V roku 1697 umiera švédsky kráľ Karol XI. Jeho telo slávnostne pochovávaju v Štokholme, hlavnom meste Švédska, 24. novembra roku 1697. Pre účely pohrebnej ceremónie bola samozrejme napísaná zvláštna pohrebná reč, ktorá bola prečítaná na zhromaždení celého švédskeho dvora. Oficiálnym dvorným ceremoniálom a autorom pohrebnej reči bol švédsky jazykovedec, zberateľ kníh a diplomat Johan Gabriel Sparwenfeld (1655–1727), ktorý strávil tri roky v Moskve. Táto pohrebná reč bola napísaná latinskými písmenami v jazyku blízkom dnešnej ruštine. Tento fakt v rámci skaligierovskej verzie histórie, ktorá sa v súčasnosti učí na školách, vyzerá absolútne divoko.
Historici nás presvedčujú, že „nič ruské“ v takomto rozsahu za hranicami romanovského Ruska v XVII storočí nebolo. A už vôbec nie vo Švédsku, s ktorým Rusko viedlo často vojny. Vsťahy so Švédskom boli v týchto časoch veľmi zložité, zavše nepriateľské. Švédsko je cudzia krajina, vzdialená Rusku kultúrou i históriou, s úplne iným “starým” jazykom, kde nenachádzame nič ruského, a už vôbec nie na najvyššej oficiálnej úrovni. Jednako sa však nečakane ukazuje, že skutočný obraz XVII. storočia bol úplne iný.
Šokujúci (no iba v súčasnom zmysle chápania dejín) fakt prednesenia pohrebnej reči v ruštine na oficiálnej slávnostnej ceremónii pohrebu švédskeho kráľa, vo švédskom hlavnom meste, za prítomnosti švédskeho dvora, si dnes žiada neodkladné vysvetlenie. Súčasní historici si to viac menej uvedomujú, no snažia sa priveľmi neupozorňovať na tento prekvapivý dokument.
Celá vec vyšla na povrch len náhodne, počas výstavy „Orol i Lev. Rusko i Švédsko v XVII. Storočí.“, ktorá sa uskutočnila v Moskve v roku 2001. Materiály výstavky boli publikované v skromnom katalóogu, ktorý videl len málokto. Samozrejme, že v komentári k tejto švédskej pohrebnej reči, napísanej po rusky, avšak latinským písmom, historici predkladajú svoje vlastné „vysvetlenie“. Píšu doslova:
Príčina, prečo reč bola napísaná po rusky, podľa všetkého, pramení v snahe UROBIŤ JU POCHOPITEĽNOU RUSKÝM PODDANÝM ŠVÉDSKEHO KRÁĽA.
Tu treba rovno povedať, že z takejto interpretácie vyvstáva množstvo otázok. Vychádza, že XVII. storočí bolo ruských poddaných v Švédsku natoľko veľa, že kvôli nim vládnuca špička bola nútená predniesť pohrebnú reč na pamiatku kráľa po rusky! Potom je možné, že samotná vládnuca elita švédskej spoločnosti i kráľovský dvor, pozostávali v tom čase ešte v značnej miere z potomkov Slovanov, žijúcich i vládnucich nie tak dávno na území Veľkého = „mongolského“ impéria XIV až XVI storočia, ktoré sa v tomto období rozprestieralo i na území súčasného Švédska.
Pohrebný prejav sa uchoval v zbierke kódexov v univerzitnej knižnici v Uppsale, počnúc stranou 833 tohto kódexu, zaberajúc osem strán. Známy je ešte jeden exemplár, uložený v Kráľovskej knižnici v Štokholme. Na titulnom liste je napísané:
“Placzewnaja recz na pogrebenie togho prez segho welemozneiszagho i wysokorozdennagho knjazja i ghossudarja Karolusa odinatsetogho swidskich, gothskich i wandalskich (i proczaja) korola, slavnagho, blaghogowennagho i milostiwagho naszego ghossudaja (!), nynjeze u bogha spasennagho. Kogda jegho korolewskogo weliczestwa ot duszi ostawlennoe tjelo, s podobajuszczjusae korolewskoju scestju, i serserdecznym wsich poddannych rydaniem byst pogrebenno w Stokolnje (!) dwatset-scetwertago nowemrja ljeta ot woploszczenia bogha slowa 1697“.
