Etymologický súvis medzi pomenovaním Uhri, Uhorsko a rybou-úhorom
Pôvod pomenovania Uhrov a Uhorska premení v mene ryby nazývanej úhor. K tomuto uzáveru je možné dôjsť aj jednoduchým porovnávaním známych toponymických názvov v rôznych jazykoch. V slovenčine je to jasné a zreteľné. Krajina Uhorsko, hadovitá ryba sa nazýva úhor. V poľštine majú pre úhora výraz węgorz, Uhorsku hovoria Królestwo Węgier. Dve odlišné slová „úhor“ a „węgorz“ sú v dvoch síce príbuzných, ale samostatných jazykoch použité na pomenovanie krajiny. Podobnú etymologickú zhodu nachádzame aj v latinčine. Uhorsko je v tomto jazyku označované ako Regnum Hungariae, Regnum Vngarie alebo Regnum Marianum. Slovo „úhor“ do latinčiny prekladáme v tvare anguilla. Zhodu už nevidieť v plnom tvare ako v predchádzajúcich prípadoch, avšak slovný základ je zreteľne identický: Unga(rie) – angu(illa).
Avšak „úhoria“ etymológia sa netýka len krajiny menom Uhorsko. Poľské „węgorz“ je rovnako ako slovenské „uh – vuh“ zdrojom pomenovania mnohých vodných tokov. Na juhovýchode dnešného Poľska v okrese Chełm (Lubelske vojvodstvo) sa nachádza rieka miestneho názvu Uherka v poľštine nazývaná Węgierka. Rieka prechádza cez mesto Chełm a pri obci Siedliszcze (gmina Wola Uhruska) sa vlieva do rieky Bug. Okrem nej v povodí rieky Visly jestvuje niekoľko názvov potokov menom Węgierka.
Na opačnej strane rozvodia, v slovensko-ukrajinskej časti poznáme už spomínaný tvar „uh-uhor“, ktorý má niekoľko variant. Základný tvar sa odvíja od ukrajinského slova pre označenie úhora – Вугор, ktoré čítame ako Vuhor. Tu môžeme zaradiť rieky Vuh, Bug, ale aj slovenský Váh. Ďalšie tvary sú späté so slovom „uh“. Ten nachádzame v mene rieky Uh, ktorej Ukrajinci hovoria „Už“. Severne od Kyjeva preteká ďalšia rieka rovnomenného mena „Už“. V oblasti medzi prameňmi týchto riek žili dva historické slovanské kmene. Medzi prameňmi riek Buh, Bug a Už (pri Kyjeve) sídlili Bužani. Medzi prameňmi riek Bug, Buh, Váh a Už sídlili Bieli Chrobati. Pomenovanie Bužani (Vužani) by sme na základe uvedenej etymológie mohli nazvať Uhri. Títo Uhri boli historicky známi ako Čierni Uhri.
Vráťme sa ešte k mene rieky „Uh“. Jej latinský výraz je „Ung“, ktorý sa v rovnakej podobe dostal aj do dnešnej maďarčiny. Tvar „Ung“ je síce latinský, no má slovanský, konkrétne poľský pôvod, kde meno „Uh“ bolo deformované hneď dvakrát. Prvá deformácia je zámena znakov H-G, ako v prípade riek Buh a Bug, K tomuto „Ug“ bola pridaná poľská nosovka na „Ung“. Tu by sme s etymológiou mohli skončiť, avšak črtá sa tu ďalší mimoriadne zaujímavý súvis.
„Ung“ nachádzame v mene germánskeho kmeňa Tungri respektíve Hungri od ktorých pochádza meno „Germán“(1). Počiatočné „T“ bude pravdepodobne iba prídych špecifický pre jazykovú skupinu „Tungrov“. Ten prídych je rovnaký ako v prípade ďalších slov ako napríklad Turul – orol, dudák (gajdoš) – hudák (hudec), atď. Grécke mesto Thessaloniki, dodnes v Grécku je ľudovo nazývané bez počiatočného „D – The“ iba Saloniki. Táto etymológia umožňuje tiež uvažovať o rieke pomenovanej podľa úhora v tvare „Tung“ („ung“ s prídychom „T“ ), respektíve foneticky blízke „Dung“. „Dung“ je zápis, ktorý by sme ešte donedávna prečítali ako „Dunj“. V tomto tvare zreteľne rozoznávame slovenské slovo „Dunaj“. Meno rieky Dunaj v tvare Dunag uvádza napríklad Ján Kollár v diele Národnié zpiewanky čili pjsně swětské Slowáků w uhrách (2). Z uvedeného sa javí, že Tacitovi Dungri (2. stor.) nebol nik iní ako dunajskí Bieli Uhri.
