis I, 118.
26. Qui (Chrobati Albi) sane ultra Turciam prope Franciam incolunt. Const. Porph. de adm. imp. cap. 31.
27. Na pr. parakladion, prekladiste; skalosantes, po skalách sa driapajúci; Nespatie a iné mená prahov na Dniepre. Parlamentär 1888. Nr. 6.
28. Cabari a Chazarorum gente descendunt… unde et Chazarorum linguam ipsos Turcas docuerunt, habentque etiam hodie eamdem dialectum, aliaque item Turcarum lingua utuntur. Const Porph. de adm. imp. c. 39.
29. Erant inter ipsos voevodi (βοεβοδοι) quidam. Id. c. 38.
30. Chazaronim more ac consuetudine (ζαχκανον) in scuto erectum principem fecerunt Id. c. 38
31. Nazývajú sa síce Uhrami: ale životopisec sv. Cyrilla preniesol názov Uhri, ktorým pozdejšie menovaní boli Turci a Kozari, na Turkov.
32. V osnove stoji, že bolo písané ruskými literami. Naši učenci darmo sa hádali o tom písme; bolo to glagolské písmo „secundum ritus… Ruziae aut Sclavonicae linguae“. Cosmas ad an. 967. Neprišli na to, že Ruziou bola Mo­rava a Slovensko.
33. Bol to Arpád, veľvojvoda Turkov a Kozarov. Že ho životopisec menuie „kráľom uhorským“, musel písať po r. 1000, keď už veľvojvodstvo premenilo sa na kráľovstvo, a Turci i Kozari od západných dejepiscov nazývaní boli Uhrami, preto, že boli sa osadili v čiernom Uhorsku (na Potisí)
34. Slovenský Letopis I, 106.
35. Turcare, quempiam ad Mabumetanam superstitionem traducere, Turrum facere. Lexicon manuale ap. Migne. Paris, 1858. pag. 2239.
36. Annales Weingartenses ad an. 899: Ungri Italiam invaserunt et Longo­bardos bello vicerunt. — Annales Sangallenses ad an. 899: Agareni Italiam intraverunt et Longobardos bello vicerunt. Srov. Tudományos gyüjtemény 1828. XII, 103—124. Slovenský Letopis I, 10. atď.
37. Atqui hi sunt Turcorum mores, qui a Bulgarorum (moribus) eatenus solum differunt, quod hi, Christianorum fidem amplexi et in Romanum (= Grae­cum) vitae cultum nonnihil traducti, et asperitatem morum et vagum atque instabile vivendi genus unacum idolis (?) suis abiecere. Ad. Fr. Kollarii: Amoenitates V. 1. p. 4, 43.
38. Šafárik: Starožitnosti II, 179.
39. Nos praefati Sclavi criminabantur, cum Ungaris per canem seu lupum… sacramenta et pacem egisse.
40. In citeriori margine mensae, quae erat sine latitudine longa, Bulga­rorum nuntium, Ungarico more tonsum, aenea (?) catena cinctnm et, ut mens mihi suggerit, catechumenurn (?) mibi praeponit. Luitprandus ap. Migne: Pa­trol. gr. tomo 112. pag. 1358 n. 37. Ipsi (Sclavi) Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt et more eorum capita suorum pseudochristianorum penitus detonderunt Epist. Epp. Bavariae ad an. 900
41. Saleccum, natione Bulgarum, educatione Ungarum, Domini Papae familiarissimum, et Zachaeum… episcopum noviter consecratum et Ungaris ad praedicandum, ut super nos (Teutonicos) irruant, destinatum, eodem captos esse loco (Capoae) audivimus.
42. Nad Malým Samošom je dosiaľ Kozarvár. Srov. Chasar. Fejér: Cod. dipl. 1376. IX. 5, 70. Chazar. Ib. 1408. X. 4, 681. Kazar. Ib. 1315. VIII. 1, 595. Hazard. Ib. VII. 3, 54. Kozara. Ib.,1412. X. 5, 385. Kozarivár. Ib. 1315. VIII. 1, 557. Kazaar, Kazar. Wenzel: Árp. Okmánytár 1283. IV, 251; 1292. X, 108. Kazavar, Kazarvár. Id. 1242. II, 2 8. VII, 284; 1261. VIII, 10. Vo vojne Andreja III. proti Albertovi Rakúskemu spomínajú sa Cosiones. Biderman : Die ung. Ruthenen. Innsbruck. 1867. II, 87. Snáď sú to Kozari! 1882-ki „Századok“ 826. Lap.
43. Et ill i Bulgari sunt pessimi Saraceni, fortius tenentes legem Mahometi, quam aliqui alii. Fejér: Cod. dip. IV. 2, 275.
44. Stephanus etiam rex Ungrie (vlastne Pannoniae) bello appetens Ungriam Nigram, tam vi quam timore et amore ad fidem veritatis totam illam terram convertere meruit. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 131.
45. Super avunculum suum, regem Julum Chron. Hildesheim, ad an. 1003
46. Nestor ap. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 568. Nestor menuje týchže Turkov čili Bulharov čiernymi Uhrami, prenášajúc názov tento zo svojej doby († 1116) na r. 898.
47. Parlamentár 1890. Nr. 11. S. 6. Usw.