Historický odbor Matice slovenskej spolu s so Slovenským historickým ústavom zorganizovali 15. mája v Bratislave tohto roku vedecké kolokvium s neobyčajným názvom: „Neodborná „historiografia“ na Slovensku  – problém, alebo výzva?“. Výsledkom stretnutia vrcholných vedeckých kapacít bolo dvojstranové „Stanovisko slovenských historikov k šíreniu pseudohistoriografie“.

Podľa tohto stanoviska v princípe zase za všetko môžu komunisti, pretože „negatívny vývoj, najmä po roku 1948, spôsobil v slovenskej spoločnosti značnú nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, čo pretrváva dodnes“. Ešte, že je sa na koho vyhovoriť. Ktovie koľkí účastníci kolokvia boli ešte do roku 1989 aktívnymi členmi tej istej strany a reálne sa podieľali na vytváraní tohto „negatívneho vývoja“. Každopádne však títo komunisti spôsobili, že „sa na Slovensku vytvorila živná pôda, aby sa hlboko zakorenili rôzne mýty, ale aj insitne interpretácie historických udalostí a osobností a zároveň sa absolutizovalo ich subjektívne prežívanie“. Po roku 1989 „veľké množstvo informačných zdrojov rôznej – často pochybnej kvality – viedlo k tomu, že mnohí ľudia stratili orientáciu a boli ochotní prijať aj také informácie o našej minulosti, ktoré by za iných okolností neprijali“. Po tejto strate orientácie všetkých, ktorí majú iný názor ako osoby zúčastnené na  kolokviu, nasleduje krátke sypanie popola na hlavu o „nepružnosti oficiálnej historiografie“, ktoré rýchlo vystrieda dramatické vykreslenie „triedneho nepriateľa“. A slová sú takmer priam hysterické, pretože „predstavitelia pseudohistoriografie sa verejne prezentujú ako naslovovzatí odborníci, pričom väčšina z nich nemá ani historické vzdelanie. Na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) sa púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí“. A to je dosť veľká drzosť, no akoby toho nebolo dosť „objavili sa gurovia – vykladači dejín“, ktorí neskutočnými výmyslami, vychádzajúcimi z toho, že na Slovensku si ich tvrdenia nevie takmer nikto neodborne vzdelaný overiť, šíria tragikomické bludy a ničia slovenské historické vedomie“. Záverečná hystéria tohto dokumentu už nadobúda priam podobu tragikomédie, pretože sa dozvedáme, že „za veľmi negatívny jav treba považovať, že pseudohistorikom nechýba chuť produkovať pochybné publikácie, lebo slovenská historická veda a jej vedecké ustanovizne neboli pripravené na tento negatívny trend, čo pseudohistorikom umožnilo získať si skalných prívržencov a presvedčiť ich o svojich „tajných, zamlčaných a pravdivých slovenských dejinách“. Stáva sa, že šíritelia týchto dezinterpretácií dejín dostávajú v súčasnosti neprimerane veľkú publicitu v médiách, ba niekedy aj krytie niektorých kultúrnych, vzdelávacích a štátnych inštitúcií. Ich názory tak získavajú punc akejsi serióznosti a hodnovernosti, čo zmätok v historickom vedomí ešte zvyšuje. Dôsledky tohto počínania môžeme len ťažko predvídať. Vytvára sa totiž veľmi nebezpečný trend manipulácie s národnými dejinami, ktorý môže viesť k úplnému rozkladu historickej pamäti Slovákov, a vôbec k neschopnosti pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“. V posledných vetách dokumentu sa dozvedáme, že účelom kolokvia bola snaha „vysvetliť jav pseudohistoriografie, zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby a zvyšovaniu významu dezinterpretátorov v histórii“. Pod tým nasleduje zoznam trúchliacich inkvizítorov.

Je to naozaj také zlé? Hrozí snáď úplný rozklad historickej pamäte Slovákov? Dokonca je možné, že prídeme o schopnosť „pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“? Nuž pravda je taká, že „historická pamäť Slovákov“ nemôže byť rozložená, pretože žiadna nie je. Ponechali nám len Svätopluka a Cyrila s Metodom, pričom naši naslovovzatí odborníci sa len ticho prizerali a dodnes stále prizerajú.