Pomponius Mela (cca 43 n. l.) pri opise Germánie nazýva rieku Dunaj Danube, pri opise Sarmatie Dunaj nazýva Istrom (3). Podobne píše aj Plínius Starší, ktorý uvádza oba tvary Danuvius i Hister v súvislosti s odlišnými územiami (4). Podľa tohto možno povedať, že dve mená pre jednu rieku boli mená dvoch rozličných jazykových skupín: Germánov a Sarmatov. Germáni obývajúci horný tok nazývali rieku Dunaj tvarom Dun + prípona, Sarmati sídliaci na jeho dolnom toku rieke hovorili Ister. Dnešní potomkovia historických Germánov a Sarmatov sú označovaní spoločným menom Slovania. Historickou migráciu v oboch smeroch sa jazyky vzájomne premiešali, avšak túto deliacu čiaru medzi Germánmi a Sarmatmi dodnes možno sledovať v názvoch riek Dnester a Dneper. Oba sú zložené z dvoch mien. Prvú tvorí „Dun“ druhú časť tvoria mená „ister“ a „eper“. Meno „ister“ je známe v súvislosti s dolným tokom Dunaja, varianty „eper“ nájdeme v Poľsku v menách riek Wipper (Wieprza), Wieprz a Obra. V Katalánsku v bývalej Hunskej provincii tečie rieka Ebro.
Dun, respektíve „ung“ bolo meno pre horný tok riek Dunaj, Dnester a Dneper (v starších zdrojoch Danaper), ktoré pramenili na hranici rozvodia. V hornom toku týchto riek sa vyskytovali úhory, ktoré prenikali rozvodím z baltského úmoria. Tento fakt nám exaktne dokladá v 6. storočí Jordanes, keď na hornom toku rieky Dneper opisuje úhory ako veľmi chutné ryby a dokonca doslovne uvádza, že sa úhor vyskytoval len v hornej polovici rieky (5).
Ďalší zaujímavý etymologický dôkaz pomenovania rieky podľa úhora nachádzame na severe Poľska. Tu v jazere Mamry pramení rieka Węgorapa (pol.), ktorá tečie na sever. Na Ruskej strane sa volá Анграпа [Angrana]. Meno pochádza z pôvodného nemeckého názvu rieky Angerapp. Názov pochádza zo staropruského angurgis / angurys-ape a v preklade znamená „úhoria rieka“.
Rusi úhorovi hovoria ugor (угорь), ale Uhorsku Vengria (Королeвство Вeнгрия). Tu sú zreteľné jazykové paralely rusko-poľské, kde vidíme rovnaké pomenovanie Uhorska menom „Wengria“; ale aj rusko – uhorské (rozumej slovenské) v tvare slova, ktorým pomenúvame úhora – uhor/ugor. Ruské ugor v kombinácii so slovanskou nosovkou sa transformuje na tvar „ungor“, ktoré v rôznych variantoch nachádzame v latinčine napríklad ako „Ungri, Hungri, Hungari“, ale aj staropruštine v slove angurgis (úhoria rieka). Samotné ruské „ugor“ bolo zrejme predobrazom známeho ruského mena „Igor“.
Úhory dali meno riekam v ktorých žili alebo ktorými tiahli hore či dole prúdom. Dnes o riekach máme pomerne skreslené predstavy. Kedysi rieky neboli regulované, mali pohyblivé korytá s množstvom slepých ramien, meandrov, postranných tokov, bažín a zaplavovaných území. Toky boli mohutnejšie, mali širšie rozliate a nepravidelné korytá. Bol to raj rýb, raj úhorov. Úhory dávali mená riekam a rieky dávali mená územiam . „Úhorie“ rieky prameniace v jednom horskom páse na rozvodí mali spoločné meno s týmto reťazcom hôr, ktorý poznáme pod historickým názvom Hercynsky les. Úhory tiahnuce riekami Poprad a San „prechádzali“ rozvodím do Váhu, Hornádu (uhor-nád) a do rieky Uh, odkiaľ sa v masívnych počtoch dostávali do Tisy, ktorá v dávnych časoch bola skôr obrovským a bažinatým jazerom než riekou. Tu bolo ideálne prostredie pre život úhorov a tento fakt sa dochoval aj v historickom pomenovaní tejto oblasti – Uhorsko. V povodí Tisy sa nachádzalo pôvodné staré Uhorsko obývané Sclavmi, medzi ktorých postupne z východu prenikali Sarmati (prevažne horské oblasti). Možno preto sa meno tohto starého historického územia zachovalo v sarmatskom jazyku (ukrajinčina) v podobe slova Viharsko (Biharsko) podľa ukrajinského výrazu pre úhora („Vuhor“).
Oskár Cvengrosch
Predchádzajúce časti:
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
Zdroje:
1. Tacitus z dějín císařského Říma, Germánie, přeložili Antonín Minařík, Antonín Hartmann a Václav Bahník, Svoboda 1976, kapitola 2 – Pôvod Germánov
2. Jan Kollár, Národnié zpiewanky čili pjsně swětské Slowáků w uhrách, gak pospolitého lidu tak i wyššjch stawů sebrané od mnohých, w pořádek uwedené, wyswětlenjmi opatřené a wydané, djl perwy, w Budjně, w král. Universické tiskarně 1834
3. Pomponius Mela’s, Description of the world, F. E. Romer, Ann Arbor, The University of Michigan Press, 1998, porovnaj str. 109 a 110
4. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, Územie pred príchodom Slovanov, Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Bratislava 1998, str. 114-115
5. Jordanes, Gótske dějiny, vydavateľstvo Argo 2012, str. 46