Magna Germánia, po správnosti Magna Ugermánia

Klaudios Ptolemaios zostavil rozsiahle dielo s názvom Geographia, v ktorom opisuje geografiu vtedy známych oblastí. Jednou z nich bolo aj územie zvané Magna Germania – Veľká Germánia. Jej hranice popísal pomerne presne. Západnú hranicu tvorila rieka Rýn, severnú Baltické more, ktoré nazýva Germánsky oceán. Južnú hranicu kladie do oblasti od prameňa Dunaja po jeho toku až zhruba po Ostrihom, ďalej je južná hranica Germánie dosť nejasná. Východná hranica sa tiahla od Dunaja na sever Sarmatskými vrchmi, ktoré v prípade jeho opisu tvorili buď Slovenské Rudohorie alebo celkovo Karpaty. Oblasť východnej hranice je u mnohých autorov označovaná len strohým zhodnotením, že na východe Germánia hraničí so Sarmatmi(1).

Magna Germánia slovami Pomponiusa Melu (cca 43 n. l.) je krajina sama o sebe ťažko priechodná, pretože je tam veľa riek. Členitý povrch je tvorený početnými pohoriami a do značnej miery je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Z močiarov sú najväčšie Suesia (Slezia), Metia a Melsyagum. Z lesov, okrem Hercynskeho (Hercynian) sú podľa mena známe aj ďalšie, ale pretože sa Hercynsky les svojou rozlohou  tiahne na dĺžku šesťdesiatich denných pochodov, je vzhľadom na svoju veľkosť omnoho známejší než ostatné. Podobne o Germánii píše aj Tacitus, ktorý poznamenáva, že jednotlivé kraje sa vzhľadom v kadečom líšia, vcelku však buď naháňajú strach hlbokými lesmi alebo odpudzujú bažinami. Germánia je vlhčia smerom ku Galii, veternejšia smerom k Noriku a Pannonii. O pár storočí neskôr v podobnom duchu píše i Jordanes. Ten doslova uvádza, že miesto miest majú k bývaniu bažiny a lesy. Jeho opis sa však vzťahuje na územie časti Germánie nachádzajúcej sa južne a od Hercynskeho lesa a neopisuje Germánov, ale Slavov (Sclavi, tiež Suavi).

Magna Germánia. Naprieč Germániou sa tiahne európske rozvodie, kedysi plné úhorov.

Tacitus o obyvateľoch Magna Germánie spomína, niekoľko veľmi dôležitých charakterových prvkov. V prvom rade je presvedčený, že sú to pôvodní obyvatelia bez prímesi cudzej krvi, ktorá by sa k nim dostala od príslušníkov iných národov. Pod termínom „pôvodné obyvateľstvo“ je nutné chápať obyvateľstvo, ktoré žije v danej oblasti  od pradávna, pravdepodobne až od doby bronzovej. V dobe bronzovej, v období zhruba 2500 pred n. l. oblasť Magna Germánie obývala „kultúra ľudu šnúrovej keramiky“, o ktorej nám genetika exaktne dokladá, že boli nositelia haploskupiny R1a. Presne tú istú haploskupinu majú aj súčasní obyvatelia Magna Germánie – Západní Slovania.

Ďalej Tacitus uvádza, že názov Germánia je nový, vytvorený len nedávno (v čase života Tacita). Meno pochádza od jedného kmeňa menom (T)ungri. Je teda zjavné, že v skorších časoch sa obyvatelia menovali inak. Z toho je možné interpretovať, že pre pomenovanie Germánov mohlo byť nielen v čase Tacita, ale aj neskôr používané aj ich pôvodné meno, teda iné ako tvar Germáni.

Opis bežného života Germánov je nápadne identický so slovanským. Podľa Tacita domy nestavajú ani z kameňa ani z tehál, na všetko používajú hrubo otesané drevo. Niektoré miesta natierajú starostlivejšie hlinou, tak čistou a žiariacou, že to vyzerá ako maľba. Ďalej pokračuje: družnosť a pohostinnosť nie sú u žiadneho národa tak rozšírené ako u Germánov. Odohnať niekoho od prahu, nech je ktokoľvek, je považované za hriech – každý ponúkne pohostinstvo tak nákladné, ako to odpovedá jeho možnostiam. Keď sú všetky zásoby vyčerpané, ukáže hostiteľ cestu k ďalšiemu a hosťa k nemu dovedie. Všetky spoločensky dôležité udalosti ako zmierovanie nepriateľov, dojednávanie svadby, vyberanie náčelníkov alebo o mieri sa obvykle dojednávajú na hostinách, ako keby nikdy inokedy nebola duša prístupnejšia úprimným myšlienkam. Germáni podľa neho nepoznali úrok ani úžerníctvo, orná pôda bola zaberaná všetkými spoločne vo výmere odpovedajúcej počtu tých, ktorí mali obrábať. Potom si ju rozdelili podľa dôstojnosti. Mali dostatok pôdy, takže ju každý rok mohli striedať.

Dionysius Periegetes opisuje Germánov, ako vojnou pobláznené biele kmene, ktorých sídla bežia povedľa pohorí Hercynskeho lesa. Nuž a práve tu v oblasti Hercynskeho lesa  treba hľadať (T)ungrov, kmeň čistého plemena, nositeľov haploskupiny R1a, ktorí sa rozšírili na sever do nepriechodných lesných a bažinatých oblastí Európy. Od týchto Uhrov (Ugrov) pochádza meno Germán, avšak sú známi aj ako Suavi či Slávi. Germáni Suavi perom Tacita neboli jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a členia sa na menšie kmene s vlastnými menami, avšak všetci dohromady si hovoria Suavi (Suebi). Pre tento národ je príznačné, že si vyčesávajú vlasy z čela zväzujú ich do uzla. Tým sa odlišujú Suebi od ostatných Germánov, tým sa odlišujú u Suebov slobodní od otrokov. K tomu možno len dodať, že v jazyku Suebov, ktorý sa dodnes používa na západnom Slovensku, sa slobodný človek nazýva sųobodňák, skrátene Suob, Sueb.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(7)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(8)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(9)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

(1) napíklad: Pomponius Mela, kniha 3, strana 109