Pôvod a príchod Maďarov.

O Maďaroch sa všeobecne hovorí, že jazykovo patria medzi uralskú jazykovú skupinu, ktorú väčšinou tvoria ugrofínske jazyky, a  ako národ(nosť) sa sformovali (ich etnogenéza prebehla) po príchode do Karpatskej kotliny v poslednej tretine 10. a prvej polovici 11. storočia¹,  preto je údajne  predtým o nich správne hovoriť ako o starých Maďaroch alebo Uhroch.

Poďme sa pozrieť, čo o Maďaroch vypovedajú naši historici⁶:

…až do polovice 9. storočia kočovali maďarské kmene na onogurských stepiach medzi Donom a Dneprom na západnom okraji Chazarskej ríše. Časť bulharských Ogurov rozšírila maďarský kmeňový zväz a dali mu aj meno. Preto Slovania nazývali maďarské kmene Ogri, Ugri, Ungri; Gréci Ongroi a latinské pramene Ungri, Ungari, Ungarii, neskôr Hungari, Hungarii. Na čele siedmich maďarských kmeňov Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér a Keszi boli vojvodovia, z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia… Po porážke od Pečenehov odišli Maďari na západ od Etelközu (medzi Dneprom, Karpatmi a dunajskou deltou). Takto sa zbavili závislosti od Chazarskej ríše a za svoje knieža si zvolili Arpáda, syna jedného z kmeňových vojvodov Álmoša. Konstantinos Porfyrogenetos o nich vypovedá: „Pred týmto Arpádom iné knieža Turci nikdy nemali a odvtedy až do dneška býva z toho rodu knieža Turecka“. K Maďarom odchádzajúcim do Etelközu sa pridali tri kabarské kmene, o čom Konstantinos Porfyrogenetos uvádza: „Treba vedieť, že takreční Kabari pochádzajú z pokolenia Chazarov. Avšak stalo sa, že medzi nimi vypukla nejaká vzbura proti ich vláde a vypukla občianska vojna, v ktorej zvíťazila ich prvšia vláda. Niektorí z nich boli pobití , iní však utiekli a usadili sa s Turkami v zemi Pečenehov. Spriatelili sa jedni s druhými a boli nazvaní akýmisi Kabarmi.V dôsledku toho naučili týchto Turkov reči Chazarov a doteraz užívajú túto reč, ale poznajú aj druhú reč Turkov.“ Chazari, podobne ako bulharskí Onoguri, hovorili tureckým jazykom. Pamiatkou na túto maďarsko-tureckú dvojjazyčnosť je asi tristo slov tureckého pôvodu, medzi nimi aj viaceré osobné mená v maďarčine… Podľa Ibn Rustu „Maďari (l-Madžgharíjatu) sú kmeň Turkov a ich náčelník chodí na výpravy asi s 20-tisíc jazdcami.“… Maďari sa zaplietli do bulharsko-byzantskej vojny (894-896), na ktorej konci stratili Etelköz, odkiaľ ich vytlačili ich starí nepriatelia Pečenehovia. Preto Maďari oslabení porážkou v Bulharsku a ustupujúci pred Pečenehmi uzavreli ešte v I. polroku 896 dohodu s Moravanmi, podľa ktorej mohli prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia. Moravania „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, teda nie všetkých. Väčšia časť Maďarov zostala aj po roku 896 za Karpatmi, na území neskoršej Halíče…

V knihe Dejiny Uhorska a Slováci⁷ sa dozvedáme ešte zaujímavejšie informácie. Tu sa dočítame, že: Starí Maďari boli pri obsadzovaní Karpatskej kotliny a následne aj na koristníckych výpravách po celej Európe úspešní predovšetkým vďaka efektívnej vojenskej organizácii a pevnej disciplíne. Podstata úspechov maďarského vojska tkvela vo veľkej pohyblivosti a rýchlosti, ako i pomerne veľká početnosť ich jazdeckého vojska a hromadné používanie zbraní diaľkového dosahu… Odhady o počte príslušníkov starých Maďarov pri ich príchode do Dunajskej kotliny sa pohybujú medzi 100 až 500 tisíc; optimálny počet sa javí okolo 250 – tisíc. Ich vojsko tvorila ľahká jazda a jej celkový počet sa odhaduje na 20-tisíc mužov. Čo sa týka počtu príchodzích Maďarov, maďarský autor Paul Lendvai o tomto uvádza: Moderní a seriózni maďarskí historici odhadujú počet vtedajších Maďarov na pol milióna a počet domáceho (slovenského) obyvateľstva na stotisíc. Sú presvedčení, že Slovenov muselo byť oveľa menej ako Maďarov, lebo inak by jazyk dobyvateľov nemohol tak jednoducho získať dominanciu…

No a nemenej zaujímavý je i jeho pohľad na pôvod Maďarov, prameniaci v maďarskej historickej škole⁸:

Okolo 1. storočia p.n.l. sa maďarské kmene odtrhli od ugorskej etnickej skupiny a spolu s inými etnikami sa vydali na juhozápad. Pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života. V dynamicky vznikajúcich a rovnako rýchlo zanikajúcich  osadách sa z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka. Nie je známe, kedy sa z týchto usadlostí Maďari opäť vydali na cesty a s akými národmi sa dostali do užšieho styku. Jediným prameňom o najstarších dejinách Starých Maďarov, ako aj o období ich príchodu do vlasti, sú mýty, ktoré však vznikali až o dve či tri storočia neskôr.

Väčšina historikov nepochybuje o istej vierohodnosti legiend a mýtov z bohatej klenotnice staršej maďarskej literatúry a nachádza v nich zrnká historickej pravdy. Mytologické príbehy a povesti sa pokladajú vo všeobecnosti za pomocné historické pramene. Lenže neskôr sa tieto literárne pamiatky začali pretvárať na hrdinské eposy a romány, ktoré prinášali celkom nové chápanie národnej legitimity založené na idei „historického práva“ Maďarov na Panóniu. Tieto heroické príbehy predstavovali Panóniu ako pravlasť Maďarov, nie ako podmanené územie… od roku 830 sa maďarské kmene nachádzali na obrovskom území  sútoku viacerých riek (Etelköz) spolu s nomádskymi turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi… Je prekvapujúce, že napriek polyetnickému zloženiu obyvateľstva tohto územia dominantným jazykom sa tu stal ugorský, čiže maďarský jazyk a pomenovanie etnika ako „Maďari“. Tento fakt je o to viac prekvapujúci, že prvý a takmer jediný dôveryhodný historický prameň, ktorý pochádza od byzantského cisára Konštantína VII., spomína iba dva zo siedmych kmeňov ako maďarské (Mederov a Nékov), zatiaľ čo ostatných päť uvádza ako kmene turecké…

Povesti a mýty o akejsi prvej maďarskej ústave z pera kronikára Anonyma mali za cieľ prezentovať príchod maďarských kmeňov ako následok vedomého dejinného procesu. Spisovateľ György Dalos vo svojej podnetnej štúdii zozbieral niekoľko typických textov zo starších maďarských učebníc svedčiacich o tom, ako sa legendy neskôr preštylizovali na „historické právo“…. v dôsledku dodnes živého vplyvu národných povestí a mýtov je dôležité upozorniť na to, že v čase pred príchodom do vlasti, ale ani potom, maďarské kmeňové spoločenstvo vonkoncom nebolo homogénne, ale tvorilo rôznorodú etnickú mozaiku. Rakúsky historik Thomas von Bogyay, znalec nemecko-maďarskej genealógie, ktorého diela sú skutočne na hony vzdialené od nacionalistických predsudkov, v súvislosti s etnogenézou Maďarov zdôrazňuje, že archeologické a antropologické fakty svedčia o tom, že maďarské národné indivíduum sa formovalo v taviacom kotle národov na južných stepiach Ruska.

Nuž niektoré sebakritické prvky národného hodnotenia sú z pera Maďara na prvý pohľad dosť prekvapivé, no ak sa pozrieme hlbšie na problém, zistíme, že v skutočnosti ide o hľadanie „vlastnej tváre“ na medzinárodnom poli. V roku 1991 L. L. Cavalli Sforza, renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA), uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie uskutočnenej na území dnešného Maďarska. Dosiahnuté výsledky tejto štúdie prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet”.⁹ Tento výrok musel na pestovanú maďarskú identitu znieť ako náhla prírodná katastrofa. Následne na to, o pár rokov neskôr, v roku 1999 vydáva Lendvai knihu Maďari víťazstvá a prehry v nemčine, ktorá bola preložená do maďarčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, francúzštiny, slovenčiny a do japonského jazyka. Pôvod anomálie „maďarstva“ je ako-tak vysvetlený, všetci sú spokojní, na poli historickom k žiadnym zmenám nedošlo, dokonca ani k zmenám kozmetickým. Cavalli Sforza v knihe spomínaný nie je, avšak vysvetlenie „maďarskej anomálie“ nachádzame v rôznych nenápadných vetách, ako napríklad i na strane 15, kde Lendvai uvádza, že podľa archeologických prameňov a dokumentov jediným vedeckým dokladom etnogenézy Maďarov je ich jazyk, ktorý je v Európe jedinečný a vyvinul sa z ugrofínskej jazykovej rodiny. Historici  dodnes polemizujú, či staromaďarské kmene pôvodne žili na západných alebo na východných svahoch Uralu. Z lingvistického hľadiska najbližšími príbuznými Maďarov sú Mansovia, Chanti a Voguli, ktorí sa až do novoveku živili najmä ako lovci a rybári.

Odkaz pre Sforzu a všetkých jeho nasledovníkov je jasný: nie gény, ale jazyk je podstatou maďarstva. Kto sú teda vlastne Maďari? Alebo správnejšie, kým nie sú?

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Súvisiace články:

Kto boli Uhri?

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Marsina, R. (ed.): Dejiny Slovenska I., 1986, str. 168

6. Ján Steinhübel, Nitrianske kniežatstvo, Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str.149-150

7. Ivan Mrva, Vladimír Segeš, Dejiny Uhorska a Slováci, Vydavateľstvo Perfekt, a.s., karpatská 7, Bratislava, 2012, str. 9

8. Paul Lendvai, Maďari víťazstvá a prehry, KALLIGRAM, Bratislava 2011, str.15-19

9. Edita Tarabčáková, Rekordéri etnickej dlhovekosti, Kultura – dvojtýždenník závislý od etiky, ročník XII. – č.15, 16. Septembra 2009, str.1