Starobylí Uhri boli známi pod menom Alani

Meno Alan, Alani a jeho modifikácie boli v časoch „Keltov a Germánov“ najfrekventovanejším pomenovaním Uhrov v rámci celého Euroázijského priestoru. Najzápadnejší Alani dostali od Rimanov príponu „man“, takže boli známi ako Alamani; v oblasti dnešného východného Rakúska, Maďarska, Slovenska a Rumunska boli známi ako Osi, Jasi (1) a neskôr ako Jazygi alebo Vandali Asdingi; ďalej na východ sú spomínaní ako Alani, Aorsi, Jasi alebo Asaioi (2). Spoločným pôvodcom týchto mien boli dnešné dva samostatné pojmy – „úhor a biely“, ktoré v tých časoch zrejme splývali v jedno.

Alani – Alamani

Meno Alan je tvorené základom „al“ plus slovanská koncovka „-an“ (ako mešťan, zeman, krajan, pijan, atď.). Slovo „al, äl“, pochádza zo slovanského tvaru „bel-vel“ (strata počiatočného B-V) vo význame veľký – biely. Toto slovanské slovo sa dostalo neskôr do novodobej nemčiny v tvare aal vo význame „úhor“. Slovanská koncovka „-an“, bola Rimanmi nahradená tvarom „man“.

Konštrukcia priezvisk v dnešných nemecky hovoriacich krajinách poukazuje na zaujímavý fakt, že jednotlivé priezviská majú svoj ekvivalent v základnom tvare + prípona „man“. Len pre ilustráciu 10 najčastejšie používaných priezvisk v Nemecku – Müller, Schmidt, Schneider, Fischer, Weber, Meyer, Wagner, Becker, Schulz, Hoffmann; má v Nemecku aj svoj ekvivalent v tvare s príponu „man“ – Möllemann, Schmidtmann, Schneidermann, Fischermann, Webermann, Meyermann, Wagnerman, Beckermann, Sulzmann a Hoff. Je zjavné, že aj Al(an) a Ala(man) sú vzájomne pojmovo synonymické, obidve prameniace v pojme a slove „úhor (biely)“.

Alamanov prvý krát spomína Cassius Dio pri opise výpravy Caracallu v roku 213. V tom čase Alamani obývali povodie rieky Main (Mohan, Moenus – lat.) juhozápadne od Chatov. Cassius Dio zjavne opisoval tam žijúcich Uhrov – Alanov, ktorých odlíšil od dunajských Uhrov zvaných Dungri tým, že im k ich menu odvodenému od pojmu „úhor – aal“ pripojil meno rieky, na ktorej mali svoje sídla. Spojením „Al(an)“ respektíve aale (v preklade značí „úhory“) s menom rieky Main vzniklo zložené meno Ale-main, teda Aleman.

Spätosť Alamanov s úhormi opisuje Paulus Diaconus, ktorý zaznamenal meno ich božstva v tvare „Wotan, Vodan“ (3). Meno božstva „Vodan“ pochádza zo slovanského tvaru „voda“. Voda bola životným priestorom Vodan(a), teda úhora. Pomenovanie Vodan v zmysle „vodný tvor“, „vodný had“, mimoriadne výstižne vystihuje samotného „úhora“.

Dunajskí Uhri – Osi alebo Jasi

Pomenovanie Osi nachádzame v ruských letopisoch v súvislosti s Alanmi, ktorí sú v nich nazývaní Jasi alebo Osi (4). Fonetická príbuznosť je zreteľná (Osi, Asi, Jasi). Tacitus použil tvar Osi a označoval ich ako Panóncov. Jasi (Osi) sídlili v oblasti Panónie, ale aj v Germánii na druhej strane Dunaja (5). V Panónii boli Jasi pôvodne radení k Ilýrom (6), sídliaci v blízkosti Eraviskov. Ich toponymickým pozostatkom je obec Jášč (Jásd maď., Vesprémska župa). Prevažná väčšina toponymických názvov je však spojená s Osami (Jasmi) na druhej strane Dunaja v oblasti Germánie, južne od Matry. V tejto oblasti sú známejší ako germánski Vandali Jasdingi (Hasdingi) alebo Sarmati Jazygi (Jazyji).

Samotný tvar Jasi má súvis so sanskritským slovom  jhaSa, ktoré prioritne prekladáme ako „ryba, veľká ryba, slnečná žiara“, ale aj ako „les a púšť“. Slovo jhaSa je foneticky identické s „jasa“ respektíve „iasa“ a je totožné so slovenským „jas“ v rovnakom význame – slnečná žiara. Jas, slnečná žiara sú synonymom k pojmu biely, čím dochádza v podstate k potvrdeniu vyššie uvedeného pôvodu slova aal (úhor) v pojme biely. Možno povedať, že Jasi boli Bieli, respektíve Alani. (V tomto prípade platia výroky z matematickej logiky: ak Jasi sú Alani a ak  Jas je Biely, potom musí platiť, že Alani sú Bieli.)

Sanskritské jhaSa svojou skladbou jednotlivých významov (ryba, slnečná žiara, les a púšť) zreteľne nadväzuje na situáciu v strednej Európe: Hercynsky les – bójska púšť (Panónia) – úhor (ryba) – jas (bieli), z čoho je zrejmé odkiaľ pochádza predchodca sanskritu, ktorý priniesli do Indie slovanskí Veneti.

Alani na východe

Európski historici a zemepisci poznajú Alanov v 2. storočí medzi Kaukazom, Volgou a Donom ako osobitnú vetvu Sarmatov, ako „Bielych Sarmatov“. Dionysius Periegeta (koniec 2. stor.) ich umiestňuje medzi Don a Dneper a nazýva ich jazdeckým národom, avšak ten istý autor vedel aj o ich inej odnoži v okolí Dácie a dolného Dunaja (Jazygovia, ale tiež známi ako Vandali Jazdingi), odkiaľ uskutočňovali ustavičné vpády do rímskeho panstva. Ptolemaios kladie Alanov ďalej na sever okolo prameňov Dnepra, Volgy a Západnej Dviny, kde je teraz  Valdajská vrchovina (Volchonský les), ktoré on nazýval Alaunské vrchy a vedľa nich žijúci národ Alanov.

Ammianus Marcellinus Alanov nazýva v množnom čísle Halani, v súlade so slovenským skloňovaním. Opisuje ich ako mužov pekných, veľkej statnej postavy. Ďalej o nich zaznamenáva: ich vlasy sú jemne žlté, ich oči sú strašne divoké, ľahkosť ich brnenia im poskytuje rýchlosť v pohybe a sú v každom ohľade rovní Hunom, akurát sú viac kultúrni v strave a ich spôsobe života.(7) Okolo roku 376 v oblasti medzi riekami Volgou a Dneprom historici spomínajú Bielych Hunov. V tomto období (okolo roku 376) Bieli Huni splynuli s Alanmi a od tej doby boli Alani vernými spoločníkmi Hunov vo všetkých ich vojnách až do Atilovej smrti (8). Zreteľne vidieť, že samotné meno Alan ako derivát pojmu „biely“, je identický s menom „Bieli Huni“. Nuž a rovnako ako Alani aj Uhri boli opisovaní ako Huni.

Bieli Alani – Jasi boli v oblasti „ruskojazyčnej“ vetvy Alanov nazývaní aj Aorsi, v súladde s ruským slovom pre „jas“ – jarkosť, od ktorého sa v skrátenom tvare zaužívalo meno Jaorki, Jaorsi, respektíve Aorsi.

