Slovanskí Germáni medzi slovanskými Keltmi.
Druhú vlnu haploskupiny R1a1 je možné označiť ako “vpád Germánov”. V určitom období sa časť škandinávskych Slovanov presunula do oblasti Visly (mapka v predchádzajúcej kapitole). Táto udalosť by zodpovedala príchodu už historicky známych Vandalov. Druhá vlna prenikla na územie, ktoré už obývali potomkovia „starej“ haploskupiny R1a1 spolu s haploskupinou I. Časové ako i priestorové odlúčenie „staršej“ a „novšej“ vetvy určite mali vplyv na odlišnosť jazyka, avšak tieto rozdiely boli stále v rozmedzí toho, čomu sa dnes hovorí „slovanské“ jazyky. Kultúra, zvyky ako i jazyk museli byť teda príbuzné. Túto príbuznosť zreteľne dokladá Strabón: 1
…Ľahko sa schádzajú (Gali) vo veľkom množstve preto, že sú úprimnej a nesebeckej povahy, takže sa vždy radi stávajú spoločníkmi tých svojich blízkych, ktorým sa podľa ich mienky deje nejaká krivda. Pravdaže, teraz sa všetci správajú mierovo, lebo ich Rimania zotročili, nuž žijú podľa nariadení dobyvateľov. Avšak my čerpáme tento náš opis zo starých čias a z obyčajov, ktoré sa až dosiať udržujú u Germánov. Germáni sa totiž na nich podobajú prirodzenými vlohami aj zásadami politického usporiadania, sú s nimi príbuzní pokrvne, bývajú v susednej krajine, ktorú od nich oddeľuje rieka Rýn. Slovom, sú im veľmi blízki z viacerých stránok, ibaže Germánia leží severnejšie…
Germáni prenikli hlboko medzi Keltov a obsadili územie až po rieku Rýn. Strabón odlišuje Germánov žijúcich východne od Rýna od Keltov na jeho ľavom brehu tým, že boli od nich „ešte väčší, ešte divší a ešte plavejší“. Ale inak sa v každom smere ponášajú na Keltov. „A preto si myslím,“ uzatvára, „že ich Rimania (žijúci v Galii) preto nazývajú „Germánmi“, lebo chcú vyjadriť, že to sú ’genuínni‘, praví Kelti. V ich reči totiž Germani znamená ‚rýdzi‘ v zmysle pôvodný.“ 2
Možno teda zhrnúť, že Germáni neboli iba súčasťou veľkého komplexu keltských národov, existujúceho vedľa komplexu skýtskych národov, lež dokonca jeho ozajstným jadrom. Boli najkeltskejší spomedzi všetkých Keltov. 2
Keltská identita.
Samotný pojem Kelt a keltská príslušnosť v tom význame ako ich poznáme dnes, boli vyfabrikované až vlnou keltománie, ktorá započala v období francúzskej revolúcie a postupne boli pretvorené do súčasnej podoby. Kelti sa v tom období stali veľmi populárni, a tak napríklad Napoleon podporil v roku 1805 republikánsku tradíciu keltského pôvodu založením Academie Celtigue, ktorej patrónku sa stala cisárovná Jozefína. Táto akadémia mala podrobne skúmať Keltov a ich jazyk, aby obnovila ich slávu. Príslušnosť ku keltskej kultúre sa stala politickým nástrojom na podporu národného povedomia nielen vo Francúzsku, ale i v Írsku, Bretónsku a Británii. Len pramálo súvisela s racionalitou, a aj preto sa výsledky vedeckých bádaní postupne prispôsobovali politickej objednávke.
Zreteľne to dal najavo Dr. Simon James, ktorý pred niekoľkými rokmi v magazíne Britského múzea napísal: Navzdory lesku zlatých šperkov a bronzovej výzbroje stále viac archeológov dochádza k záveru, že starobylí Kelti, ako sú obvykle chápaní, vlastne nikdy neexistovali. Všetko, čo o Keltoch vieme, sú skôr dohady, rekonštrukcie vyplývajúce z archeologických nálezov v kombinácii s grécko-rímskymi zápismi od Tacita, Caesara či Herodota. Neexistujú žiadne písomné pamiatky pochádzajúce od Keltov, ktoré by potvrdzovali jestvovanie tohto etnika na baze národnej či kultúrnej identity.
Problémy s keltskou identitou mali podľa historikov aj samotní rímski imperátori. Grécki spisovatelia totiž Keltov (Keltoi) prezentovali ako barbarov vysokých postáv, bledej pleti a svetlých vlasov. Tmavovlasí Galovia, ako Keltom hovorili Rimania, sa však na prehliadkach zajatcov týmto opisom ani zďaleka nepodobali. Kto boli teda Kelti?