Že nejde o silné a neprimerané slová, svedčí napríklad spôsob realizácie výstavy venovanej 200. výročiu narodenia Franza Liszta v Bratislave (rok 2011), ku ktorej bol pôvodne prizvaný Miroslav Demko. Miroslav Demko svojimi prácami zdokumentoval jednoznačný slovenský pôvod tohto slávneho hudobného génia, čo v širokom zábere plánoval prezentovať na uvedenej výstave. Po odovzdaní hotového námetu a scenára výstavy, pred realizáciou tejto výstavy v Primaciálnom paláci v Bratislave prišlo pre Miroslava Demka veľké a nemilé prekvapenie, keď mu predseda MS zrazu oznámil, že nesúhlasí s jeho scenárom. Nasledovala realizácia náhradného scenáru, teraz už podľa Matice slovenskej, kde síce použili niektoré Demkove dokumenty, avšak osoba Franza Liszta tu bola prezentovaná s tradičným náhľadom, teda nie ako slovenský skladateľ.

Franz Liszt bol spoluorganizátor Cyrilo-metodských osláv v Ríme roku 1863, čím jednoznačne potvrdil svoju národnú príslušnosť. Prečo sa v našej histórii o tom dodnes odborne nepísalo a nepolemizovalo? Nikde nebolo vidieť snahu o závažné otvorenie tejto témy nielen v masmédiách, ale ani na akademickej pôde na Slovensku. Samozrejme aj s pedagogickými cieľmi aplikovať tieto objavné témy do učebníc. Zdá sa, že vedenie MS nesleduje prioritné osvetové ciele a úlohy. Skutočnosť, že nepripustilo prezentáciu Franza Liszta ako Slováka sa nedá ničím ospravedlniť. Miroslav Demko je napriek rozsiahlej publikačnej oblasti a výskumu pre Maticu slovenskú nežiaduci autor.

Slovenskú identitu Franza Liszta nezávisle potvrdil aj prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner v roku 2006, pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu. Vyhlásenie sa udialo za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie, pričom nik voči tomu nenamietal. S jeho identitou má problém jedine slovenská historická obec. Bol azda aj pán rakúsky spolkový prezident Dr. Heinz Fischer „dezinterpretátor histórie“? Kto teda v skutočnosti „rozkladá historickú pamäť Slovákov“?

Odmietnutie Liszta ako Slováka pri jeho oslavách 200. výročia narodenia, sa Matica slovenská paradoxne stala pokračovateľkou komunistickej cenzúry, práve tej cenzúry, ktorá bola v stanovisku slovenských historikov odsúdená, a ktorá Liszta propagovala ako maďarského skladateľa. Toto odmietnutie bolo založené na falzifikáte, na ktorý sa odvolávala pani Lengeová i Klinda, pričom zdroj výroku, kde sa údajne Franz Liszt hlási k maďarskému národu nebol nikdy nikde uvedený. Demko sa márne domáhal o uvedenie tohto dokumentu, všade narážal len na nezdvorilé reakcie, medzi inými aj z Matice slovenskej prostredníkom jej reprezentanta a člena kolokvia PhDr. et Mgr. Peter Mulíka, PhD. Toto je azda spôsob akým chce Matica a Slovenský historický ústav „vysvetľovať javy pseudohistoriografie? Prečo sa „akože naši“ historici „pozerajú na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“, no komicky zároveň akceptujú dejiny maďarské, kde je mytológia preberaná historickou vedou v doslovnom znení ako historický prameň? Toto našim kritikom nevadí? Ako dokážu v konfrontácii s maďarskou mytologickou históriou prezentovať históriu našu?

Veľkú nevôľu vzbudzuje aj Dr. Cyril Hromník, ktorého práce stopujú históriu Slovenov – Slovákov až do doby bronzovej. Zdá sa, že jeho popularita, ktorá je v určitých kruhoch pomerne značná, je u niekoho predmetom osobnej antipatie. Tá je čitateľná minimálne v osobe člena kolokvia PhDr. Antona Hrnka, CSc.. Elena Kaplanová vo svojom článku v časopise Slovensko svojho času velebila Cyrila Hromníka ako „historika fenoména, ktorý nemá na Slovensku ani vo svete konkurenciu, ktorý sa stal v jej očiach objaviteľom a prorokom v uplynulom čase“. Nuž sú to tituly naozaj hodné povšimnutia, ktoré museli nepríjemne rezonovať v duši nejedného naslovovzatého odborníka, takže sa črtá možná príčina prečo tento údajný „guru – vykladač dejín“ ešte dlho bude niekomu „ležať v žalúdku“. A antipatia je to vskutku dosť nepochopiteľná, pretože jednoznačné prepojenie tradícií Indie a Slovanov popísal už pred sto rokmi i Ján Kollár v svojom diele Sláva bohyňe a půwod gména Slawůw čili Slawjanůw. Skrze dnešný prísny vedecký pohľad slovenskej „kritickej historickej vedy“ by sa aj tento zaiste dostal na listinu nežiaducich autorov, ktorého „rozširovaniu tvorby treba zabrániť“.

