SCLAVI
Byzantské zdroje spomínajú, že v čase panovania cisára Justiniána I. vpadli Anti a Sclaveni na Balkán. Novodobí historici v týchto kmeňoch spoznávajú prvých Slovanov. Sklavenov Procopius nazýval Sclaveni, Jordanes Sclavi. V gréckych zdrojoch sa vyskytujú tvary Sklábenoi, Sklaúenoi, alebo Sklábinoi; v latinských Sclaueni, Sclavi, Sclauini, alebo Sthlaueni.
Príbuzný tvar Sclaveni, Sclavi spomínajú i arabskí historici, ktorí ich nazývajú as-Sakáliba1, čo je taktiež prekladané a vnímané ako Slovania. Kto bol prvý, čo dal rovnítko medzi Sláv a Skláv dnes nevieme. V princípe možno povedať, že zhodnosť pojmov je správna, avšak táto zhoda celkom nesedí v historickom kontexte. V etymologickom anglickom slovníku z roku 1756, sa pod pojmom „Sclavonic languange” dočítame 2:
SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Je používaný mnohými národmi, menovite Poliakmi (Poles), Moskovitmi (Muscovites), Bulharmi (Bulgarians), Čechmi (Bohemians), Uhrami (Hungarians), Korutáncami (Carinthians), Prusmi (Prussians) a Suebmi (Suabians), všetci tí, ktorí sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick) je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia.
Spomedzi vymenovaných slovanských národov je zaujímavý národ menom Suabians, teda Suebi. Podľa tohto, Suebi hovorili sklavónskym jazykom, teda boli Sklavi. Ako tu už bolo dokázané, Suebi naozaj boli Slévi, teda Slávi, no a tí ako najvýznamnejší germánsky kmeň sú na východ od Rýna spomínaní už dávno pred šiestym storočím. Je možné, že invázia Sclavov pochádzala z územia Uhorska, alebo spomínaní historickí Sclaveni sú len ďalší slovanský kmeň, ktorý nemožno stotožňovať so všetkými Slovanmi. Avšak v „A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES“ z roku 1764 pod pojmom SCLAVONIA nachádzame nasledovný text: 3
Sclavonia, provincia Austrie, ohraničená na severovýchode riekou Drávou a Dunajom, ktorá oddeľuje krajinu od Uhorska (Hungary), je asi dvesto míľ dlhá a šesťsto široká. Jej meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk, ktorý je okrem arabského najrozšírenejší jazyk na svete, a je materským jazykom ruského, uhorského (hungarian), poľského, bulharského, karintského (carinthian), českého (bohemian) a ďalších jazykov.
Zreteľne sa tu uvádza, že meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk. Sclavi muselo byť zrejme meno, ktoré sa používalo pre pomenovanie obyvateľov európskej Skýtie, teda Skýtov a meno Slávi mali „germánske“ kmene obývajúce územie od dnešných francúzskych Vogéz (Bogezy) a Švábskej (Suebskej) Jury po Karpaty, od Baltiku, po Jadran. Inak povedané, Slávi boli len podmnožinou Sclavov2. Neskôr meno Slávi sa stalo pomenovaním pre všetkých dnešných Slovanov, meno Sclav nahradilo meno Slav.
Tvrdenie, že Sclavi boli Skýti, má svoje reálne opodstatnenie. Tvar „Skýt“ používali Gréci v súvislosti so skalpovaním. Podľa nich Skýti skalpovali porazeného nepriateľa, brali mu kožu z hlavy práve kvôli jeho vlasom, t.j. v podstate si brali jeho silu, ktorá podľa ich viery spočívala vo vlasoch. Bezmocného nepriateľa, bez vlasov, teda i bez sily nechávali ležať v poli. Pre tento strašný obyčaj ich Gréci nazývali Skýtmi. 4 Potvrdzuje to Herodot (5. stor. pred n.l.) vo svojej Histórii, kde doslova uvádza, že Skýtov takto (Skýtami) nazvali Gréci 5, a to isté tvrdí i historik Jozef Flavius (1. st. po Christovi) 6. Aj preto názov Skýti (gr. Σκύθαι) má súvis s gréckym σκύτος [skítos], čo prekladáme ako ”spracovaná koža”.4
V slovanských jazykoch takejto stiahnutej kože z hlavy hovoríme „skalp“, čo je už na prvý pohľad identické s arabským Sakáliba, teda Sklav. Podľa tohto poznávaceho znamenia by sme mohli naozaj stotožniť Skýtov so Sclavmi. No je tu ešte niečo. Skýti sami sebe hovorili Skoloci, či Skoloti (Σκολοτοι) [Skolotoi], Skýtmi ich nazvali len Gréci, pričom Peržania ich nazývali Sakmi, Sakami (Σάκαι) [Sákai]7. Pomenovanie Skoloti či Skoloci je tvorené opäť spoluhláskami SKL, čo je identické s pomenovaním slovanov: Sklavi, Sklavoi.
Že Skýti boli Sloveni (Slovania), potvrdzuje i Mavro Orbini 8:
…Johan Aventinus v I. knihe o Bavoroch píše: „Prišli k Alexandrovi Veľkému, poslovia východných Germánov, ktorých historici toho času nazývali Sarmatmi a Skýtmi, my im hovoríme Venedi, a oni sami seba označujú Sloveni (Slavjanami).“…
Orbini zároveň uvádza, často sa opakujúcu, dokonca obvyklú chybu ostatných talianskych historikov, ktorí neznalí mien toho – ktorého národa, zjednodušene používajú k jeho označeniu meno Skýt.
Títo Skýti – Sclavi okrem kultu dlhých vlasov a skalpovania nepriateľa mali ešte jednu charakteristickú črtu – uctievali sokola. Sokol ako mytologická bytosť bol do takej miery previazaný s ich vnímaním sveta, že od neho odvodzovali i svoje meno Skolot – Sokolo(t), teda Skláv (Sokoláv).
Sokol ako symbol Sclavov ponúka krásne prepojenie a zároveň potvrdenie doposiaľ spomínaných tvrdení. Sokol má v latinčine tvar falco (čítame „falko“). Fonetické ako i písané „f“ spodobuje a je často zamieňané za písmeno „v“, takže „falko“ je možné čítať i ako „valko“, čo je identické s „valch“, „valach“, „volcae“, vulgus (lat. pospolitý ľud) ako i so slovom „veľký“ (veľko). Z uvedeného je možné vyvodiť, že Sclavi ako „sokolci“, boli identickí s „keltskými“ Volcae, čo bolo možno len skomolené latinské „Falcae“, pochádzajúce od tvaru „falco“.
Sokol symbolizoval najvyššie božstvo Skýtov-Slovenov (Sclavov), sokol bol „kráľ – koroľ“, preto aj najväčší spomedzi sokolov – orol, dostal pomenovanie „koroľ“, z ktorého sa stratou počiatočného „k“ stalo naše dnešné „orol“. Slovanské „sokol“ sa prenieslo do latinčiny tiež bez počiatočného „s“ ako „okol“, teda aquila. Tento sokol/orol je dodnes výrazným prvkom v heraldike Európanov, zvlášť krajín a území, ktoré boli, alebo dodnes sú považované za Slovanské.
Ak sa pozrieme na použitie symbolu orla/sokola z hľadiska územného, dospejeme k záveru, že sokol/orol sa v hrubých rysoch prekrýva s rozšírením haploskupiny R1a, od severnej Indie, cez Anatóliu a stredný východ, až po východnú a strednú Európu, kde hranicu tvorí rieka Rýn. Je to územie, ktoré v minulosti a aj v súčasnosti obývali vlasatí Skýto-Sloveni, ktorým sa dnes hovorí „Slovania“.
Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Predchádzajúce časti:
Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.
Pôvod Slovenov – Slovákov IX.
Pôvod Slovenov – Slovákov X.
Literatúra:
1. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242
2. The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange
3. A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2887, SCL-SCO
4. Gorazd A. Timkovič, Postriženie, Krásnobrodský zborník , Prešov, II/1 (1997) str. 25-31
5. Herodoti Halicarnassei Historiarum Libri IX, Francofurti, MDCVIII, IV.6
6. J.Flawiusz, Dawne dzieje Izraela, Poznaň-Warszawa, 1962, str. 111
7. Agnieszka Krzemińska, Scyta ze szczytu, Polityka – nr 37 (2571) z dnia 2006-09-16; s. 82-84, http://archiwum.polityka.pl/art/scyta-ze-szczytu,368387.html
8. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 38