Prečo historické mená „Rhipaey, Hercynsky les, Uhri a Uhorsko“ možno spájať s pojmom úhor-ryba?
Existencia troch názvov Karpát, ktorých etymológia je spojená v pojme „úhor-ryba“, je samo o sebe dostatočným dôkazom správnosti. Napriek tomu sa natíska oprávnená otázka, prečo práve „úhor-ryba“? A čo má vlastne „úhor“ spoločné s horou, s Hercynskym lesom? A akú vzájomnú spojitosť majú Pyreneje a Karpaty a prečo boli v dávnych dobách vnímané ako súčasť jedného horského systému? A ako do toho zapadajú Rybie vrchy zvané Rhipaey?
Ako bolo v predchádzajúcich kapitolách spomenuté, Uhorská hora – Hercynsky les - Rybie vrchy sa navzájom územne prekrývajú. Keď všetky dielčie pohoria vytvárajúce reťazec týchto pohorí zaznačíme na mapu, dostaneme súvislý horský pás tiahnuci sa od Pyrenejí až po Ural (pozri mapku). Po podrobnejšom skúmaní širšej oblasti nachádzajúcej sa smerom na sever aj juh od tejto horskej reťaze zistíme, že sa v relatívne úzkom páse okolo nej nachádzajú nielen rovnaké a podobné toponymické názvy, ale v rôznych jazykových mutáciách nachádzame veľké množstvo toponymických názvov nesúcich meno „úhor“. Sú to mená drobných potokov, riek, obcí, zaniknutých miest, ale aj celých území. (viac v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska).
Rybie vrchy – Rhipaey spolu s Alanskými vrchmi (modrá), Hercynsky les: časť Suebska Hura – Karpaty (červaná), Hercynsky les: časť Pyreneje – Keltika (fialová)
Úhora však nachádzame nielen v miestnych názvoch, ale aj na minci z 1. storočia pred n. l., ktorá bola nájdená v Bratislave. Na tejto minci s nápisom MACCIUS je zobrazený „úhor“ – ryba. Minca patrí do súboru mincí zvaných Biateky, na ktorých boli zobrazované rôzne mytologické bytosti. Fakt, že sa medzi nimi nachádza aj „úhor“, svedčí o jeho výnimočnom, snáď až mytologickom postavení v starovekom svete.
Minca s nápisom MACCIUS. Pod nadpisom je zobrazená psovitá šelma (vlk), na rube je stočený úhor do tvaru špirály. Minca patrí do typového súboru zvaného Biateky. Na biatekoch boli zobrazované mytologické posvätné bytosti, medzi ktoré zjavne patril aj úhor. Vyobrazenie úhora na minci je dôkazom jeho výnimočného postavenia v živote našich predkov. Táto výnimočnosť sa preniesla i do názvov krajín, pohorí, riek a ľudských sídel.
Nápis MACCIUS, môžeme čítať ako „makiuš“ alebo „mačiuš“. Obe tvary majú zreteľný súvis so slovanským tvarom „mok“ – „moč“ od ktorého sú odvodené slová ako mokrina, mokrý – vlhký (volchonský) alebo močiar, močiť, máčať. Zároveň je „maccius“ identický so sanskritským slovom matsya, ktoré je foneticky identické so zápisom „macia“, teda MACCIU(S) na minci. Nuž a slovo matsya prekladáme zo sanskritu vo význame „ryba“.
Úhor-ryba má v rámci Európskeho kontinentu v súčasnosti vymedzenú oblasť výskytu. Vyskytuje sa v povodí rieky Pečory, ktorej staroveké meno bolo Ugra, Jugra (Угра, Югра), v Bielom mori, Škandinávii, nájdeme ho na Islande a Britských ostrovoch, v úmorí Severného a Baltského mora, vo Francúzsku, na Pyrenejskom polostrove a v celej oblasti Stredozemného mora. Rozsah jeho prirodzeného výskytu vidieť na obrázku.
Na mape je zvýraznený približný výskyt úhora európskeho. Modrou obrysovou čiarou je zobrazené územie Uhorska.
Z mapy je zrejmé, že vo vnútrozemskej oblasti Európy, v oblasti čiernomorského a kaspického umoria, sa úhor dnes prirodzene nevyskytuje. Južnú hranicu jeho životného priestoru tvorí európske rozvodie ktoré sa tiahne od uralskej Jugry po Suebsku Huru (Jury), kde sa línia výskytu odkláňa od „európskeho rozvodia“ smerom na východ a tiahne sa čiernomorsko-stredozemským rozvodím.
Línia rozvodia od Jugry po Suebsku Huru sa tiahne vrcholkami hôr a svahmi horskej reťaze, ktorú poznáme pod menom Rybie vrchy (Rhipaey), a Hercynsky les (Uhorská hora, Karpaty). Hercynsky les ako charakteristickú oblasť rozvodia spomína Aristoteles, ktorý uvádza, že väčšina riek tečie z Hercynskeho lesa na sever. Na tomto rozvodí sa však nenachádzali len vrchy, ale aj močiare. Túto močaristo – hornatú oblasť Hercynskeho lesa opisuje Pomponius Mela, ktorý o ňom hovorí, že je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Nuž a táto horsko-močaristá oblasť bola prirodzene nepriechodná pre všetky ryby až na jednu, na úhora. Úhor dokázal prekonať prekážky rozvodia a v obrovských množstvách tiahol rozvodím do riek a bažín čiernomorského umoria. Úhor sa v tých časoch hojne vyskytoval aj na horných tokoch Dunaja, Dnepra, Buhu, Tisy a ďalších.
Farebne sú zaznačené „uhorské vrchy“, čierna čiara označuje hranicu európskeho rozvodia, ktorá sa tiahne všetkými „uhorskými vrchmi“ od Jugry po Pyreneje. Porovnaj s predchádzajúcou mapou, kde je zobrazený výskyt úhora európskeho.
Dôkazom výskytu úhora aj v čiernomorskom umorí nie je len jeho súčasný výskyt v povodí Dunaja. Jordanes v 6. storočí nášho letopočtu spomína horný tok rieky Dneper, ktorý sa rodí z veľkej bažiny ako z matky, kde sa rodia veľmi chutné ryby, ktoré sú bez kostí a majú iba chrbticu.[1] Dneper pramení v bažinách Valdajskej vrchoviny (Alanské vrchy) a súčasťou jeho horného povodia je aj rieka Pripjať so známymi pripjaťskými močiarmi. „Ryba bez kostí len s chrbticou“ je viac než výstižný opis úhora, ktorý v týchto končinách musel byť v 6. storočí zjavne vnímaný ako charakteristický prvok miestnej fauny, čo by svedčilo o jeho hojnom výskyte. Čo je zaujímavé, podľa jeho záznamu, úhor – ryba bez kostí sa vyskytovala výlučne len v hornej polovici toku Dnepra.
Úhor – ryba bez kosti. Na kostre úhora zreteľne vidieť, že okrem chrbtice nemá žiadne iné kosti
Dnes je rozvodie v mnohých úsekoch pre úhora už nepriechodné. Ľudská činnosť priniesla veľa prekážok. Kedysi vlhké a močaristé oblasti rozvodia hmýriace sa úhormi boli postupne vysušované a dnes sa na tých miestach nachádzajú polia, pastviny a riedke suché lesy. Počty úhorov v riekach a bažinách sa za posledné storočia dramaticky znížil. Na úhora „v hore“ sa zabudlo.
Čiara na mape zobrazuje európske rozvodie, body reprezentujú toponymické názvy riek, obcí a miest nesúce meno “úhor”
Oskár Cvengrosch
Predchádzajúce časti:
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)
Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
[1] Jordanes, Gótske dějiny, vydavateľstvo Argo 2012, str. 46