V roku 1988 bol v Holíči objavený kultový objekt – rondel, ktorý doslova pred zničením zachránil bývalý riaditeľ Záhorského múzea v Skalici Rudolf Irša. Holíčsky rondel, nazývaný aj Slovenské  Stonehenge, bol objekt megalitického typu. Rekonštrukcia objektu narážala po dlhú dobu na ťažkosti spôsobené jeho čiastočným zničením počas výstavby sídliska a prekážkami, ktoré výskumu kládlo miestne archeologické pracovisko, ktoré dalo súhlas k stavbe v tejto časti sídliska bez požiadavky archeologického prieskumu terénu. Preto slovenským archeológom trvalo 16 rokov, než sa na miesto nálezu prišli pozrieť, aby konštatovali, že nič nevidia a rozpačito prešľapovali pred kolegami z cudziny, ktorí ich sem pozvali a márne ich vyzývali, aby konečne niečo podnikli pre záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Likvidáciu archeologickej lokality, ktorá trvá už 27 rokov, sa napriek tomu zastaviť nepodarilo. Pozoruhodné sú pritom nielen tvary kameňov, dekorácia – vytesané symboly na nich, ale aj ich dispozícia v objekte. Rudolf Irša venoval výskumu rondelu a rytinám množstvo času a napísal o tomto knihu. Pravosť kameňov potvrdil francúzsky špecialista na megalitické stavby Charles-Tanguy Le Roux. Člen veľaváženého kolokvia, PhDr. Pavol Jelínek, PhD. si však z Iršu a z rytín na megalitoch robil posmech a rytiny „vedecky“ označil za „stopy po bagri“.

Sú Miroslav Demko, Cyril Hromník a Rudolf Irša „manipulátori národných dejín“? Sú manipulátori dejín i Anton Semeš, Viktor Timura, František Zvrškovec, Pavol Kleban, Miloš Drastich, Blažena Ovsena, Miro Žiarislav Švicky, Vladimír Laubert, Dominik Hudec, Jozafat a Gorazd Timkovičovci, Peter Hanic a mnohí ďalší, ktorým podľa uzáverov kolokvia  nechýba „chuť produkovať pochybné publikácie“ alebo, ktorí sa „na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí“? Vážení členovia kolokvia si akosi nechcú uvedomiť, že toto je len špička ľadovca, že sú pripravované ďalšie knihy, a že títo „odvážlivci“, majú množstvo príbuzných, známych, priateľov a „na potvoru“ aj sympatizantov, ktorí viac či menej zdieľajú rovnaké názory. Je to obrovská masa ľudí, ktorí už odmietajú akceptovať ponížený vzťah histórie Slovenska a jej obyvateľov k históriám okolitých krajín.

Signatári kolokvia v svojom stanovisku tvrdia, že „chcú zabrániť rozširovaniu takejto tvorby najmä úzkou spoluprácou historikov zo všetkých vedeckých pracovísk, recenzovaním pseudohistorických prác“. Aký typ recenzie vlastne chcú uplatňovať? Azda taký aký nám predviedol už spomínaný PhDr. Pavol Jelínek, PhD., ktorý nerozozná rytinu od stopy po bagri, na adresu Tajných dejín Slovenska, Slovenov a Sloveniek?

Ľudia, ktorí túto „vedeckú“ recenziu čítali, mi otvorene potvrdili to, čo mi ako prvé udrelo do očí, teda, že to ani nie je recenzia, ale doslova výpad voči mojej osobe. Aká „vedeckosť“ sa ukrýva v recenzii, v ktorej si recenzent robí posmech z mena autora knihy, posmieva sa vydavateľovi a prezentuje tvrdenia, ktoré sa v knihe ani nenachádzajú? Ak by som mal zaujať Jelínkov posmešný rítus, tvrdil by som, že má zjavný problém čítať text s porozumením obsahu. Avšak ja sa radšej držím myšlienky, že ide o určitú predpojatosť, s akou bola kniha čítaná (ak bola vôbec čítaná) a s akou boli robené závery.

V „stanovisku slovenských historikov k šíreniu pseudohistoriografie“ nechýba trúchlivé poťažkávanie si na „nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, ktorý pretrváva dodnes“. Nuž vážení a milí signatári kolokvia, berte na vedomie, že takýmito prejavmi ako Jelínkova recenzia si spoločenskú vážnosť nielenže nikdy nevybudujete, ale si ju ani len nezaslúžite! Od PhDr. Pavla Jelínka, PhD. by som očakával recenziu úplne inej úrovne, no vzhľadom na jeho „nižší spoločenský status“ je mi jasné, že to ani inak nemohlo dopadnúť.

