Rešpektovanie ľudských práv je dnes samozrejmým základom každej modernej spoločnosti. Ústavy štátov odzrkadľujú túto skutočnosť vymenovávaním týchto práv, ktorých účelom je v prvom rade ochrana občanov voči vlastnému štátu.
Málokto z nás si uvedomuje fakt, že je iba pár rokov odvtedy, čo sme žili v spoločenstve popierajúcom občanom napríklad právo vlastniť výrobné prostriedky alebo právo slobodne cestovať. Morálny aspekt skutočnosti, že jednotlivci, ktorí ešte pred pár rokmi boli služobníkmi a nosičmi komunistickej diktatúry, popierajúcej nám ľudské práva, dnes reprezentujú naše záujmy v Európskej únii, alebo zastávajú dôležité spoločenské funkcie na Slovensku, nebudeme komentovať.
Medzi ľudskými právami opísanými v katalógu spojených národov, ku ktorým sa v súčasnosti už otvorene hlásime a ktorých dodržiavanie a rešpektovanie garantuje aj naša ústava, chýba dnes už len jedno právo a to je právo na vlastnú (nemanipulovanú) históriu. Nie náhodou je identita každého z nás, ale aj nášho národa definovaná tým, kto boli a čo robili naši predkovia a tým, kým sme my a čo sami robíme dnes.
Manipulácia ľudí je možná iba vtedy, ak ich zbavíme historickej identity a presvedčíme – prinútime ich akceptovať chvíľkovú – dočasnú realitu ako večnú skutočnosť – pravdu. Ak sa chceme ubrániť manipulácii či už ideologickej alebo politickej, musíme si byť istí tým, KTO SME. Toto je základom prežitia nielen jednotlivca, ale aj celého slovenského národa.
Moderná veda, špeciálne odbor genetickej evolúcie, tvrdí dnes niečo celkom iné než to, čo tvrdia naše oficiálne historické inštitúcie. Genetika ukazuje, že až 80 % dnešného obyvateľstva Slovenska má tú istú genetiku ako tí obyvatelia nášho územia, ktorí tu žili niekoľko tisícročí pred narodením Krista. Historici, ktorí žijú z našich daňových prostriedkov, tvrdia, že sme sem „spadli z neba” v piatom storočí po narodení Krista a v učebniciach našich detí stojí to, čo tvrdia títo oficiálni historici a nie to, čo je vedecky preukázané. Keby sme v súčasnosti merali dôveryhodnosť našich historikov podľa toho, čo napísali, a toho, kde a u koho študovali, tak by napríklad p. Čaplovič, Kučera a mnohí iní museli obhajovať svoje akademické tituly v nejakom rekvalifikačnom tábore.
Keď študujeme históriu o vzniku starých veľkých kultúr, je zjavné, že ich existenčným prostredím je blízkosť k vode, viera v nejaké božstvá, zavedenie jednoduchého zdanenia vlastnej komunity a zároveň ich obchodná mobilita, ktorú voda ako prírodný živel umožňuje. Ako príklad uvediem Mezopotámiu, ktorej existenčnú základňu tvoria rieky Eufrat a Tigris. Egyptská kultúra je bez rieky Níl nemysliteľná. Ten istý význam má Indus a Ganga pre Indiu a Jang-c-tiang pre Čínu. Rieky a obývateľné pobrežia sú bezpochyby matkami veľkých kultúr.
Jednou z najväčších riek sveta je Dunaj a z doposiaľ nevysvetliteľných dôvodov nemáme v našej histórii pojem dunajská kultúra. Fakt, že dnešní Slováci sú geneticky totožní s pôvodným obyvateľstvom dunajskej kultúry, určite existujúcej tak tisíce rokov pred narodením Krista, ako aj dnes, nás ako dedičov tejto kultúry núti prehodnotiť doteraz prezentované historické fakty. Ak sa oprieme o našu genetiku ako reálny základ, je nevyhnutné začať rozmýšľať a katalogizovať to, čo vieme, že sa udialo na našom území a prehodnotiť práve v tejto súvislosti. Tieto fakty treba konečne hodnotiť ako súčasť našej vlastnej histórie a našej vlastnej identity.
