Malou ukážkou aké drahokamy histórie sa dajú nájsť na Slovensku je nasledujúci výťah z rozpísanej, ale z ďaleka nie dokončenej knihy

VÁH, Neváhaj, na Považí UVAŽUJ o čo ide v POVAŽSKEJ BYSTRICI?
(O Cusus? O Um!)

By Dr. Cyril A. Hromník

……Sakrálnu podstatu Modlatína pripúšťal už archeológ Petrovský-Šichmana plne ju prijal historik Turca, Ján Beňko, ktorý ho popísal ako „kultové miesto.“

Hneď nad Modlatínom Očistná Cesta prechádzala Hornou (stanicou smrti) Marikovou a celú cestu pozdlž Potoka Smrti dodnes lemujú maličké usadlosti nesúce mená niekdajších pútnikov: Kohútovci, Ficovci, Končitkovci, Papradňanovci, Balejov, Kondrkovci, Vajdovci, Jurekovci, Hajdovci, Kurejovci atď. Niektoré z týchto starodávnych mien sa zachovali aj v priezviskách dnes žijúcich ľudí, ako napríklad Ján Paganík z Pagaňova, ale to nepoukazuje na ich nedávny pôvod. Skôr poukazuje na kontinuitu slovenského osídlenia celej oblasti pod Javorníkmi od tých najstarších dôb, teda už z dôb pred Rimanmi ba aj dávno pred tzv. Keltami. Tieto mená sa časom obnovovali a zlaďovali s meniacou sa formou miestnej slovenčiny v dôsledku obchodných aj iných pohybov obyvateľstva, ako aj v dôsledku cudzích, imigračných vplyvov, ale starodávna tradícia uplatňovať tu osobné mená pútnikov, neskôr aj vlastníkov tu tvrdošijne aj v neskorších dobách pretrvávala.

Jedným z často opakovaných názvov je meno Kočací zámek a ten sa spája s pozostatkami kamenných stavieb, valov a pod., ktoré nemajú zrejmy obranný význam. Také stavby popisuje tamilské slovo kōçam alebo kōśam, odkiaľ zrejme Kočací, a toto meno zaiste pochádza z doby pred tzv. Keltami, čiže pred 5. storočím pred Kristom. Aplikovalo sa na usadlosti s valom z náboženských dôvodov obkolesené. Náchádzame ho v okolí Hatné, Udiča, Milochov, Plevník, Kolárovice, Papradno, atď. Jeho synonymom je tamilský názov pre zemnú alebo aj kamennú ohradu symbolizujúcu ´Svet Bohov´ zvanú Suvar, ako ho vidíme v osade Suvarovce na už spomenutom Váhom omývanom Abbu Lingam na severozápad od Považskej Bystrice.

Mená tohoto typu prevládajú v celej podhorskj oblasti Javorníkov na juhovýchod od ich hlavného hrebeňa, ale úplne sa strácajú, akonáhle prekročíme ten hrebeň na severnú a severo-severozápadnú stranu hôr – pôvodne slovenskú dnes moravskú stranu. Zrejme na juhovýchodnej (vtedy i dnes slovenskej) strane pod hrebeňom končila cesta hľadania k pravde vedúcej umnosti a reči, čo len potvrdzuje kozmológiu Marikovského potoka Smrti. Pútnický pohyb z juhovýchodu na severozápad končí pri Vlkove. Veľmi pravdepodobným dokladom toho procesu je aj veľký počet tzv. mohylových hrobov, ktoré miestni archeologovia objavili v celej oblasti pod Javorníkmi.

 

