Dunajskí Alani – Uhri, Osi alebo Jasi

Alani ako „bieli ľudia“ boli nazývaní nielen skrátene „bieli“ (Alani), ale používali sa aj iné slová, z dnešného pohľadu synonymá. Najčastejším bolo meno „Jasi“ ako „jasní – bieli“, prípadne varianty Osi a Asi. Jasi boli vetvou západných Alanov (Sarmatov) a známi boli ako Aorsi, Jasi alebo Asaioi. V ruských letopisoch sú Alani nazývaní ako Jasi alebo Osi.
Veľká koncentrácia Alanov sa nachádzala v priestore neskorších slovanských Uličov, v povodí riek Dnester a Prut a ďalej na sever na rozvodí v Haliči a vo východnej Volyni. Rieka Prut bola v dávnoveku dokonca nazývaná ako „Alanská rieka“ (Alanus Fluvius).
V karpatskej kotline sú Alani známi už na začiatku letopočtu. Gaius Plinius Secundus (1. stor.) spomína kmeň Jasi v dolnej Panónii na rieke Dráva. O čosi neskôr ich Tacitus uvádza v Hornej Panónii, ale aj na druhej strane Dunaja – v Germánii (dnešné Slovensko – Matra), pričom zdôrazňuje ich príbuznosť s panónskymi Eraviskami. Východne od Dunaja, v povodí rieky Tisy, ktorá v tom čase tvorila obrovské jazerné a močaristé územia, sú v tom čase známi aj ako Jazygi (Jasians). Neskôr ich poznáme ako Asdingov, ktorí boli kmeňovo priradzovaní k Vandalom. Alanov už pod menom Alani nachádzame v 4. storočí v oboch Panóniách a v Noriku. Títo potom spolu s Vandalmi a Suevmi (Slovenmi) pustošili Rímsku ríšu (oblasť dnešného Francúzska). V čase Atilu Alani sídlili aj v meste Orleáns.
Samotný tvar Jasi má súvis so sanskritským slovom jhaSa, ktoré prioritne prekladáme ako „ryba, veľká ryba, slnečná žiara“, ale aj ako „les a púšť“. Slovo jhaSa je foneticky identické s „jasa“ respektíve „iasa“ a je totožné so slovenským „jas“ v rovnakom význame – slnečná žiara. Už sme spomínali, že Massageti, predchodcovia Alanov, uctievali slnko a meno mali odvodené od ryby. Sanskritské jhaSa svojou skladbou jednotlivých významov (ryba, slnečná žiara, les a púšť) zreteľne nadväzuje na situáciu v strednej Európe: Hercynsky (Uhorský) les – bójska púšť (Panónia) – úhor (ryba) – jas (biely), z čoho je zrejmé odkiaľ pochádza predchodca sanskritu, ktorý priniesli do Indie slovanskí Veneti. Samotné meno Veneti pramení pravdepodobne v slovanskom slove „vendže“, ktorého „odnož“ je dodnes živé slovo v poľskom jazyku. Poľské węże čítame ako „venže“ a prekladáme ako „hadi“.

Expanzia Alanov z oblasti európskeho rozvodia smerom na juh a juhovýchod. Zobraziť mapu v rozlíšení 1778 x 954

Invázne vlny smerom na východ

Zhruba v 4. storočí sa na územie Alanov žijúcich v oblasti medzi dolnými tokmi riek Dneper a Prut a pobrežím Čierneho mora, presunul zo severu bojový zväz Severanov (Sabiri). Títo Severania boli známi aj pod menom Huni. Spoločne s Alanmi vytvorili alianciu, ktorá realizovala mohutné bojové koristnícke výpady spočiatku smerom na východ, juhovýchod a neskôr aj na západ. Podľa Ammianusa Alani boli vo všetkom rovnakí s Hunmi, akurát spôsobom života i vonkajšou úpravou boli jemnejší. Prokopios z Kaisareie stotožňoval Hunov s Masagetmi (Mazovčanmi).