Avšak nie všetci odborne zdatní v oblasti histórie zastávajú názor kolokvia. Mal som telefonické rozhovory ako i písomné povzbudenia, ktoré vypovedajú o principiálne súhlasnom stanovisku s „Tajnými dejinami“, a určite to neboli ľudia, ktorí „si tieto tvrdenia nedokážu overiť“. Som presvedčený, že podobné reakcie zažili aj ďalší autori, „nežiaducej historickej literatúry“. Zdá sa, akoby na Slovensku jestvovali historici hlavného prúdu a historici nepreferovaní a odmietaní. Azda po spojení s týmito túžia signatári kolokvia záverečnými slovami „o úzkej spolupráci historikov zo všetkých vedeckých pracovísk“?

Množstvo prác „obyčajných“ ľudí, prevažne nehistorikov, ktorí sa snažia poodhaliť čriepky skutočnej povahy našich dejín, sú „kolokvistom“ tŕňom v oku. V každej normálnej spoločnosti by zodpovední pochopili, že takýto nárast „amatérskych“ názorov na dejiny, je výrazom vysokej nespokojnosti a nedôvery všeobecnej verejnosti v prácu kompetentných jedincov a inštitúcií. Reakcie na tieto publikácie sú však všeobecne a v prevažnej miere zamerané len na nízke pudy. Vedátori sa vysmievajú zo všetkého čo im príde pod ruku, hania, chytajú za slovíčka, prekrúcajú a plošne dehonestujú. Doslova sa v tom vyžívajú, dávajúc pri tom najavo svoju bohorovnú dôležitosť. Napriek tomuto prskaniu, sa naša nedôvera v ich odbornosť nijakým spôsobom nezmenšila, naopak, pribúda ľudí, ktorí začínajú vnímať oficiálny výklad dejín kritickejšie a objavujú ďalšie a ďalšie nezrovnalosti v našich dejinách.

Vážení signatári! Prevažná časť ľudí, z ktorých si vy „na slovo vzatí odborníci“ robíte posmech, voči ktorým prejavujete svoju nevôľu, sú riadne pracujúci jedinci, platiaci dane do štátneho rozpočtu, z ktorého sú vyplácané vaše mzdy. Vzhľadom na to, že my obyvatelia Slovenska vás v podstate živíme, máme doslova právo byť voči vám kritickí, ako i „hyperkritickí“! Vám to však zjavne nedochádza, a namiesto zodpovednej reakcie z vašej strany, ktorá by odzrkadľovala váš vytúžený spoločenský status, namiesto toho, rozširujete teatrálne pamflety, na ktorých sa zabávate, a ktoré niekedy prekračujú medze slušnosti. Zjavne ste spoločensky zblúdili, stratili ste orientáciu, zabúdajúc, kto je tu pre koho. V občianskej spoločnosti, kde zlyháva štát a jeho inštitúcie, kde zlyhávajú súdy, kde zlyháva spravodlivosť, prirodzene zdola vzniká snaha o nápravu krívd. V takýchto prípadoch zvyčajne obyčajní ľudia berú spravodlivosť do svojich rúk. Patrične, hoc aj často nedostatočne, sa „vyzbroja“ a bránia svoje práva. Nuž vedzte páni „vedátori“, že my, hlúpi občania tejto krajiny, napriek vášmu pohoršeniu, berieme našu vlastnú históriu do „vlastných rúk“. Vaša servilnosť voči všetkým naokolo už presiahla medze únosnosti, preto si drzo dovoľujeme mať vlastný názor. Berieme si históriu do „vlastných rúk“, pretože je to história naša, našich rodín, našich predkov, teda nám právom patrí! Možno však to nie je história Vaša ani vašich „pajtašov“, takže z tohto uhla pohľadu by som vaše pohoršenie naozaj plne chápal.

Vážení členovia kolokvia, my údajní pseudohistoriografici, prekódovatelia dejín, guruovia, šíritelia tragikomických bludov, pseudohistorici, šíritelia dezinterpretácií a naivní hlupáci vám napriek vášmu povýšeneckému postoju, prajeme veľa úspechov vo vašej tvorivej činnosti, pretože z našej pozície „hlúposti“ stále naivne dúfame, že raz nájdete svoju vlastnú tvár a postavíte sa na obranu našej krajiny, na obranu národa, ktorý do Vás vkladá nádeje. Že sa postavíte všetkým neprajníkom a začnete vysvetľovať a učiť dejiny nie z hľadiska Nemcov, Čechov, Maďarov a ďalších cudzincov, ale z hľadiska nášho, z hľadiska Slovenov, z hľadiska Slovanov.

Oskár Cvengrosch