Germáni sú dnes chápaní ako nemecky, anglicky, dánsky, či švédsky hovoriace národy, ktorých pôvod je kladený na sever Európy. Avšak súčasná definícia germánstva nie je v súlade s chápaním pojmu Germán v minulosti. Inak povedané, historickí Germáni známi hlavne z opisov Rimanov s tými súčasnými majú len pramálo spoločné.

Gaius Plinius Secundus (1. stor.) v Historia Naturalis vymenúva päť germánskych rás: Vandalov, Ingævonov, Istævonov, Hermionov a Peucínov. Tacitus spomína tri základné kmene Germánov menom Ingaevones, ktorí sídlili najbližšie k Oceánu, Hermiones obývali vnútrozemie a Istaevones boli všetci ostatní. Avšak zároveň dodáva, že s dávnymi časmi možno nakladať ľubovoľne, a že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov, menovite Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios. To sú vraj tie pravé starobylé mená.

Podľa týchto záznamov teda Germáni netvorili jednoliatu rasu. Tacitus k tomuto poznamenáva niekoľko zaujímavých a na prvý pohľad rozporuplných poznatkov. Prvým z nich je tvrdenie, že Germáni sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi. Druhým je výpoveď o tom, že názov Germánia je nový, daný len nedávno a pochádza od jedného kmeňa. Najskôr sa menom Germáni označovali všetci porazení, potom si tak začali hovoriť i oni sami.

Z uvedeného by vyplývalo, že „jeden z germánskych kmeňov dal pomenovanie ostatným Germánom“. Lenže v zozname germánskych kmeňov, ktoré Tacitus postupne menuje sú niektoré evidentne mimo „germánskych rás“ v dnešnom chápaní „germánstva“. Napríklad kmeň menom Nemeti je možné zreteľne čítať ako „Nomádi“. Ďalej sú tam Dulgubini, respektíve Dulgubi, čo je foneticky zápis mena Duljubi. Tacitus tu očividne zaznamenal meno slovanských Dulebov. Hneď vedľa nich umiestnil Chazarov, ktorých zaznamenal v tvare Chasuari. Klaudios Ptolemaios neďaleko spomínaných Dulebov (Doulgoumnioi) umiestňuje ďalší ”germánsky” kmeň menom Avarini. V tomto prípade jasne uvádza Avarov. Pred Dulebmi smerom k Rýnu sídlili Angrivari. Meno Angrivari je slovo latinského pôvodu zložené z dvoch častí, z „Angri“ a „varius“. Angri je mierne deformovaný zápis mena „Ungri“ a „varius“ značí rozmanití. Kmeň Angrivari bol teda „zmiešaným spoločenstvom“ rozličných kmeňov Uhrov a bol známy aj pod menom Angrarii.

Je očividné, že územie Germánie, známe tiež ako Magna Germánia obývali všakovaké „germánske“ kmene. Príslušnosť ku Germánom teda zrejme nepramenila v etnicite, ale v tom, či ten ktorý kmeň obýval Germániu. Bolo jedno či sa jednalo o nomádske kmene z oblasti čiernomorských stepí alebo horských území európskeho rozvodia. Sídlili na území Magna Germánie, boli teda Germáni.

Tento poznatok je však v rozpore s Tacitovým tvrdením, že Germáni sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi. A v tomto Tacitus nie je sám. Dionysius Periegetes opisuje známy svet (Description of the Known World), kde uvádza, že Germáni – vojnou pobláznené biele kmene obývajú územie pozdĺž pohorí Hercynskeho lesa. Zreteľne definuje, že ide o „biele kmene“, z čoho vyplýva, že iné kmene vtedajšej Európy „biele“ neboli.

Magna Germania (Veľká Germánia) bola nazvaná podľa jedného kmeňa menom Tungri.  Meno Tungri – Germáni je etymologicky zhodné s Dunajci – Ugermani (Uhri). Zobraziť mapu v rozlíšení 2479 x 2261

Hercynsky les (Hercynia silva) sa tiahol rozvodím od pohoria Suebska Jura až po Biečšady. Zaberal celé dnešné Bavorsko, Čechy, Rakúsko, juh Poľska a takmer celé Slovensko. Tu, vo vnútrozemí, na svahoch Hercynskeho lesa žili germánske kmene menom Hermioni. To by nasvedčovalo tomu, že ”čistí” (bieli) Germáni, tí od ktorých pochádza meno Germánia, boli práve Hercynski Hermioni. Severovýchodným smerom susedili s Vandalmi a na východe s Peucinmi. Nuž a o týchto Peucínoch samotný Tacitus píše, že sa miešali so Sarmatmi. Z vyššie uvedeného je zjavné, že etnické miešanie prebiehalo nielen na východnej hranici ”čistých” Germánov, ale aj na hranici západnej, v oblasti Rýna. Tu sa totiž nachádzala ”bojová zóna”, kde jedna i druhá strana konfliktu ”ťahala” do oblasti cudzie etniká za účelom vyrovnania síl.

Tacitus o tomto píše otvorene a vo svojich opisoch doslova opisuje korumpovanie ”Germánskych kmeňov” a prechod na ”opačnú stranu”: …germánski Ubii pred časom prešli cez Rýn a za svoju vernosť boli odmenení tým, že boli usídlení na samom brehu ako strážcovia hraníc, už neboli ako tí, ktorých bolo treba strážiť… vyslúžili si česť byť rímskou kolóniou… …Batavi, bývajúci na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn, boli kedysi vetvou Chatov, kvôli vnútorným rozbrojom prešli do svojich nových sídel a tam im bolo určené stáť sa súčasťou rímskej ríše… neponižuje ich žiadna daň, ani colníci ich neutláčajú, od tiarch a dávok sú oslobodení a ponechaní iba pre vojenskú službu, sú ako zbraň a výzbroj pohotoví do vojen… v rovnakej závislosti je i kmeň Mattiakov, veľký rímsky národ rozšíril totiž úctu k svojej ríši za Rýn a za staré hranice. A tak majú Mattiaci sídla a územia na germánskom brehu, avšak svojou mysľou a srdcom sú s nami…

Tieto germánske kmene sa stali vazalmi Ríma a slúžili ako branná moc a strážcovia hraníc voči ostatným Germánom. Na základe zmluvy (foedus) sa stávali súčasťou rímskej armády, preto sa im hovorilo i Foederati (spojenci – lat.). Zrejme nie je náhoda, že tvar German a armáda (army ang., armee nem.) majú rovnaký koreň „arm“.

V priebehu storočí Rím mocensky postupoval na východ a „civilizoval“ (romanizoval) významnú časť Magna Germánie, prevažne jej západnú časť. Vplyvom latinčiny ako aj prítomnosti významného množstva nomádskych kmeňov došlo k deformácii pôvodného germánskeho (rozumej slovanského) jazyka a následne k strate rodovej pamäte. Táto romanizovaná zmes etník západnej Germánie, bola plynúcimi storočiami kontinuálne nazývaná menom Germáni. Meno pretrvalo dodnes. Germánske vnútrozemie aj východ však naďalej Rimanom tvrdo odolával. Jadrovým kmeňovým zoskupením odporu boli germánski Hermioni obývajúci Hercynsky les. Gaius Plinius Secundus priradzoval k Hermionom kmene menom Suevi, Hermunduri, Chatti a Cherusci.

Hermunduri, Chatti a Cherusci boli horské kmene slovanských Chrobatov obývajúce úbočia Hercynskeho lesa. Suevi sídlili v nížinách severne aj južne od Hercynskeho lesa. Tacitus o týchto Suevoch píše, že to nie je jeden národ ako „ostatní Germáni“, pričom zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom.

Meno Suevi je historikmi zaznamenané meno v pôvodnom jazyku Suevov. Tento jazyk je dodnes živý. Prežil v podobe nárečí západného a stredného Slovenska ako aj v Poľsku. Tvar „Suevi“ vyslovený napríklad v nárečí Záhoria by sme mali preložiť do spisovnej slovenčiny ako Slevi, teda Slávi – Sloveni. Obdobne je to aj v súčasnom poľskom jazyku. Poľské slová suava (sláva), suovo (slovo) i Suovak (Slovák) znejú zhodne s historickým menom Suev. Dokazuje to aj historický toponymický názov Slovenského rudohoria, ktoré Aventinus nazýval montemque Suevum, teda Slovenské vrchy.