Ammianus opisoval bojové výpady tohto zoskupenia ako činy Alanov: Pri lúpení a love sa rozbiehajú až k Maiótskym stojatým vodám (Azovské more) a Kimmerskému Bosporu (Kerčenský prieliv) a rovnako k Arménii a Médii. V svojich opisoch pritom exaktne popísal šírenie Alano-Hunov smerom na východ nie naopak, ako nám to tvrdí oficiálna historiografia. Jeho záznamy zreteľne vypovedajú, že v časoch Ammianusa sa Alani ešte len udomácňovali na rozľahlých Skýtskych stepiach na východ od rieky Don. Boli rozptýlení medzi ľudnatými a v rozľahlých oblastiach žijúcimi národmi, ktoré tiahnu k ázijským končinám. Alani sa rozpínali až po Gangu, k rieke pretínajúcej zem Indov a vlievajúcej sa do južného mora.

V sanskrite boli Alano-Huni známi ako „Sveta Hunas“ teda Bieli Huni. Bieli Huni vytvorili v Indii cisárstvo, ktoré jestvovalo v období od 455 do 670 n. l. Vláda Bielych Hunov pokračovala aj po páde cisárstva ešte pomerne dlhé obdobie. Boli absolútnymi vládcami, avšak už na území, ktoré bolo v porovnaní s ich predchodcami podstatne menšie. V severných indických štátoch je dnes viac ako 50 percent populácie nositeľom árijskej R1a a v najvyšších kastách až 70 percent. Podľa genetických výskumov predkovia nositeľov týchto génov pochádzajú z východnej Európy. Genetika týmto jednoznačne potvrdzuje inváziu Alano-Hunov z východnej Európy do Ázie a nie naopak.

Alani na Kaukaze

Historiografia spája Alanov s dnešnými kaukazskými Osetíncami. Osetínci hovoria iránskym jazykom, avšak gény majú neiránske – haploskupina G2a. O haploskupine G sa uvažovalo ako o Alanskej haploskupine pretože sa nachádza v Európe všade tam, kde sú v histórii spomínaní Alani. Avšak pri detailnejšom porovnávaní zisťujeme, že v Európe dominuje paralelná haploskupina G2a2. Špecifická Ossetská haploskupina G2a1a, ako aj G2a3b1 v Európe absentuje, čo znamená, že Ossetínski Alani nerobili nájazdy do Európy!
Massageti alias Alano-Huni podľa mnohých starovekých autorov pochádzali od Skýtov. Výskum starovekej Y-DNA skýtskych kostier zo stepí od južného Sibíru po severovýchodný Kaukaz preukázal iba haploskupinu R1a1-M17 aj keď kostry mnohých jedincov nepreukazovali čisté európske rysy. Odpoveďou nám môže byť Herodotova poznámka, že „pravých Skýtov je málo“. Ammainus v tomto smere dodáva veľmi dôležitý poznatok, že Alani postupne vtiahli do svojho kmeňového označenia susedné národy, skrušené často ich víťazstvami. Je zjavné, že menom Alani sa neskôr pýšili nielen pôvodní „bieli“ pochádzajúci z urodzeného plemena, ale aj všetci tí, ktorých si podmanili, alebo boli v ich službách na „bojovom chodníku“.
V súvislosti s tým jestvuje aj ďalšie možné vysvetlenie prečo sa medzi Alanmi-Ossetincami haploskupina R1a1 takmer nevyskytuje. Herodos v svojich záznamoch opisuje návrat Skýtov z Médie. Keď sa títo po 28 rokoch vrátili z bojov, našli v svojej vlasti vojsko, ktoré sa im postavilo na odpor. Toto vojsko vzišlo z ich otrokov, pretože ženy Skýtov, ktorých muži boli vzdialení po dlhý čas, chodili za otrokmi. Neprítomnosť mužov medzi Skýtmi-Alanmi, ktorí boli buď na bojových výpravách, alebo padli v bojoch, spôsobilo preberanie mužských funkcií ženami. Spoločenstvám, kde dominovali ženy povieme aj dnes „samé ženy“. Starovekí autori tieto spoločenstvá žien zaznamenali opäť bez počiatočného „S“ v tvare „ameženy“, respektíve Amazeny (Amazonky). Tie v skutočnosti naozaj jestvovali. Amazonky nosili nohavice, fajčili marihuanu, kožu mali potetovanú, jazdili na koňoch a bojovali tak tvrdo ako chlapi. Archeologické nálezy skýtskych hrobov vypovedajú o tom, že každá tretia skýtska žena bola pochovaná so zbraňou a mala bojové zranenie ako muži.

Alanskí Srbi

Východní Alani v oblasti ústia Donu a Azovského mora boli začiatkom letopočtu nazývaní Srbi. Plínius (1. stor.) kmeň menom Serbi umiestňuje severne od Azovského mora, Ptolemaios ich kladie východnejšie medzi severovýchodné výbežky Kaukazu a rieku Volgu a nazýva ich Serbi, zriedkavejšie Sirbi.
Pomenovanie Srb, Serb, Sirb ako aj ďalšie neskoršie varianty ako napríklad Servi, a pod. naznačujú možný pôvod v slove „červený“, srbsky crven. Ich príslušnosť k Alanom pravdepodobne jazykovo ovplyvnil cieľovú oblasť invázie – Indiu. Meno Serbov v sanskrite nachádzame v slove sarpa, čo značí had, ako aj sarpati, ktoré prekladáme ako „kĺzať sa“. Je podivuhodné, že rovnaké slovo serpens nachádzame aj v latinčine v identickom význame „had“.
Vzhľadom na to, že slovo červený pochádza od slova krv, mohlo označenie „červení“ respektíve Srbi značiť, že síce už neboli čistí Alani, ale hlavná pokrvná línia ich spoločenstva pochádzala od „bielych“ predkov. Zdieľali rovnakú kultúru, zvyky a jazyk, avšak z genetického aj vizuálneho hľadiska sa už javili ako miešanci. V prospech tejto úvahy svedčí genetické zloženie balkánskych Srbov. Majú vysoké národné slovanské cítenie, silného bojového ducha, ale majú pomerne veľký genetický rozptyl s iba 18 % výskytom haploskupiny R1a.

Bieli Alani – slovanská družina

Genetika ako aj samotné záznamy starovekých autorov exaktne vypovedajú o pravlasti Alanov v oblasti európskeho rozvodia medzi Suebskou Hurou (dnes Švábska Jura) a Alanskými Vrchmi (Valdajská vrchovina). Túto oblasť obývala biela rasa, nositelia haploskupiny R1a, ktorých životný priestor bol do veľkej miery spätý s rybami, rybolovom a obzvlášť s úhormi. Možno povedať, že títo „bieli“ Uhri, alebo podľa dobových zdrojov Skýti, Massageti, Huni, či Alani, tvorili etnické jadro tej časti obyvateľstva Európy, ktoré v neskorších časoch politicky činní ideológovia začali nazývať menom Slovania. Títo „starí“ Slovania odovzdali svoje kultúrne dedičstvo mnohým národom Ázie a Európy a prvky ich civilizácie v mierne alebo viac deformovanej podobe dokážeme čítať aj dnes. Moderná historiografia však našu slávnu minulosť zamietla pod koberec. Pôvodne uznávaná autochtónna teória o pôvode Slovenov a Slovanov, bola v posledných storočiach nemeckou školou na čele s českým slavistom Niederlem prepracovaná na teóriu migračnú. Napriek neexistencii dokladov, ktoré by potvrdili pravdivosť tejto teórie, sa stala jedinou pravdivou informáciou o našom pôvode.

Oskár Cvengrosch
(podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania)

Alani – Kľúč k dejinám Slovanov I.

TENTO TEXT AJ MAPY JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska