Uhorská hora – kľúč k dejinám Uhrov
Pôvod mena „Uhor“ v súvislosti s historickou krajinou Uhorsko dnes oficiálna historiografia nepozná. Neoficiálna uvažuje o krajine menom Uhorsko ako o krajine nachádzajúcej sa „u hor“, rozprestierajúcej sa v panónskej nížine obklopenej horskými hrebeňmi Karpát a svahov Álp. V Kronike anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum) sa však dozvedáme, že meno Uhrov bolo odvodené od mena užského hradu: A Arpád bol nazvaný kniežaťom Hungarie a všetci jeho bojovníci boli podľa hradu Hung v jazyku cudzincov nazývaní Hungarmi a onen názov platí v celom svete až dosiaľ.
Užský hrad však nie je jediný toponymický prvok v historických zdrojoch, v ktorom je možné vidieť pôvod mena Uhor – uhorský. Radziwillský letopis v časti o Uhroch nám ponúka veľmi zaujímavú informáciu. Uvádza sa v ňom, že Uhri šli „uhorskou horu“, až došli k Dnepru. Dneper pramení vo Valdajskej vrchovine. Na základe opisu v letopise je teda možné Valdajskú vrchovinu pokladať za spomínanú „uhorskú horu“. Uhri pri Dnepri nejaký čas zotrvali, odkiaľ sa v bližšie neurčenom čase pustili na juh. Tu prešli cez veľké hory, ktoré taktiež dostali meno „uhorské“. V tomto prípade už išlo zjavne o severné Karpaty. Jeden a ten istý zdroj teda spomína dva od seba vzdialené samostatné vrchy (hory, pohorie) nazvané „uhorské“. Čo je v tomto prípade dôležité, je ten fakt, že severnejšia „uhorská hora“ vo Valdajských vrchoch nemá žiaden súvis s historickou krajinou zvanou Uhorsko.
Na prvý pohľad to vyzerá, že jedna aj druhá „Uhorská hora“ dostala pomenovanie od Uhrov, ktorí tadeto prechádzali. Avšak tá severnejšia, ktorá bola stotožnená s Valdajskou vrchovinou, má v súvislosti s Uhrami jednu toponymickú nezrovnalosť. Nezrovnalosť spočíva v tom, že síce Valdajská vrchovina má viacero historických mien, avšak ani jedno sa nenazýva „Uhorská hora“. Tento výraz sa spomína len v Radziwillskom letopise. Staršie mená pre Valdajskú vrchovinu boli Volchonský les a Alanské vrchy. A tu to začína byť zaujímavé, pretože toponymický názov Alanské a Uhorské (vrchy) sú pomenovania vzájomne synonymické. Ale k tomuto podrobnejšie neskôr.
Na východ od Alanských (valdajských) vrchov sa nachádzali tajomné vrchy, ktoré grécki zemepisci nazývali Rhipaey (grécky Ριπαι). Záznamy o Ripaiských vrchoch v starovekých zdrojoch sú pomerne nejasné. Prvý ich spomína Alkman (633 pred n.l.), potom Hekataeus (509 pred n.l.), Aeschylus (490 pred n.l.) a Hippokrates (400 pred n.l.), pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy sa nachádzajú na najzadnejšom severe pre nich známeho sveta.
Hekataeove poznatky o nich sa zachovali v zlomkoch Damasta v týchto slovách: „Povyše Skýtov sídlia Issedoni, severnejšie od nich Arimaspi, za týmito sú Rhipaey, z ktorých veje severný vietor a na ktorých leží večný sneh: za nimi sídlia Hyperborejci na území siahajúcom až k najvzdialenejšiemu moru.“ Od toho sa veľmi nelíši to, čo o Rhipaeoch povedal Eudoxus (379 pred Kr.). Podľa neho z Rhipaeov, ležiacich hlboko v Skýtii, vyteká Eridanus, tečúci vedľa Keltov a iných cudzojazyčníkov do západného mora. Naproti tomu Aeschylus sa nazdával, že z Rhipaeov vyteká Ister; Sofokles a jeho vykladač si ich predstavovali na severe. Aristoteles Rhipy (αι ’Pιπαι) výslovne umiestňuje pod arktusom (severom), v najzadnejšej Skýtii, a hovorí, že v nich pramenia premnohé po Isteri najväčšie rieky. Mela z Ripaiských hôr odvodzuje rieku Tanais čiže Don. Plínius ich tiež spomína na tejto severnej strane. Podľa Ptolemaia pramení v týchto horách rieka Tanais, a podľa Marciana nielen táto, ale i ďalšie dve, Turuntus a Chesunus, tečúce do Sarmatského oceánu.
Ripaiské hory podľa dávnych svedectiev zaberali rozsiahle oblasti na severe Európy a tiahli sa zo západu na východ, tvoriac tak severnú hranicu Veľkej Skýtie. Tento nejasný opis privádzal neskorších bádateľov k rôznym úvahám o ich lokalizácii. V celku však boli ako Ripaiské vrchy najčastejšie definované severné Karpaty (Tatry) a Ural.
Ural sa však tiahne zo severu na juh, takže jeho geografická poloha je v rozpore so starovekými opismi, ktoré uvádzajú, že Ripaiské vrchy sa tiahnu zo západu na východ, rozdeľujúc tak krajinu na časť severnú a južnú. Taktiež netreba zabúdať, že v Ripaiských vrchoch údajne pramenili rieky Don, Dneper a Volga (Mela, Ptolemaios, Marcianus), ktoré iste nepramenia na Urale. Pohorie tiahnúce sa z východu na západ rozdeľujúce krajinu na severnú a južnú časť, musíme v podstate vnímať ako rozvodie, rozdeľujúce krajinu s riekami tečúcimi na sever a riekami tečúcimi na juh. Tomuto zodpovedá nenápadné pohorie s názvom Severné úvaly s prepojením na Polárny Ural (starší názov Kameň).
Západne od Severných úvalov sa nachádzajú Alanské (Valdajské) vrchy, v ktorých pramení rieka Dneper. Je možné, že tieto Alanské vrchy (Valdajská vrchovina) boli v dávnych časoch chápané ako súčasť Ripaiských vrchov a tvorili jej najzápadnejšiu časť. Každopádne ako Ripaiské vrchy boli označované dve lokality – Severné úvaly s priľahlými pohoriami a severné Karpaty.
Súčasťou línie Ripaiských vrchov sú Haličské vrchy, ktoré tvoria západnú časť Severných úvalov. Vrch a územie rovnomenného názvu – Halič sa však nachádza aj v severných oblastiach severných Karpát. Ak k tomuto pripojíme poznatok, že minimálne Valdajská vrchovina je v Radziwillskom letopise nazývaná „uhorskou horou“ a „uhorskou horou“ sú nazývané aj severné Karpaty, ponúka sa nám zaujímavá názvoslovná identickosť týchto oblastí. Túto identickosť vystupňuje poznatok, že grécke slovo Rhipaey (Ριπαι) je fonetický záznam slovanského Ribaj – Rybie, takže pohorie menom Rhipaey by sme správne mali nazývať „Rybie vrchy“. Vzhľadom na to, že „úhor“ je „ryba“ a aal (nem.) je taktiež úhor, ide doslova o synonymické pomenovanie „Uhorských“ – „Alanských“ vrchov zvaných „Rybie vrchy“. Tento fakt zreteľne vypovedá o tom, že pojem „uhorský“ pramení v mene ryby zvanej „úhor“. Otázkou zostáva, čo spájalo Rybie vrchy (Rhipaey) s územím Karpát? Vzhľadom na grécke záznamy o Rybích-Uhorských vrchoch zo 7. storočia pred n.l. spoločným pojivom určite nebudú Uhri – Arpádovci a ich mytologický pochod na juh. Skutočná príčina musí byť omnoho staršieho rázu.
Oskár Cvengrosch
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska
