Cyrilika je starsia ako glagolika.pdf

Svätý Cyril dal Slovanom na Veľkej Morave geniálny dar svetovej úrovne – cyriliku; glagolika je jej pozdejšou deformaciou.

 

1. Úvod

Najnovšie bádania ukazujú, že Slovania tvoria autochtónne obyvateľstvo Európy. Pochádzajú nie z jedného, ale z troch praslovanských plemien, ktoré história pozná pod menami: Skýti, tj. Rusi (plemeno Magog), Kelti (plemeno Gomer), Moscho-Iberi, tj. Mosko-Sibírčania (plemeno Mosoch-Tubal). Jazyk týchto troch praslovanských plemien už v predhistorických dobách citeľne ovplyvnil všetky európske jazyky, včítane gréčtiny a latinčiny.

Pod pojmom «rus», príp. «ruský» (alebo «skýtsky») jazyk sa v tejto štúdii rozumie kultúrna reč praslovanského plemena Magog, z ktorého pochádzajú tzv. kráľovskí Skýti (spomína ich Herodot už v 5. storočí pred Christom) – priami predchodcovia dnešných podkarpatských Rusínov severovýchodného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nemožno ho teda plne a priamo stotožňovať ani s dnešným moskovským (tzv. rosíjskym), ani bieloruským, ani ukrajinským jazykom. Slovo «rus» («ros») je praslovanské slovo «iránskeho» pôvodu, vo význame: kráľ, pohlavár (hlava), vodca, prvý, tj. vodca Slovanov. Je to synonymické slovo k výrazu «cár» (iránske “sar” hlava), čo v praslovančine znamenalo tak isto: kráľ, hlava, vodca alebo mág (učiteľ, mudrc, čarodejník, tj. príslušník plemena Magog). Slovo «rus» («ros») v tejto štúdii teda v žiadnom prípade neoznačuje obyvateľa bývalého Sovietskeho Zväzu, ako sme boli na to doteraz bežne zvyklí, ani obyvateľa súčasného moskovského Ruska, ani Ukrajinca v dnešnom slova zmysle. Slovo «rus» («ros») v doslovnom význame: prvý-predák, hlava-pohlavár, počiatok-náčelník, označuje v tejto štúdii príslušníka kráľovského plemena mágov (plemeno Magog).

I keď cyrilika a glagolika sú abecedy siahajúce viac ako jedno tisícročie späť do naších dejín, slovo «rus» siaha ešte ďalej. Pri štúdiu tohto neobyčajne tajomného slova-názvu, musíme pracovať s pojmami, názvami, spoločenskými útvarmi a vôbec ľudskou civilizáciou spred 5000 (päťtisíc!) rokov. Až tam totiž siahajú dejiny tohto slova a národa. Preto si treba hneď na začiatku jasne uvedomiť, že neslobodno zamieňať pojem “rus” spred 5000 rokov s dnešnými pojmami «komunizmu», «Moskvy», «Ukrajiny»… Samozrejme, že určitý súvis tu je, avšak aký, to ukáže len dôsledné štúdium celej problematiky až do konca. Závery treba robiť až na konci, a nikdy nie na začiatku. Na začiatku však treba odstrániť všetky predsudky a antipatie voči slovu «rus», ktoré v nás vytvorilo, alebo vytvára súčasné prostredie.

O pôvode a histórii slova «rus» bude okrem iného i samostatná a veľmi rozsiahla štúdia v jednom z nasledovných čísiel Krásnobrodského zborníka.

 

2. Predhistorické-predcyrilské písmo Slovanov

Baziliánsky mních Chrabr vo svojom Skazanij o pismenech, ktoré bolo napísané ihneď po smrti sv. Cyrila a Metoda, hovorí, že Slovania na počiatku, tj. v čase kým boli pohanmi, nemali zvláštnych písmen, ale prostredníctvom čiar-čŕt a rezov-zárezov čítali (doslovne sčítavali, tj. spočítavali zárezy) a hádali (tj. veštili, vykladali ich význam).

Mních Chrabr naráža na tzv. hranové ogamické písmo Praslovanov, čo je vlastne sústava vodorovných a šikmých zárezov-čiar, ktoré sa písali zdola nahor, obyčajne na zvislo stojací bukový (príp. hrabový) kmeň, alebo hranu náhrobného kameňa. Takýto spôsob písania dokazujú aj ogamické náhrobné nápisy starých Gálov-Keltov (Praslovanov) objavené napríklad v Írsku. Čítanie takéhoto textu pozostávalo vlastne z počítania zárezov. O ogamickom spôsobe písania náhrobných nápisov na hranu kameňa alebo bukové (hrabové) drevo v slovanskom prostredí svedčia aj dva staroslovanské výrazy: «grana» hrana a «graň» verš, tj. zapísaná skupina slov. Výraz «graň» v rusínskom jazyku (Rusínov-Bojkov) znamená nielen «na hranu kameňa zapísané slovo», ale i rozžeravenú pahrebu, čo znova ukazuje na pohrebnú prax, pri ktorej sa takéto náhrobné nápisy užívali. Arabský spisovateľ 10. storočia Ibn-Fadlan (r. 920 po Chr.) bol očitým svedkom pohrebu jedného (slovanského) pohlavára-rusa: Jeho mŕtve telo, spolu i s jeho, v pohrebnej tryzne udusenou ženou a inými kultovými predmetmi spálili v pohrebnej vatre a na pahrebu so zvyškami neprehoretých kostí navŕšili zeminu.

Tak vznikol hr(o)b, do ktorého na vrch zatľkli drevený kôl, na ktorý napísali (!) meno zosnulého. Drevený kôl musel mať hladkú kôru, lebo taká bola najvhodnejšia na robenie zárezov. V našich zemepisných podmienkach takúto kôru má buk a hrab. Slovanské výrazy hrob, hrab, pa-hreba, po-hreb… dokazujú serióznosť a logičnosť tejto úvahy bez ďalšieho komentára.
Skutočnosť, že vo vyššie spomínanom opise arabského historika šlo o pohanský kult, vylučuje možnosť, že by bola na písanie použitá abeceda, alebo písmo, ktoré vytvoril sv. Cyril, a ktoré sa medzi Slovanmi rozšírilo až súčasne spolu s kresťanstvom. Medzi stromami mal okrem hrabu zvláštne postavenie i buk. Jeho hladká kôra slúžila praslovanským rusom-pohlavárom a čarodejníkom-mágom (praslovanského plemena Magog) tiež predovšetkým na robenie zárezov – teda na písanie. Tajomnými zárezmi-čiarami vyrezanými do bukovej kôry si č(i)arodejníci navzájom odovzdávali informácie, ktorým nikto nezasvätený nerozumel. Len čarodejníci poznali tajomstvo čiar na bukovej kôre. Preto sa nemožno ani diviť, že naši predkovia prvé (ogamické) písmená majúce podobu rovných alebo šikmých zárezov v bukovej kôre, nazývali jednoducho «buky». Odtiaľ majú svoj pôvod i originálne slovanské výrazy ako: azbuka, bukva alebo bukvar… Keltský-praslovanský pôvod má i anglické «book» [čítaj buk], čo značí predmet, na ktorý sa píše, tj. knihu, na stránky ktorej dnes možno písať podobne ako kedysi na bukovú kôru.

Robením rýh do kameňa alebo zárezov, čŕt-čiar do dreva sa v minulosti čarovalo, veštilo, predpovedala sa budúcnosť, osud človeka, ba nadväzoval sa i údajný kontakt s pohanským božstvom… Zárezy sa robili do kôry stromov, alebo rýpali do kameňa, veštilo sa i z čiar na rukách… Písmo malo teda už od svojho zrodu vždy sakrálny- posvätný ráz.

O magickom kulte čiar-čŕt (teda písmen) svedčia i staroslovanské výrazy ako gramota napísaný text, abeceda, písmo a «grom» hrom, porov. gr. grámma čiara, písmeno. Tieto presvedčivo ukazujú na bezprostredný súvis so slovanským bohom búrky a blesku Perúnom, ktorý v čase letných búrok nezriedka prehovoril k ľuďom hlasom hromu a bleskom písal na oblohu svoju hramotu, tj. svetelné čiary, ktorým údajne rozumeli znova len hramotní (gramotní), tj. znalci čiar – čarodejníci.