Uvedieme niekoľko príkladov, ktoré ukazujú na naše historické inštitúcie ako na tých, ktorí neustále aktívne konajú tak, že zavádzajú a destabilizujú našu historickú perspektívu. Nie je to ani tri roky, čo sa pri Poprade našiel hrob vandalského veľmoža a nedávno sme objavili stavbu rímskeho panského sídla na našom území. V každom inom štáte by si z týchto nálezov urobili veľkú reklamu a všetkým by podrástlo národné sebavedomie. Prečo nie u nás?
V nemeckých historických prameňoch sa uvádza, že Vandali, ktorí obývali naše územie spolu s Kvádmi a Limigantami, boli Germáni. Tieto kmene však patrili do nadkmeňového, tzv. suevského spoločenstva – zväzu. Naše Tatry sa toho času volali Suevskou horou a dnešné Baltické more bolo morom Suevským. Môžeme teda veriť tomu, čo tvrdia nemeckí historici? Po preskúmaní všetkých zdrojov, na ktoré sa títo historici odvolávajú, je zrejmé, že ide len o zbožné želanie z času, kedy vznikajúce národné štáty potrebovali zdôvodniť svoju existenciu patričnou spojivkou so známou históriou. Kým nebolo odporcov, tak tieto tvrdenia mohli byť pozdvihnuté až na úroveň vlastnej vedy. V niektorých krajinách, ako napríklad Švédsko, takéto vedecké tvrdenia nadobudli až tragicko-komické rozmery a moderná historická vedy sa musela oficiálne dištancovať od takéhoto historického pohľadu (Rudbeck).
AKÉ SÚ DNES NEVYVRÁTITEĽNÉ FAKTY
Po dobytí Ríma Vandalmi v roku 455 a rozdelení Suevov na dve skupiny si o dva roky na to Suevovia z dnešného Slovenska zakladajú vlastné kráľovstvo na území južného Španielska a jeden z ich vodcov nesie meno Tatran. Prvým známym a dokumentovaným kráľom Srbov, ktorých kmeňová príslušnosť bola tiež súčasťou Suevského spojenectva spolu s Kvádmi, je Suevlad. Vieme o ňom, že zomrel v roku 660 a určite nebol Germánom. Posledný kráľ Vandalov sa volá Geilamir (Gelamír), čiže ten, čo si želá mier, pokoj. Kráľ Kvádov na našom území sa volal Vánius. Váni sa všeobecne považujú za Protoslovanov. Smutné je, že naši historici, vychovaní v česko-nemeckej historickej škole, opakujú tieto nemecké reklamné texty a neustále tým demolujú našu vlastnú históriu.
Jediný písomný prameň spomína naše územia pár storočí pred narodením Krista. Grécky historik Herodotos (484 – 430 pred n. l.) tvrdí, že územie medzi Čiernym morom a Suevským morom pozdĺž riek a pobreží obsadili kmene Vánov. Z gréckej kultúry máme tiež informáciu spojenú s bohom Apolónom, ktorá sa týka oblasti tzv. Hyperborea, pravdepodobne dávneho sídla dunajskej kultúry. Vedci tiež tvrdia, že Gréci nazývali Slovanov Anti, čiže pôvodní, predošlí (pozn. lat. Antes).
Podstatne viac sa dochovalo z obdobia, keď Kelti expandovali na východ a juh. Ich dočasná okupácia bola ukončená ich porážkou Dákmi, ktorých kultúra bola tiež súčasťou dunajskej kultúry. Dáci a Tráci na dolnom Dunaji, Srbi na úseku Železných vrát a Kataraktov a my v podobe vinilských kmeňov Kvádov, Vandalov, Limigantov, Rugov a iných na úseku medzi Belehradom a Salzburgom. Rimanom sa podarilo poraziť Dákov a Trákov a na ich území dočasne vytvoriť vlastné provincie. Ich snahu vytvoriť si provinciu nad Dunajom medzi hrebeňmi Karpát a riekou Dunaj sa im však nepodarilo realizovať. Po tom, ako Rimania (Marcelián ako správca Panónie) v roku 373 potupne zavraždili Gabina – kráľa Kvádov, sa títo spojili s Limigantami a Vandalmi a definitívne ukončili vládu Ríma nielen v Panónii, ale aj na dnešnom Balkáne.
