O Alanoch píše i Mavro Orbini, ktorý uvádza 1: „O pôvode Alanov napísal Pietro Crusber v svojej práci o severných národoch, kde poznamenáva, že boli Venedským, alebo Slovanským plemenom. To isté potvrdzuje i Matthia Meccouita v 13-tej hlave I. knihy, kde píše, že Alani, Vandali, Svévi a Burgundi pochádzali z poľských zemí a hovorili jedným a tým istým poľským alebo slovanským jazykom. O tom píše i Geremia Russo v svojich letopisoch. Giambulari a Irenico potvrdzujú, že Česi (Bohemi) vzišli zo zmienených Alanov, ktorých Carlo Vagriese nazýva slovanským plemenom“.
V Srbsku v rokoch 2003-2005 bolo deviate najpopulárnejšie meno Немања [Nemanja]. Meno Nemanja je z histórie známe prostredníctvom Štefana Nemanja, ktorý bol v 12. storočí veľkým srbským županom. Nemanja je odvodzované zo slovanského манити [maniti] s negáciou „-ne“. Iný výklad je húževnatý, vzpurný, nepoddajný či vytrvalý, neústupný, avšak v súvislosti so Srbmi-kočovníkmi, ako vojenskou elitou ríše Slávov je možné uvažovať i v intenciách „nemec – nomád – námezdný (Námadžín2)“, z čoho by potom vyplývalo, že medzikmeňové mená Nemci, Srbi, Alani je možné dať znak „rovná sa“ (Nemci = Srbi = Alani). No a Nemcov ako Slovanov zreteľne opisuje arabský historik a zemepisec Al-Mascúdí (pravdepodobne 890-956) vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh va l-išráf, kde píše 3:
Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ. Z Konštantínopolu trvá cesta k jej brehom niekoľko dní. Na jej brehoch sú sídla slovanských Nemcov a slovanských Moravanov. Odkedy sa Bulhari stali kresťanmi, tiež sa usadili na Dunaji.
Al-Mascúdí ide pekne po poriadku. Pri prameni a na začiatku slovenskí Nemci, v strede Moravania (Maravania alebo Muravania) a pri jej ústi Bulhari. V knihe Kitáb murúdž az-zahab vamacádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy) v časti opisujúcej Slovanov Al-Mascúdí sa vyjadruje ešte jednoznačnejšie 2:
Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Ustutrána (prekladané ako Stodorania). Ich vládca sa volá Basklábidž. Potom kmeň Dúlába (alebo Dúlána – kmeň Dudlebov), ktorého vládcom je v súčasnosti Vándž-sláf (Václav I.; 926-935). Potom kmeň Námadžín (Nemci), ktorého kráľ sa volá Garána. Tento kmeň je najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov…
Z opisu je zreteľná narážka na bojovnosť týchto Nemcov – Slovanov obývajúcich hraničnú nárazníkovú zónu a v princípe potvrdzuje všetky doposiaľ spomenuté informácie. Historicky významný odklon Nemcov od „Slovanstva“ nastal hlavne v období koncom 18. a začiatkom 19. storočia, kedy vrcholilo nemecké národné obrodenie, a kedy došlo k plnému uznaniu nemčiny ako jazyka vzdelanosti a kultúry, a nastalo jej faktické vymanenie sa spod nadvlády latinčiny a francúzštiny. Významným protagonistom národného obrodenia bol Johan Gottfried von Herder (*1744-†1803), ktorého dielo malo silný vplyv na myslenie, kultúru i politiku 19. storočia. Značne ovplyvnil Hegelovu, Schleiermacherovu a Nietzschovu filozofiu, ale i anglických a amerických mysliteľov ako John Stuart Mill a John Dewey. V našich končinách Palackého a celé české národné obrodenie.
V rámci nemeckej národnej (čiže jazykovej) emancipácie Herder vyňal Nemcov z ich pôvodného jadra, z pôvodného jazykového a genetického substrátu, odčlenil ich od ostatných (pre tých zostal pojem „Slovania“) a zaviedol pojem Germán len pre nemeckú jazykovú skupinu, a im jazykovo príbuzných severských národov a Britov. Fakticky týmto rozdelil Európu medzi Germánov a „Slovanov“. Českí národní obrodenci (prvá polovica 19. storočia) prijali Herderovu definíciu Slovanov a často ho účelovo upravovali.