Titulná strana pohrebnej reči.
Oslavná báseň venovaná zosnulému kráľovi.
Ďalej nasleduje šesť strán prejavu, tiež po „rusky“ a končí oslavnou básňou o zomrelom kráľovi. Meno autora nie je uvedené, avšak na poslednom riadku prejavu je napísané: „Jstinnym Gorkogo Serdsa Finikom“, kde prvé písmená slov sú zvýraznené tučným písmom, ktoré sa javia ako iniciály autora – Johan Gabriel Sparwenfeld.
V poslednom riadku pohrebnej reči sú zvýraznené písmená, ktoré sa javia ako iniciály autora – Johan Gabriel Sparwenfeld
V roku 1618 Gustáv Adolf vyzval holandského typografa Petra van Zelova, ktorý mal vytvoriť (pravdepodobnejšie však iba obnoviť) cyriliku v Štokholme. V typografii Petra van Zelova bol vydaný v roku 1638 „Alphabetum Rutenorum“ , kde boli uvedené aj švédske ekvivalenty ruskej abecedy. Okrem toho tam boli uvedené aj Otče náš, Symbol viery, Desať božích prikázaní, ako paralelný text v cirkevno-slovankom jazyku a švédskom. Ruský diakon Izák Toršakov dostal úlohu preložiť Katechizmus do ruštiny, ten bol vydaný v typografii Zelova v roku 1628.
Potom v krajinách západnej Európy nastúpili zmätky reformácie. Začala sa tvrdo presadzovať nedávno vytvorená latinksá abeceda. Spočiatku obyvatelia západnej i severnej Európy mali veľké problémy pri zapisovaní slovanských slov novými latinskými písmenami. Napríklad pri písaní ruského Щ latinkou, bolo použité smiešne SZCZ, napriek tomu to robili. Ľudia “krútili hlavou”, no písali takto. Časom si postupne privykli. Deti všeobecne nemali problem, pretože sa tento nový komplikovaný zápis učili ako niečo nové. Čoskoro všetkých presvedčili, ako by to ”tak bolo vždy, od staroveku”. Čo však bola absolútna nepravda. Strata jazykovej a tým vlastne i duchovnej identity sa udiala v XVII. storočí, pričom do tohto obdobia obyvatelia západnej a severnej európy hovorili slovanskými nárečiami (po “rusky”) a písali cyrilikou. Noví vodcovia reformácie začali „vymývanie mozgov“, postupne rekvalifikovali obyvateľstvo so slovanským jazykom reformačných krajín na nové jazyky, ktoré boli reformátormi práve vytvorené. Týmto spôsobom bol vytvorený aj švédsky jazyk. Aby to malo psychologickú váhu, tak demagogicky uvádzali, že ten „ich reformačný jazyk je veľmi, veľmi starý“. Namiesto starej cyriliky zaviedli nedávno vymyslenú latinu. Preto oficiálnu švédsku pohrebnú reč na pomiatku švédskeho kráľa napísali ešte po rusky, ale už v latinke. Tu sa stretávame s procesom aktívneho vytláčania slovanského jazyka novými jazykmi epochy reformácie na území Škandinávie.
Oskár Cvengrosch
Zdroj: “Placzewnaja recz…” univerzita v Uppsale (kópia z Uppsaly)
ostatný text voľne spracovaný podľa http://chronologia.org/charskii_rim/09_02.html
V prípade záujmu zašlem mailom celý text (4,9 MB) “plačevnej reči” 
.