Veles bola Sláva

„grécky logos-vrat“ zaujímavo dokladuje i prepojenie medzi Keltmi, Germánmi a Slovanmi (Slávmi-Suebmi). Významným ženským božstvom medzi Keltmi bola bohyňa Sulevia, ktorá bola uctievaná vo Francúzsku, Británii a Španielsku. Často sa vyskytuje v množnom čísle ako Suleviae alebo ako (dativ) Sule(v)is. Zasvätenie Sulevia(e) je doložené asi v štyridsiatich nápisoch, rozptýlených na celom území obývanom Keltmi, avšak najväčšia koncentrácia bola v Noriku (Rakúsko), medzi Helvétmi (Švajčiarsko), pozdĺž Rýna, a tiež v Ríme. Pôvod mena Sulevia je vysvetľovaný tak nezmyselne³⁴¹, že to ani nestojí za zmienku. V skutočnosti ide o slovanskú bohyňu menom Sláva, Slavena.

Sulevia (Slavia) má základ v tvare „Sulev“ sprava doľava „Velus“ čo je identické so slovanskou Veles, ako i so slovami „vlas“ (vlasatá) a  „veľká“ (označenie veľká je pre bohyňu prirodzené). No a bohyňu Veles spomína i Tacitus v svojom diele Germánia (kap. 8), kde uvádza, že „Sami sme predsa za vlády božského Vespasiana zažili, že Veleda bola u mnohých z nich (Germánov) dlho považovaná za božstvo“⁵. Tuto nadobúda Veles tvar „Veleda“, ktoré vytvára prepojenie s pojmom „vláda“, „vládnuť“, čo o Veľkej Matke – Veles naozaj platilo, pretože Veles vládla.

Z určitého uhla pohľadu sa môže zdať, že „grécky logos-vrat“ je súbor náhod. Uzávery nechám na čitateľa, nech každý zváži sám, avšak čo sa týka Veles-Sláva, nie je to ani zďaleka všetko. Veles, bola „velebená“, čo je iný výraz pre uctiecvanie, oslavovanie. Veles a „velebiť“ majú zjavne spoločný koreň „Vele“, čo značí aj veľký. Túto istú logiku nachádzame i sprava doľava, kde Salavi (Slavi) majú meno zhodné s bohyňou Slávou. Bohyňu Slávu Slaveni (Slávi) oslavovali, teda „slávili“, a slovo „slávny“ je synonymom slova „veľký“. Grécke logos značí „slovo“ a zprava doľava ho čítame ako „sokol“, čo má foneticky blízke ku „Sklav“, no a výraz „slovo“ je často prezentovaný pojem od ktorého pochádza pomenovanie „slovanov“. Sokol latinsky poveme falco (falko), čo je foneticky zhodné so slovom „valko“, resp. „veľko“, „veľký“. Dostávame zaujímavý reťazec slov a pojmov, ktoré určite nie náhodou sú synonymické:

Z uvedeného je zjavné, že pôvod mena Slovenov nepramení v slovách slovo, sláviť, sláva, či voda; ale že všetky tieto pojmy sú s menom Slovenov doslova previazané, tvoria jeden integrálny logický celok, ktorého pôvod je nábožensko-mytologickej podstaty. Nevznikli jeden z druhého, ale všetky boli naraz, ako súčasť života našich predkov. Pramenia v uctievaní Bohyne Veles/Sláva, pričom práve táto vlasatá Veles, Veľká matka, dala pomenovanie vlasatým Slovenom, ako Veles(i) či neskôr Selev(i) teda Slávi, alebo Sol-veni. Veles mala mnoho mien, pričom jeden z jej tvarov bol snáď i „Velikaš“ (veľká, velikášska-obrovská), ktorý sprava doľava nadobudol tvar Šakilav (Sklav, as-Sakáliba, atď. ) a v tejto slovnej podobe mala zvierací atribút v podobe nebeského tvora – sokola (orla).

Deň uctievania sa volal deň Slávy (oslavy), v jednotnom čísle Slava či Sleva, alebo Sueba s príponou „ta“ čítame ako Suebota čiže dnešná slovenská, česká i poľská sobota. Obdobne je to u slov: robiť – robota, dobro – dobrota, žobrať – žobrota, nič – ničota, sláviť – slavota či suebota. Ruská суббота [subóta] má k „suebota“ viac než veľmi blízko. Pre sobotu poznáme v maďarčine szombat, ale foneticky príbuznejší je výraz szabad, čo značí sloboda, ako suebo-ta a sueb-odny (slobodný). Anglixké sabbath okrem iného značí i „sviatočný deň“, ale i „slávnosť čarodejníc“.