Celá táto kolosálna zmena sa udiala v súlade s nastupujúcim celoeurópskym „kultúrnym“ trendom, v spoločenskom prostredí negovania všetkého Slovanského, ignorovania skutočných dejín a vytvárania nových spoločenských tradícií a dogiem, čo navodzuje dojem, akoby „Rímska ríša“ v tých časoch prešla do inej, „humanitnejšej“ fázy vojny, ktorá sa však v posledných rokoch opäť mení na fázu vyhladzovaciu (bombardovanie Srbska, Ukrajina). Významným prvkom týchto dogiem bolo zavedenie, či doslova stvorenie modernej lingvistiky, ktorej základ položil v roku 1786 Sir William Jones svojím známym výrokom, že „Sanskrit má dokonalejšiu štruktúru než gréčtina, má lepšiu slovnú zásobu než latinčina, pričom obe pôsobia, akoby pochádzali zo spoločného zdroja. Ten istý pôvod majú tiež jazyky gótske a keltské, aj keď sú premiešané rozdielnymi jazykovými zvláštnosťami. Rovnako by k tejto rodine mohol byť prirátaný i staro-perzský jazyk.“. 4 Následné publikácie Friedricha von Schlegela z roku 1808, Franza Boppa z roku 1816, a Jakoba Grimma z roku 1819, viedli k založeniu porovnávacej (komparatívnej) lingvistiky, v ktorej boli ako základ použité sanskrit, perzština, gréčtina, latinčina a nemčina, a následne na základe príbuznosti týchto jazykov bol zavedený pojem „indo-germánsky“. Žiaden zo „slovanských“ jazykov do toho nebol zahrnutý 4.
V takomto emancipačnom prostredí 19. storočia bolo Nemcami ignorované „slovanské“ postavenie medzi indoeurópskymi jazykmi, a táto ignorácia bola vo všeobecnosti úspešná i za hranicami Nemecka. V skutočnosti však práve „slovanské“ jazyky svojou konštrukciou, ale i geopolitickým umiestnením, nie sú akousi okrajovou jazykovou skupinou, ale doslova tvoria základný kmeň jazykového stromu, z ktorého ďalšie vetvy jazykov dostali ich („slovanský“) materiál a výživu.
„Slovanské“ jazyky ako základný kmeň indoeurópskeho jazykového stromu ponúkajú lepšie názvoslovie pre jazykové vetvy. Tieto vetvy boli v podstate slovansko-indoiránske, slovansko-arménskoanatólske, slovansko-tocharoskýtske, slovansko-germánske, slovansko-keltoitalické a slovansko-helenoilýrske. Preto je potrebné, kvôli presnejšiemu pochopeniu fenoménu, vytvoriť nový slovník. Opierať sa o slovník vytvorený 19. storočím, a v tom čase vyprodukovanom termíne ako indo-germánsky, či neskoršie premenovaný na indo-európsky, je legitímnejšie pomenovať tento pojem omnoho presnejším názvom ako indo-slovanský 4, alebo jednoducho len „Vinidský“. Exaktne to potvrdzuje genetika – rozšírenie „slovansko-indickej“ haploskupiny R1a v Eurázii (mapa R1a). V súčasnosti žije v Indii nie menej ako 100 miliónov mužov, potomkov Árijov z Ruskej roviny, ktorých predkovia vzišli z Balkánu. Do 72% vyšších kást v Indii prináleží k haploskupine R1a1. Západoeurópska haploskupina R1b sa v Indii takmer nevyskytuje!
Rozšírenie „slovansko-indickej“ haploskupiny R1a v Eurázii. Čísla vyjadrujú percentuálny podiel výskytu R1a v miestnej populácii.