Títo tlmočili údajné odkazy Perúna negramotnému ľudu samozrejme tak, ako a kedy sa im zachcelo, teda vždy vo svoj prospech. Ovládli takto celú sféru života, preto boli obyčajne, a to už od najstarších dôb, hlavami-rusmi slovanských rodov (kmeňovými náčelníkmi).

Primitívne predhistorické praslovanské písmo, pozostávajúce z jednoduchých čiar a zárezov do bukového alebo hrabového dreva, o ktorom hovorí baziliánsky mních Chrabr, dostalo názov «ruskoje» («ryskove»), lebo ho ovládali len pohlavári-rusi (z “iránskeho” «ros» hlava, vodca), ktorí boli zároveň i najvyššími čarodejníkmi rodov. «Ruským» ho nazýva i životopisec sv. Konštantína-Cyrila v Žití Konštantínovom (pozri ďalej). Zo slova «rus» totiž pochádza, po prepise latinkou, i dnešné slovenské slovo «rys», príp. «ryska», čo značí vyrytá čiara, alebo slovo «rysovať», tj. robiť rovné čiary. Cyrilské «u» totiž odpovedá latinskému ypsilonu (y). Dokonca i «buk», tj. strom, na drevo ktorého sa najčastejšie “rysovalo”, teda písavalo, sa u Praslovanov pôvodne označoval priamo názvom «rus». Svedčí o tom perzský-iránsky výraz «raš» buk. Pradomovina Slovanov (Keltov, Skýtov i Mosko-Iberov) je totiž v Malej Ázii a «raš» je stará výslovnosť slova «rus» (porov. dnešné angl. «Russia» [čítaj raša], čo znamená Rusko). Niektorí bádatelia sa preto kedysi mylne domnievali, že Slovania nemali nijaký názov pre strom – buk, z čoho mylne usudzovali, že tento strom Slovania vôbec nepoznali a preto pravlasť Slovanov mylne hľadali v zemepisných šírkach, kde buky nerastú.

Slovo «rus» malo už v dávnoveku aj druhý-sekundárny význam «červený» (pozri str. 48, 54), preto «ruské písmo», alebo tzv. «ruská hramota» je vlastne to isté, čo «červená hramota». Nie je teda vôbec náhoda, že Gréci (napr. Herodot, História, V,56) takouto «červenou hramotou» nazývali písmo užívané v Malej Ázii (pradomovine Slovanov). Po zničení maloázijskej Tróje (pozri pozn. 99) v prvom tisícročí pred Christom bol praslovanský živel v Malej Ázii navždy paralyzovaný a «červená-ruská» kultúra praslovanských mágov-rusov dodatočne živorila u severosemitských kmeňov pod gréckym označením «červená-fénická» kultúra, aby sa pozdejšie stala základom gréckej, etruskej, ba i latinskej kultúry a písma.

Slovania mali teda ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda tzv. ruské (ruskoje – dnes by sme povedali «ryskové-červené») písmo. Máme o tom niekoľko nepriamých, ba i priamých dôkazov. Žitie Konštantína napríklad priamo konštatuje, že sv. Cyril ešte pred svojim príchodom na Veľkú Moravu, na svojej druhej misijnej ceste do Chersonu (= mesto slovanského boha slnka – Chorsa), objavil Evanjelium a Psaltyr (= kniha žalmov), napísaný «ruskými písmenami», ba stretol tam aj človeka, ktorý vedel čítať toto písmo. Na nemalé prekvapenie všetkých, píše ďalej Žtie, sv. Cyril za krátku chvíľu, len čo sa naučil rozoznávať jednotlivé písmena od seba, začal ich i sám správne čítať a vykladať zmysel textu.

Predpokladá sa, že šlo o text zapísaný vyššie spomínaným tzv. hranovým ogamickým písmom v reči staroslovanskej-skýtskej (ruskej, teda v reči kráľovského praslovanského plemena Magog), ktorú sv. Cyril a Metod ako rodáci zo Solúna veľmi dobre ovládali.