Existuje domnienka, že Kelti pochádzajú z kultúry popolnicových polí. Okruh kultúr popolnicových polí má svoj počiatok v pilinskej kultúre (juh stredo-východného Slovenska) v staršej dobre bronzovej, odkiaľ sa šírila do ďalších častí Európy. V období najväčšieho rozmachu siahala na západe od Katalánska a južného Francúzska cez poriečie Rýnu až po južné Anglicko, na juhu pokračovala územím Rakúska a Karpatskej kotliny smerom na východ do oblasti západnej Ukrajiny a Bieloruska a na severe takmer až k Baltickému moru. V oblasti Francúzska, Nemecka, Rakúska a Karpatskej kotliny sa udržala zhruba do obdobia 800-700 pred naším letopočtom, kedy bola nahradená kultúrou halštatskou. Spomedzi kultúr popolnicových polí najdlhšie prežila lužická kultúra, ktorú zaznamenávame zhruba do 4. storočia pred n.l.
Okolo roku 1100 pred n.l. sa z východu presunuli skýtske kmene k Dnepru a odtiaľ potom medzi rokmi 800 až 700 pred. n.l. vyrazili smerom do západnej Európy. Ich predvoje dorazili do Sliezka, Dolnej Lužice, do Karpatskej kotliny a možno i do Bavorska. Tu narazili na kultúry popolnicových polí, s ktorými splynuli3.
O Skýtoch je známe, že s obľubou komponovali zo zvieracích figúriek zložité ornamenty, že zdobili zbrane a odevy zlatými, ale i bronzovými jeleňmi, kozorohmi, levmi a býkmi, že boli znamenitými chovateľmi dobytka a milovníkmi koní, že nosili kabátce s rukávmi a nohavice. Koberec, ktorý pretrval v ľade Altajského pohoria dve tisícročia prezrádza, že nosili cez plece prehozy s pestrými vzormi, že chlapi si nechávali rásť fúzy a vlasy si vyčesávali rovno nahor3.
Zdá sa, že to čo sa dnes považuje za „keltské“, bolo v skutočnosti dedičstvo po Skýtoch. Splynutie Skýtskej mocenskej elity s ľudom popolnicových polí dalo za vznik novej kultúrnej epoche – dobe halštatskej. Skýtske ornamentálne umenie silne ovplyvnilo neskorší „keltský“ ozdobný štýl. Prestalo spopoľňovanie zosnulých a opäť sa začalo pochovávať v individuálnych hroboch. Prišelci z východu vnukli domácim nový cit pre kone, obdarili svoje zvieratá ohlávkou s dvojdielnym zubadlom a pohyblivými lícnicami, čo značne uľahčilo jazdu. Mierne pozmenené sa obnovili staré tradície bojových vozov3.
Slovenskí Quadi.
Zmätočnosť v terminológii pobadať i v prípade Markomanov a Quádov. Grécky historik Arrianos (95 n.l.-175 n.l.)4 ich opisuje ako keltské kmene, Tacitus ich radí medzi kmene germánske. Kľúčom k tejto hádanke je samotné meno Quad, Quadi.
Strabón vo svojej Geografii uvádza Quadov ako Koldouoi, čo sa do latinčiny prenieslo mierne pozmenené v tvare Coldui, ktoré Müller-Dübner (1853) a Forbiger upravujú na Coadui, teda Quadi 5. A z „Quadi“ urobili naši historici Kvádov (Kvádi).
Strabónove (* 63/64 pred n.l. – †asi 24 n.l.) Koldouoi je takmer identické s Keltoi gréckeho geografa Hekataia z Milétu (6. storočie p.n.l.), dokonca je takmer zhodné z latinizovanou verziou Coldui. Neskoršia úprava na Quadi je len súčasťou zahmlievacej taktiky prekrúcania dejín.
Je viac než pravdepodobné, že historickí Quádi boli v skutočnosti Kelti, pôvodní obyvatelia, ktorí si v strednej Európe zachovali svoju pôvodnú „divokosť“, a ktorí vzišli ako výsledok zmiešania pôvodných európskych kultúr so Skýtmi (haplsokupiny „stará“ R1a a I2). Ak boli Markomani dávaní do rovnítka s Quádmi, a obaja boli označovaní raz ako Kelti, inokedy (častejšie) ako Germáni, je zrejmé, že museli hovoriť rovnakým jazykom. Akurát, a mnohé tomu nasvedčuje, že Markomani (Moravci, Moraveni) sem prišli z východu o čosi neskôr, už ako historicky známi Germáni.
Medzi domácimi a prišelcami pravdepodobne vznikla dohoda, či už tomu predchádzali väčšie či menšie vojenské operácie, dnes ťažko posúdiť, každopádne však vztýčený kameň, ktorý spomína Mavro Orbini svedčil ako symbol mieru na veky vekov medzi nami Markomanmi a bratmi Slavenmi, po rokoch bojov naších (viac).6 Spoločné boje museli pridať Quádom na vážnosti, pretože Quádi neboli ani zďaleka jediné keltské obyvateľstvo v oblasti. Hneď v ich susedstve sídlili keltskí Kotíni a Osi, týchto však Tacitus opisuje ako podrobených.
Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Predchádzajúce časti:
Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Literatúra:
1. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 125
2. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1985, str. 74
3. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo obzor, edícia periskop, Bratislava 1985, str. 116-117
4. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 108
5. Strabón, Geografia, kniha 7, kapitola 1, časť 3 (http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Strabo/7A*.html#note16 )
6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128