O náboženstve Alanov Ammianus Marcellinus hovorí, že žiadne svätyne ani chrámy neboli videné v ich krajine. Ich jediná predstava náboženstva spočívala v zapichnutí holého meča do zeme, ktoré bola sprevádzaná barbarským obradom, počas ktorého s veľkým rešpektom uctievali boha Marsa, najvyššie božstvo území, ktorými sa potulujú. Boha Marsa uctievali aj Germáni ako božieho syna a jedného zo svojich predkov (9) a boha Marta si podľa záznamov Antoniusa Bonfiniusa (1427-1502) ctili aj Uhri. (10)

Bieli Uhri – Alani žijúci na línii rozvodia Bieščady – Alanské vrchy (Valdajská vrchovina) postupne zo severu obsadili roviny nad Ćiernym morom. Odtiaľ, za panovania Vespaziána, sa časť Alanov vyrútila cez Kaspickú bránu do Médie a začali pravidelne uskutočňovať vpády do Perzie. Za Hadriána plienili rímske krajiny v Ázii, čo vyprovokovalo prefekta Kapadokie napísať osobitnú knihu o taktike proti nim. Neskôr sa ich meno Alani niekoľkokrát spomína na území Kaukazu, v niekdajšej Albánii (alba lat. – biela), v terajšom Dagestane. V týchto sídlach ich našli Jean Plan de Carpin (1246), nazývajúci ich Alanmi čiže Asmi (11) (Alains ou Asses). Dnešní kaukazskí Alani sú už len menovci, geneticky premiešaní s lokálnym obyvateľstvom, avšak sami seba dodnes nazývajú Iron a svoju zem Ironistan (12), obe pochádzajúce od prastarého mena časti ich mužských predkov – Árijcov (Iron – Aron – Arij). Túto iránsku cestu exaktne dokazuje genetická línia R1a (Viac v knihe Tajné dejiny Slovenska a Uhorska).

Ďalšia časť Bielych Uhrov známa ako węże osídlila ruské roviny. Dnešné poľské slovo węże značí „hadi“ (množné číslo od „had“) a čítame ho ako „venže“. Poľské slovo „venže“ je pravdepodobne západoslovanskou jazykovou odchýlkou od východoslovanského tvaru „vendže“, respektíve „vende“. Vendi, boli zaznamenaní v historických zdrojoch ako Venetti, či Venedi a boli súčasťou germánskeho okruhu (Viac v knihe Tajné dejiny Slovenska a Uhorska). Táto časť Alanov – Uhrov pod menom Venedi vpadli do Indie, ktorá dodnes nesie po nich meno – Vinidia respektíve bez počiatočného „V“ – Inidia (India).

Spojitosť medzi Venetmi a Alanmi potvrdzuje i Mavro Orbini, ktorý uvádza (13): „O pôvode Alanov napísal Pietro Crusber v svojej práci o severných národoch, kde poznamenáva, že boli venedským, alebo slovanským plemenom. To isté potvrdzuje i Matthia Meccouita v 13-tej hlave I. knihy, kde píše, že Alani, Vandali, Svévi a Burgundi pochádzali z poľských zemí a hovorili jedným a tým istým poľským alebo slovanským jazykom. O tom píše i Geremia Russo v svojich letopisoch. Giambulari a Irenico potvrdzujú, že Česi (Bohemi) vzišli zo zmienených Alanov (Chrobati žijúci na severe Čiech), ktorých Carlo Vagriese nazýva slovanským plemenom“.

Alani žijúci v oblasti Čierneho mora sa postupne „sarmatizovali“, to znamená krížili sa s nebielym obyvateľstvom iných národov. Šlo prevažne o haploskupiny I2, N, Q, G a R1b. Tento stav zaznamenal Tacitus, keď o východných uhorských (germánskych) kmeňoch hovoril, že sa miešajú so Sarmatmi. U týchto alanských kmeňov dochádzalo postupne k strate nielen genetického obrazu, ale hlavne k výraznej jazykovej odchýlke od pôvodnej slovanskej jazykovej matrice. V oblasti východného Uhorska „sarmatizácia“ prebiehala krížením slovanskej (germánskej)  R1a s lokálnou neolitickou haploskupinou I2. Na severe sa miešala R1a prevažne s haploskupinou N, výsledkom čoho sú dnešní Rusi.