Zaujímavé meno Vlkov sa udržalo na kozmologicky významnom mieste, kde sa protiprúdny smer Marikovského potoka Smrti mení o 90^o do prava, z kozmologického smeru juhovýchod–severozápad (k umu, reči, pravde) na smer juhozápad-severovýchod (na cestu Mesiaca do Šivaloky (Śivaloka), čo je dravidským equivalentom kresťanského neba). Vlk a pes v dravidskej kozmológii má úlohu strážcu rozhrania medzi pozemským a nebeským. Taký pes obyčajne doprevádza trojzubcom vyzbrojeného dravidského boha Kari, známeho v sanskritskými prakritmi hovoriacej severnej Indii pod menom Bhairava. Ten je oblečený vo vzduchu (digambara), to znamená nahý, na krku má dlhý nahrdelník z ľudských lebiek tých, ktorí už cestu k spáse našli, v štyroch rukách drží trojzubec, bubon času, slučku a kľúč k dverám medzi zemou a nebom. A tým kľúčom je slovo pravdy, t.j. vāh bohyne Uma/Sarasvati — v Starom zákone slovo Boha Jahvāh. V egyptskej mytológii sa mu hovorí Anubis, Strážca Podsvetia a ten, v podobe šakala, zaujíma polohu bdelého psa a vždy sa spája s obrazom mrtvého človeka. V kresťanskej dobe a teológii jeho rolu prevzal nebeský pastier Ježiš Kristus, ako ho bez vyslovenia jeho mena výstižne popísal anglický básnik Francis Thompson v básni „Nebeský pes.“ (The Hound of Heaven).

The Hound of Heaven   –  Nebeský pes

I fled Him, down the nights and down the days;
Utekal som pred ním, po nociach a po dňoch;

I fled Him, down the arches of the years;
Utekal som pred ním, po oblúkoch rokov;

I fled Him, down the labyrinthine ways
Utekal som pred ním, labyrintom uličiek
 
Of my own mind; and in the mist of tears
mojej vlastnej mysle; a uprostred sĺz

I hid from Him, and under running laughter.
Skryl som sa pred Ním, a za hlasného rehotu.

Up vistaed hopes I sped;
Za vidinami som sa hnal;

And shot, precipitated,
A výstrelil som, unáhlene,
 
Adown Titanic glooms of chasmed fears,
Dolu titanickými temnotami zívajúceho strachu,

From those strong Feet that followed, followed after.
Preč od tých mocných Nôh čo ma nasledovali, čo šli za mnou.

But with unhurrying chase,
Ale bez veľkého zhonu,

and unperturbèd pace,
nevyrušeným krokom,

Deliberate speed, majestic instancy,
Zvolenou rýchlosťou, majestátnym podnietením,

They beat – and a Voice beat
Oni bušia – a bušenie Hlasu

More instant than the Feet –
Naliehavejšie než Nohy –

‘All things betray thee, who betrayest Me.’
Všetko ťa zradí, kdo zradil si Mňa.”

(Francis Thompson: The Hound of Heaven)

Slovenský chrám Boha Kari/Bhairavu raz existoval na Šiancoch v Turci, ale ten zbúrali buď benediktánski mníši, ktorí tu po roku 1109 potierali slovenské “pohanské božstva”, alebo kresťanské vojska Ladislava I. (1077-1095) z kráľovského rodu maďarských Arpádovcov, medzi rokmi 1092-1094. Tak zamlkol zatiaľ unikátny chrám Nebeského Psa v Turci a s ním aj niekoľko-tisícročná tradícia dravidského (Śiva) Kari-Bhairavu a jeho verného nebeského psa. Či vo Vlkove mohla raz stáť svätyňa toho typu nie je celkom nemožné, ale zatiaľ tam nikto nič podobného nenašiel a neoznámil. Sám som túto lokalitu zatiaľ nenavštívil. Povšimnutia hodné však je, že najvyšší vrch Javorníkov v chotári Vlkova sa menuje Stratenec (1055 m.n.m.). Prečo Stratenec? Kto sa tu kedy stratil? Žeby sa tu boli strácali putníci idúci v nádeji za smrťou? Tu končila cesta proti prúdu Marikovského potoka Smrti a na jej konci by sa dal očakávať mejaký symbol smrti, po ktorom však dnes nieto rozpoznanej stopy, aj keď ten sa ešte môže raz nájsť. Namiesto toho, symbolicky tu stojá tri betonové kríže nedávneho datumu, bezpochybne symbolizujúce Smrť – či už boganských alebo aj kresťanských pútnikov. Malá tabuľka povedľa, ktorej obsah som obdržal až ďaleko neskoršie, vysvetľuje, že “Dne 3. května 1945 při osvobozování Velkých Karlovic zde na Ztracenci padli dva neznámí příslušníci 1. Čs. armádního sboru a Andrej Rabčan, narozen 9.11.1922 v Drabsku.” Pamätník má tvar 3 krížov a bol postavený v roku 1969.

Stratenec. Tri Kríže.

 

Dr. Cyril A. Hromník
Historian/Researcher
Cape Town, South Africa