Ako nepriatelia Ríma boli naši predkovia spojencami Húnov, ale zároveň aj tí, ktorí Húnov a ich pomocníkov Ostrogótov nakoniec definitívne porazili. Je podivuhodné, keď naši tzv. historici považujú za mimoriadny nález novoobjavené sídlo rímskeho typu na našom území. Pravdepodobne nevedia, že rímsky generál Stilicho je vandalského pôvodu a dostatočne bohatý na to, aby si napríklad nechal takéto sídlo postaviť sám. Stilicho bol zavraždený v Ravene roku 406, vtedajšom hlavnom meste (administratívnom centre) Západorímskej ríše. Ako dôvod sa uvádza obava Rimanov z jeho lojality voči Rímu a Stilichovho možného spojenia sa s vandalskou armádou, pretože bol poverený ochranou západného Ríma proti útoku Vandalov a ich spojencov.
Keď rímska cirkev povoľuje vydanie atlasu vtedajšieho sveta v roku 776, je územie dnešného Slovenska jasne pomenované ako Vandalia (Wandalia) a nie ako územie Avarov. Vtedajší benediktínsky opát Beatus vedel dobre, kto sú dnešní Slováci, a to je už v čase 130 rokov po vzniku Samovej ríše na našom území.
Ako ďalší príklad na ukážku sily slovanského živlu môžeme poukázať na rok 907, keď sú Nemci a Česi porazení v bitke pri Bratislave slovansko-maďarskou koalíciou, ktorej vodcami sú Bogat a Durcak. Už v jeseni toho istého roku zaznamenáva saský kronikár, že Sasko bolo vyplienené dvakrát hordami Maďarov pod vedením Slovanov. Až do roku 955 zdaňujú naši predkovia a ich spojenci Maďari vtedajšiu Európu.
Obdobie nášho najväčšieho vstupu do histórie (nielen európskej) je obdobie medzi piatym a desiatym storočím nášho letopočtu. Toto obdobie nazývajú nemeckí a českí historici temným stredovekom, ale z pohľadu slovenskej histórie je toto náš „zlatý vek”.
Ľudia bez historickej identity sú nielen ľahko manipulovateľní, ale aj ľahko zneužiteľní. Nikto sa dnes nebráni očkovaniu, ak sa chce vyhnúť chrípke alebo nevyhnutnému tréningu, ak chce dosiahnuť športový výsledok. Tlač a všetky ostatné médiá sú dnes zaplavené dobrými radami o potrebe zdravého stravovania a pohybu ako nevyhnutného predpokladu na dosiahnutie a udržanie si životnej kvality.
Potreba rozvíjania a údržby nášho duševna je prenechaná zavádzajúcim historikom, farárom a lekárom. Štátom pridelené rodné číslo nie je našou identitou a žiaden z daňových prostriedkov platený farár nás nespasí, alebo nerozhreší. Zatiaľ nikto neobjavil medicínu, ktorou sa dá liečiť samota, zúfalstvo a žiaľ. Konzumujeme otupujúce medicíny, narkotiká a alkohol v nádeji, že nám pomôžu alebo aspoň utíšia, otupia bolesť duše. Strach zo života ako aj strach zo smrti nás ženú do náručia tých, ktorí vedia o krehkosti a slabosti ľudí, ktorým chýba identita.
Ak dnes chceme definovať pojem DUNAJSKÁ KULTÚRA, musíme túto kultúru definovať v priestore a čase. V priestore je to rieka Dunaj so svojimi prítokmi a pohoriami, ktoré spája a rozdeľuje. V čase je táto kultúra určite kultúrou na úrovni iných veľkých kultúr a určite nemá svoju budúcnosť už za sebou. Ak pochopíme, že sme tu už od pradávna, pochopíme aj nálezy z Nižnej Myšle, Velestúru, Dunajskej Lužnej, Molpíru atď. Dnes ich z nevysvetliteľných dôvodov ešte stále oficiálne považujeme za pozostatky iných kultúr.
František Alexander Zvrškovec
Text bol uverejnený na stránke VITALITA, mesačník pre zdravý a pohodlný život.