Na vyššie citovanej správe Žitia je zarážajúce, že i keď sv. Cyril podobne ako všetci prítomní, videl text písaný záhadnými «ruskými» písmenami prvýkrát vo svojom živote, predsa ho začal za krátku chvíľu nielen čítať, ale dokonca i vykladať jeho zmysel, a to ako podotýka Žitie, na nemalé prekvapenie všetkých prítomných. Podarilo sa mu to, pokračuje Žitie, len čo sa naučil rozoznávať jednotlivé písmená, samohlásky a spoluhlásky, a to prikladajúc (= porovnávajúc) ich k svojej vlastnej reči.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neznámy text musel byť písaný v jazyku, ktorý sv. Cyril veľmi dobre ovládal, veď Žitie jasne hovorí, že keď «našiel človeka, ktorý rozprával tou rečou (v ktorej bolo Evanjelium písané), besedoval s ním». Celý problém teda spočíval iba v rozpoznaní neznámych tvarov písmen, tj. v dešifrovaní neznámeho kódu abecedy, reč však už sv. Cyril poznal veľmi dobre (bola to totiž jeho materinská reč), ktorú ovládal lepšie ako gréčtinu. Ak pripustíme, že sv. Cyril ako byzantský baziliánsky mních poznal Evanjelium a v každom prípade i Psaltyr úplne naspamäť (čo u východných mníchov modliacich sa každý deň celé Pravidlo nebolo vôbec prekvapujúce), nebolo preň veľkým problémom, čítať a vykladať dobre známy biblický text v tak dobre známom jazyku, a to len čo dešifroval kód písma, tj. pochopil zmysel ogamických čiar. A navyše, veď mal pri sebe i človeka, ktorý mu neznáme písmo pomáhal dešifrovať.

Nález Evanjelia a Psaltyra písaného v rusínskej-skýtskej reči, avšak nepraktickým a ťažko rozlíšitelným ruským-ryskovým písmom, s najväčšou pravdepodobnosťou inšpiroval sv. Cyrila, aby o niekoľko mesiacov neskôr pred svojou treťou misijnou cestou vytvoril pre Slovanov geniálne jednoduchú cyriliku.

Túto chersonskú inšpiráciu dokazuje i rukopis (Толковая Палеа) z 15. storočia.
Pri vytváraní cyriliky použil sv. Cyril praktické, stáročiami overené tvary gréckej abecedy, doplniac a prispôsobiac ich požiadavkám slovanskej fonetiky. Nájdenie «ruského (ryskového)-červeného» písma vysvetľuje aj tú skutočnosť, ako mohol sv. Cyril v tak úžasne krátkom čase vytvoriť tak perfektnú slovanskú abecedu (azbuku). Takto sa teda zrodila cyrilika – geniálne to dielo geniálneho ducha, ktoré spolu s kresťanskou vierou v Trojjediného Boha, prinesenou sv. bratmi medzi Slovanov, zachránilo tri slovanské plemená pred kultúrnym pohltením a totálnou asimiláciou zo strany Germánov (ktorej podľahli napr. severní Rusi, tj. Prusi – porov. lat. «boreus Russus» = «Borussus» Prus) a postavilo slovanskú kultúru na roveň gréckej a latinskej. Jednoduchosť, životaschopnosť a genialitu tohto veľdiela (cyriliky) potvrdzuje nielen jej vyše 1100 ročná prax, ale i všetky moderné slovanské jazyky, ktoré sa dodnes napájajú z cyriliky a zo spisovnej staroslovančiny, ktorú nám cyrilika zachovala.

 

Text je úryvkom z práce  G. A. Timkoviča, ktorý vyšiel v Krasnobrodskom zborniku, Presov, III/1-2, 1998. Celý text si môžete stiahnuť TU. V originálnom texte sa nachádza množstvo obrazovej dokumentácie a texty v cyrilike ako i doplňujúce poznámky, ktoré som z technických i časových dôvodov v úryvku neuviedol.

Ďalšie kapitoly:

3. Vznik gréckej a latinskej abecedy

4. Cyrilika – geniálne dielo sv. Cyrila

5. Glagolika (permská hramota) – úmyselná a cieľavedomá deformácia cyriliky

6. Vznik neocyriliky

7. Záver

 

Kniha má 208 strán. V prípade záujmu si knihu v printovej podobe môžete objednať na adrese:

Vladimir Timkovič
Štefanikova č. 11
040 01 Košice
alebo na telefónnom čísle:  0905496778

 

Oskar Cvengrosch