Zavádzaním nových jazykov v Európe, počnúc gréčtinou a latinčinou, a končiac posledným novotvarom – maďarčinou, dochádzalo k postupnému vymazávaniu pôvodného jazykového vybavenia Európanov. Staroveká mozaika „slovanského“ jazykového substrátu celej Európy bola najlepšie chránená v tých oblastiach, v ktorých národné štáty zlyhali v zavedení normalizovaného jazyka diktovaného z hlavných miest. Miestne „slovanské“ nárečia prežili najlepšie v Slovinsku a priľahlých (slovinsky hovoriacich) regiónoch Talianska, v Chorvátsku, Rakúsku a Uhorsku. Podobným spôsobom prežili i nárečia medzi Polabskými Slovanmi, Lužickými Srbmi a na Morave.
Slovanské jazyky teda nevyrastali z indo-germánskeho kmeňa, ale proto-slovanský je v skutočnosti synonymom k súčasne prezentovanému proto-indo-európsky. Slovanské jazyky (pretože boli základným substrátom v Európe) sú si stále navzájom viac zrozumiteľné než nedávne (mladé) románske, či tzv. „germánske“, alebo „keltské“ ako aj ďalšie jazyky v Európe. Veneti na severe Talianska a Wendi, Venedi ako ostatní Slovania západnej a strednej európy (zvlášť pozdĺž jantárovej cesty), ktorí zdieľali podobný jazyk boli predobrazom „slovanských“ jazykov, a predobrazom indo-europskym jazykom. Odtiaľ sa šírili po Vladivostok na východe, Grónsko (Severná Amerika) na západe, a po Indiu na juhovýchode. Slovania nepochádzajú z pripiaťských močiarov spred 1500 rokov, ale boli domácim (pôvodným) obyvateľstvom Európy od doby kamennej. Slovanské toponýmy v mnohých častiach Európy boli zdedené po prehistorických Veneto-„Slovanoch“ alebo po ich predchodcoch 4.
Počnúc rímskou nadvládou „slovanské“ spoločenstvá v západnej Európe (Veľká Británia, Francúzsko) a strednej Európe (Nemecko, Švačiarsko, Rakúsko, Maďarsko, Taliansko), či v severnej Európe (Švédsko, Nórsko, pobaltské krajiny) prešli pozvoľným oslabovaním a finálne boli systematicky asimilované počas posledných storočí takzvanými národnými emancipačnými vlnami, ktoré sa prehnali celou západnou a strednou Európou.
Tieto národy vznikli doslova na báze Herderovej filozofie, u ktorej je národ skupina ľudí spojených spoločným jazykom, z ktorého vyrastá i ich spoločná, ale od všetkých iných odlišná kultúra. Tak na základe latinčiny vznikli nové európske jazyky, a z nich vyrástli nové národy a ich národná kultúra. A aby nová kultúra mala svoju vážnosť, bolo potrebné jej dodať historickú vznešenosť, čo malo za následok doslova hon na dejiny.
Francúzi si privlastnili Keltov, Nemci a severania Germánov, Gréci Alexandra Macedónskeho a Macedónsko vôbec, Taliani Etruskov a Maďari Húnov. Skýtov a Sarmatov novodobá história nechala zmiznúť kdesi v dávnoveku, bez potomkov, bez nasledovníkov. Z Tartarov a Bulharov urobili nekultúrnych divokých Tatárov, a tých zároveň vykreslili ako krvilačných hrdlorezov. Na to, čo sa na ohlodanej kosti ešte zvýšilo, sa vrhli národne emancipovaní Česi a privlastnili si dejiny Veľkej Moravy i Samovu ríšu. Zo Slovenov pod Tatrami, kde bolo jedno z najvýznamnejších kultúrno-spoločenských a zároveň vojensko-mocenských centier Európy, urobili „prisťahovalcov z Pripiaťských močiarov, ktorí možno nebyť údajnej valašskej kolonizácie, by boli dávno splynuli s maďarským živlom.
Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Predchádzajúce časti:
Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Literatúra:
1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 126
2. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238
3. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241
4. Petr Jandáček, Anton Perdih, A NOVEL VIEW OF THE ORIGINS, DEVELOPMENT AND DIFFERENTIATION OF INDOEUROPEANS