V čase vpádu Alanov, Suevov (Slovenov) a Vandalov na Pyrenejský polostrov, tvorili už Alani etnicky rôznorodé obyvateľstvo. Španielsko-rímsky kronikár Hydatius (asi 400 – 469), spomína koalíciu kmeňov, ktorá v roku 409 vstúpila do Španielska týmito slovami: Suevov je ťažko popísať, pretože ich meno je rodové-staroveké, všeobecne rozšírené a používané pre ľudí, ktorí majú vlastné kmeňové mená. Dve skupiny Vandalov napriek ich spoločnému menu boli navzájom rozdielni ľudia a na vojnovej výprave tvorili samostatné skupiny. Alani, stepní ľudia, boli v ich rodnom kraji chovatelia dobytka. Boli podobní Sarmatom a sú dokonca viac etnicky rozdielni než Suevi. (14)

Teritórium pôsobenia bieleho plemena Alanov (Uhrov-Hunov) siahalo od Karpatskej kotliny po rieku Gangu v Indii. (15) Celá táto oblasť bola dominantným územím časti haploskupiny R1a, ktorá sa v celej tejto oblasti rozšírila z európskeho rozvodia, z krajov úhorov. Potomkovia týchto Alanov (Uhrov-Hunov), nositelia R1a, tieto oblasti obývajú dodnes.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(7)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

(1) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 238-240

(2) Tadeusz Sulimirski, Sarmaci, Państwowy Instytut Wydawniczy, Warszawa 1979, str. 148

(3) Wotan vskutku, ktorého pridaním písmena oni volali Godan, je ten ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX

(4) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 238-240

(5) Či sa však odsťahovali Araviskovia do Panónie od Osov, kmeňa, ktorý býval medzi Germánmi, alebo Osi od Araviskov do Germánie, to je neisté vzhľadom na to, že majú dnes rovnakú reč, rovnaké zriadenie a rovnaké obyčaje – kedysi pri rovnako neúrodnej pôde a rovnakej politickej nezávislosti poskytovali obidva brehy rovnaké výhody i nevýhody. Publius Cornelius Tacitus – Germánia 28, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I, Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc, hlavný redaktor edície, Národné literárne centrum, Bratislava 1998, str. 128

(6) John Wilkes, The Illyrians, ISBN 0-631-19807-5, str. 218

(7)  Ammianus Marcellinus, The Roman history, translated by C. D. Yonge, B.A., London: George Bell and sons, York st., Covent garden, and New York 1894, str. 582

(8) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 239

(9) Tacitus z dějín císařského Říma, Germánie, přeložili Antonín Minařík, Antonín Hartmann a Václav Bahník, Svoboda 1976

(10) Antonii Bonfinii rerum Hungaricarum decades quinque, MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI, Státní pedagogické nakladatelství, Prague-Brunae, MCMLXVI, str. 333

(11) Staré škandinávske legendy rozprávajú o národe Ásov (Alanov), z ktorého rodu vraj pochádza samotný Odin, najslávnejší hrdina, ktorý sa potom dostal na vrchol germánskeho panteónu bohov. V legendách sa hlavné mesto Asov volá Asgardr, hrad Asov (Jasov, jasných, žiarivých – červených). Je príslovečné, že nemeckí projektanti histórie hľadali svoj pôvod aj týmto smerom a pohrúžiac sa do škandinávskych legiend, hľadali pôvod Gótov a Sveónov medzi Alanmi.

(12) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 240

(13) Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 126

(14) Walter Goffart, Barbarian Tides, University of Pennsylvania Press, Philadelphia, 2006, str. 80

(15) Ammianus Marcellinus, The Roman history, translated by C. D. Yonge, B.A., London: George Bell and sons, York st., Covent garden, and New York 1894, str. 581