Suebota – ako deň slávy, oslavy, bol pre našich predkov posledným dňom v týždni. Jednoznačne o tom svedčí deň s názvom streda, ktorý svojím názvom vypovedá o tom, že ide o deň v strede týždňa. Smerom hore nasledoval štvrtok, piatok a Suebota (deň oslavy, Slávy). Do stredy zostávali rovnako tri dni: nedeľa, pondelok, utorok. Sviatočný deň Suebov (Slávov) bol rímskou cirkvou zmenený na nedeľu so zreteľným zámerom narušiť staré a veľmi silné náboženské tradície. Tento vypočítavý a zákerný počin sa dostal do anglického jazyka v tvare sabotage [sæbota:ž] vo význame sabotáž (podraz, utajené škodenie), kde rozoznávame zreteľne čitateľný slovný základ „sabota“ (sobota). V deň oslavy (Suebota) nosili Sloveni biely odev symbolizujúci svetlo, preto i slovo „biely“, bily (šar.) a (B→V) viely→veli→velika majú rovnaký tvar. Od slova sláva, Slávi a ich typickej bielej farby v deň osláv, pochádza i latinské  alba – biela (alba-alva-salva-slava).

Ďalšie podoby skladačky.

Ďalší grécky „grécky logos-vrat“ nachádzame v mene Sarmat, Sauromat. Tvar „sar“, „saur“ pochádza z gréckeho σαυρός [saurós], čo znamená jašter a μάτι [máti] oko, voľný preklad pre Sauromatov by mal znieť: „jašterie oko“ respektíve „dračie oko“, alebo správnejšie: „tí čo uctievajú dračie oko“, prípadne „tí, ktorí sa stotožňujú s dračím okom“ (sú s ním nejakým spôsobom spriaznení). Tvar „saur“ – jašter, prípadne len „sar“ čítané sprava doľava dáva „ras“, čo je identické s „rus“, alebo „ras“ v predlženom tvare „rasen“. Meno „rus“ malo mnoho variant zápisu ako Rhuteni, Rutheni, Ruseni, Raséni, ako i najnovšie súčasné meno – Rusíni. Dnešní karpatskí Rusíni sú už len torzom (prevažná časť bola porumunčená) bývalého osídlenia, ktoré sa v podstate prekrývalo s územím karpatských Sarmatov.

Zaujímavým z viacerých uhlov sa javí kmeň menom Merehani, singulár Merehan. Merehani boli Moravania, ktorí prišli na Moravu pravdepodobne ako vojenský kontingent, ktorý sa pokojnou, alebo vojenskou cestou spojil s miestnymi Quádmi (Keltmi). Meno týchto Merehanov je identické s menom hinduistického božstva Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Zhoda je vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky -u za -e. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať a táto zhoda zároveň vypovedá o ich pôvode v oblasti strednej Ázie, alebo Iránu. O pôvode vypovedá samotné meno Murugan, čo je iné meno boha Skandu. Meno Skandu priniesla so sebou druhá invázna vlna (Germáni) zo strednej Ázie, čo dokladá dodnes zachovalé pomenovanie severských krajín – Škandinávia, krajina boha Skandu.

V iránskych jazykoch slovo „mar“ sa v rôznych modifikáciách používa na pomenovanie „zmije“: avestinsky mairya, kurdsky mar, paštúnsky mar, tališsky mor, perzsky mar, tadžidzki mar, giljanski mer, azgulemski mur, beludžisky mar. Takže ich pomenovanie je možné odvíjať v súvislosti s „hadom“. Merehan má slovanskú koncovku „-an“ (ako mešťan, zeman atď.). Bez koncovky tvar MEREH alebo MURUG (Murugan) prevrátený „gréckym logos-vrat“-om sa javí ako HEREM alebo GURUM, čo nie je nič iné ako hrom/grom. S koncovkou „-an“, sa mení na Herman/German (hereman/guruman). Táto filozofia je identická s už spomínaným Tacitovým vysvetlením pôvodu mena Germán, ktorý odvádza od kmeňa Tungrov (Ungri), ktorí si hovorili Germáni (grom/hrom).

Že Merehani mohli byť vojenský kontingent – námezdná armáda naznačuje i latinský výraz mercenarius skrátene a poslovenčene (bez koncovky  „-ius“)  mercenar, čítame ako merkenar, ktoré je po nepatrnej úprave mereken(ar) takmer identické s „merehan“, či „murugan“.

Ťažko dnes charakterizovať akou formou platili Suebi (Slávi) germánskym (slovanským) bojvoým družinám zo strednej Ázie. Faktom však je, že na území od Karpát po Tichý oceán a od Severého mora po Indiu sa rozprestierala obrovská dŕžava slobodných „slovanských“ spoločenstiev, ktorá je ešte na mapách zo 17. storočia označovaná ako Tartaria. Dominovala tu haploskupina R1a, dominovali slovanské jazyky, nejestvovala centrálna absolutistická moc. Je pravdepodobné, že príchod veľkej germánskej inváznej vlny bol cielený, zameraný na rímske impérium, na „ríšu zla“, kde panovala korupcia a útlak, ktoré sa nakoniec podarilo na čas paralyzovať. Boli to snáď dobrovoľníci, nadšenci povolaní brániť hranice spoločenstva, brániť slobodného ducha, brániť rodové tradície.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.
Pôvod Slovenov – Slovákov IX.

Literatúra:

1. Nicole Jufer & Thierry Luginbühl, Les dieux gaulois : répertoire des noms de divinités celtiques connus par l’épigraphie, les textes antiques et la toponymie. Editions Errance, Paris (2001), str. 15,64