Suevi – Slávi sa rozšírili na sever až do Švédska, ktoré po nich nesie dodnes svoje meno. Dôkaz o prítomnosti Slovanov v Škandinávii nám priniesla moderná veda v podobe genetického výskumu. Výsledky potvrdzujú zhruba 20 percentnú prítomnosť slovanských génov haploskupiny R1a v Škandinávii. Rovnako vysoký podiel R1a nachádzame aj u súčasnej populácie západnej časti historickej Magna Germánie. V jej východnej časti výskyt R1a presahuje 60 percent. Významný podiel ázijských haploskupín nachádzame zhruba v oblasti bývalej „bojovej hraničnej zóny“, ktorá sa tiahla zo Švédska, cez Nemecko do východného Francúzska. Nepopierateľným faktom je, že územie Suevov z 2. storočia sa prekrýva s územím Slovanov z 8. storočia. Medzi Suevmi a Západnými Slovanmi je tu evidentná územná a etnická zhoda, ako aj zhoda v samotnom mene tohto mohutného kmeňového zoskupenia.

Meno Suevi bolo jedným z mnohých historických pomenovaní Slovanov. Foto: Vojenova družina – akadémia bojového umenia, Lipany

Možno povedať, že súčasní Nemci môžu o sebe hovoriť, že sú Germáni, vzhľadom na územný rozsah ich krajiny, ktorá bola súčasťou historickej Magna Germánie. Nemožno však o nich hovoriť ako o etnických Germánoch, pretože obyvatelia Nemecka sú výsledkom rímskeho etnického miešania rás nomádov, Rimanov a pôvodných Germánov. Vzhľadom na historickú kontinuitu prítomnosti R1a v strednej Európe od doby bronzovej je možné túto genetickú skupinu označiť ako haploskupinu germánsku. O dnešných Nemcoch je možné teda hovoriť ako o etnických historických Germánoch len do takej percentuálnej miery, do akej v ich krvi koluje prítomnosť génovej mutácie haploskupiny R1a. Germáni boli predsa podľa Tacita bez prímesí cudzej krvi. O vysokej prítomnosti nomádov v západnej Germánii – v dnešnom Nemecku, svedčí aj samotné pomenovanie Nemec. Slovanské jazyky ešte donedávna svorne používali tento výraz – Nemec, Nemet – Nomád na označenie obyvateľa západnej časti Germánie (dnes sa „europanizujeme“ a začíname používať aj Germán). Naši predkovia ich nemohli nazývať Germáni, pretože meno Germán je slovanského pôvodu a vždy bol menom slovanského jadra, menom Suevov – Slávov, obývajúcich povodia Dunaja a Dunajca. Práve odtiaľ pochádzali Tungri, o ktorých Tacitus píše, že ich meno sa stalo menom všetkých ostatných Germánov, pretože menom Germáni boli označovali všetci porazení. Historiografia tento Tacitov záznam však neakceptuje. V odborných publikáciách sa nijako zvlášť neuvádza, že Magna Germániu mocensky ovládali Tungri. A rovnako sa neuvádza, že práve preto sa celé toto územie ich mocenského záberu volá Germánia.

Z doposiaľ uvedeného zreteľne vyplýva, že nie všetky kmene Germánie boli etnickí „bieli“ Germáni – Tungri. Dokazuje to i Tacitova nenápadná poznámka: „myslím si, veril by som“, že samotní Germáni sú pôvodní obyvatelia… Pojem „myslím si“ znamená neistotu a tá mohla premeniť v tom, že pôvodné slovanské obyvateľstvo pod mocenskou kontrolou Dunajcov – Tungrov, bolo lokálne „zahustené“ inými bojovými etnikami po celej dĺžke hraníc s Rímskou ríšou.

Zakladateľom moderného nemeckého národa filozofia multietnického priestoru západnej časti Germánie so slovanským etnickým jadrom nevyhovovala. Potrebovali vytvoriť jednotný národ s jedným – germánskym pôvodom. A aby očistili germánstvo od jeho slovanského pôvodu, bola vytvorená samostatná „etnická“ skupina – Slovania. Vzhľadom na to, že títo Slovania sa v záznamoch rímskych historikov nijako zvlášť nevyskytovali, novodobí historici im vymysleli pravlasť v oblastiach, o ktorých údajne Rimania nemali žiadne informácie. Tak sa podľa nemeckých učencov rozsiahle močaristé oblasti povodia rieky Pripjať stali domovom našich predkov. Toto je „železná logika“ oficiálnej historiografie. Bez podkladov, bez dôkazov, bez logiky. Hovorí sa, že históriu píšu víťazi a v tomto prípade to platí naozaj doslovne.

Oskár Cvengrosch (podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania)

TENTO TEXT A MAPU JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska