Nositelia haploskupiny R1a približne pred 8 až 10 tisíc rokmi prešli z Anatólie (dnešné Turecko) na Balkán. Zhruba do tohto istého obdobia umiestňujú archeológovia nové osídlenia na Balkáne. Datovaním, realizovaným stronciovou metódou, bolo stanovené toto osídlenie do obdobia pred 8200 rokmi. Je celkom možné, že to boli práve Áriji * (Árijovia). V tomto prípade už používame termín „Árji“ (Áriovia), pretože R1a je rod Árijov, ktorí v priebehu niekoľkých tisícročí preniknú na Ruskú rovinu, rozdelia sa na niekoľko migračných tokov (alebo vojenských expedícií?) a stanú sa známymi ako mitanskí Áriji, iránski Árji a indo-Árji, všetko príslušníci haploskupiny R1a.
V terminológii DNA-genealógie operujúcej rodmi a nie jazykmi, sú Árji rodom R1a. Tento rod sledujeme po mutáciách v Y-DNA na tisícročia do hlbín času, tesne do obdobia jeho vzniku, kedy u nositeľa haploskupiny R1 sa narodil syn, u ktorého jeden nukleotid – adenín, jeden z 58 miliónov nukleotidov v Y-DNA človeka, prešiel mutáciou v guanín. My v súčasnosti dokonca vieme, aký bol tento adenín, ktorý sa stal guanínom – bol to adenín pod číslom 17 miliónov 891 tisíc 241. Medzi genetikmi sa to zapisuje ako 17891241 A>G.
Táto mutácia je u všetkých nositeľov haploskupiny R1a bez výnimky. Vlastne vďaka nej možno presne definovať, či jednotlivý muž patrí k haploskupine R1a. Pretože viac u nikoho na planéte takej mutácie niet, a pokiaľ sa u niekoho vyskytuje – nazýva sa to „partikulárna mutácia“, a tá nevytvára haploskupinu. Zistiť sa to dá jednoducho. U všetkých na planéte, u koho sa nachádza daná mutácia (17891241 A>G), ktorá vytvára subklad R1a-L62, bezpodmienečne jestvuje i mutácia pod číslom 16162834T>C, oni zatiaľ idú v páre u všetkých otestovaných nositeľov haploskupiny R1a. Inak povedané, druhá mutácia je ekvivalentná prvej, no nakoľko je predsa len technicky druhá, tak tvorí subklad R1a-L63, ktorý sa spája s prvým. Je jasné, že vznikli v rôznych obdobiach, a ktorá z nich bola časovo prvá, my zatiaľ nevieme. Nedokážeme ich rozdeliť chronologicky, pretože, opakujeme, obe idú v tandeme u všetkých nositeľov R1a, ktorí boli preverení na tieto mutácie. Preto vyššie uvedená nepresnosť, i príslušná veta mohla byť napísaná nasledovne: „keď sa u nositeľa haploskupiny R1 narodil syn, u ktorého jeden nukleotid – timín, jeden z 57 miliónov nukleotidov v Y-DNA človeka, prešiel mutáciou v cytozín. My v súčasnosti ešte vieme, aký vlastne bol tento timín, ktorý sa stal cytozínom – bol to timín pod číslom 18 miliónov 162 tisíc 834. “ Ako sa už čitateľ dovtípil, v báze genetikov sa toto zapisuje ako 18162834T>C.
Pre neskúseného čitateľa sa problém zamotáva ešte viac tým, že v prípade haploskupiny R1a sú identifikované nie dve mutácie, ako bolo opísané vyššie, ale štyri. Ba čo viac, všetky štyri boli identifikované v rôznych laboratóriách, preto každé z týchto laboratórií použilo pre pomenovanie každej z týchto štyroch mutácií svoje vlastné meno. Preto v systéme klasifikácií haploskupín a subkladov pod hlavičkou R1a sa nachádza:
L62/M513/PF6200
L63/M511/PF6203
L145/M449/PF6175
L146/M420/PF6229
Tu sú štyri ekvivalenty snip-mutácií (od skratky SNP, Single Nucleotide Polymorphism) a každá v troch synonymických názvoch. Indexy začínajúce s písmenami „L“ boli identifikované v Centre pre výskum génov spoločnosti FTDNA (Family Tree DNA) v USA, s písmenom „M“ v laboratóriách P.A. Anderchilla (Stenfordská univerzita, USA), s písmenami „PF“ v laboratóriách P. Frankalačiho (Univerzita Sassari, Taliansko). Prečo sa laboratóriá medzi sebou nedohodnú na jednotnom zápise? Nuž v genetike ja mnoho záhad.
Zastavili sme sa pri tom iba preto, že pokiaľ sa niekto z čitateľov dostane k nejakým základným zdrojom, teraz už bude vedieť čo je čo.
Vráťme sa však k príchodu Áriov na Balkán, do obdobia pred 8-10 tisíc rokmi. Títo jednoznačne rozprávali jazykom, ktorý lingvisti v našich časoch nazývajú „protoindoeurópskym“. Možno predpokladať, že Áriji (Árijovia) osídlili Európu v nasledujúcich 3-5 tisícoch rokov napriek tomu, že priamych dôkazov o tomto zatiaľ nemáme. Podľa odhadov lingvistov, „protoindoeurópsky“ jazyk sa začal rozpadať na vetvy približne pred 6 tisíc rokmi, a pokiaľ tomu naozaj bolo tak, potom v Európe existoval. Okrem samotných Árijov , nositeľov haploskupiny R1a, ďalších kandidátov na titulovanie nositeľov tohto jazyka v starovekej Európe niet. Haploskupina R1b v tých časoch ešte do Európy nedorazila. Títo sa tu objavili nie skôr ako pred 4800 rokmi z juho-západu zo strany Pyrenejí a nie skôr ako pred 4500 rokmi z východnej a juho-východnej strany.
Prítomnosti haploskupiny R1a v Európe v rannom neolite je naklonené ešte jedno svedectvo v podobe mitochondrialnej (mtDNA) haploskupiny H, ktorá sa objavila v Európe približne pred 8 tisíc rokmi, pričom od tohto obdobia bol zaznamenaný jej búrlivý kvantitatívny nárast, čo je doložené genetickými analýzami vykopaných kostených pozostatkov. Nakoľko mtDNA sa nachádza u mužov i u žien, je najlogickejšie priradiť v tých časoch príbuznosť medzi mtDNA haploskuipnu H a Y-DNA haploskupiny R1a. V súčasnosti v Rusku (na Ukrajine i v Bielorusku) haploskupinu H (mtDNA) má polovica populácie a polovica mužskej populácie vlastní haploskupinu R1a. Rovnako je rozšírená haploskupina H i v Európe, má ju polovica populácie, avšak v Európe v súčasnosti dominuje haploskupina R1b, ktorej v posudzovanom období v Európe nebolo. Haploskupina H pred 8 tisíc rokmi začala čo do početnosti prudko stúpať, stabilizovala sa s neveľkými výkyvmi v období pred 7500 až 4800 rokmi a potom pred 4500 rokmi jej výskyt prudko klesol rovnako ako to bolo v prípade ďalších haploskupín. Po tomto období sa jej početnosť začala opäť dvíhať až do počiatku letopočtu, kedy už archeologické podklady so stanovenou DNA chýbajú. Táto dynamika výskytu haploskupiny H, zodpovedá súčasným predstavám o prítomnosti a dynamike haploskupiny R1a v Európe.
Použiteľných údajov Y-DNA z archeologických nálezov je v pomere k počtu vykopávok veľmi málo. Najstaršia vykopaná haploskupina R1a na území terajšieho Nemecka je datovaná do obdobia pred 4600 rokov. Boli nalezené kostené pozostatky rodiny, všetkých členov, vrátane žien a detí, ktorí boli zabití šípmi a kamennými sekerami, pravdepodobne nejakými cudzincami. To nakoniec mohla byť zhoda náhod, no v celosti to odpovedá tomu, že sa to udialo v Európe v polovici tretieho tisícročia pred naším letopočtom. A udialo sa to, že prakticky zmizli európske haploskupiny. Stará Európa prestala jestvovať v tej podobe, ako bola do tohto obdobia. Vyhynuli balkánske archeologické kultúry, ktoré prekvitali počnúc približne pred 8 tisíc rokmi, to znamená v čase príchodu Árijov do Európy. Archeológovia nenachádzajú v kultúrach typu Vinča žiadne stopy po vojnových udalostiach, žiadne fortifikácie alebo iné typy opevnení, žiadne zbrane. Zdá sa, že to boli zlaté časy pokojného života v Európe.
Približne pred 4600-4400 rokmi sa odrazu všetko zmenilo. Z Európy miznú haploskupiny E1b-V13, G2a-P15, I1-M253, I2-M423, R1a-M17 a R1a-M198 a možno ďalšie, po ktorých v našich súčasníkoch neostali stopy. Celý rad haploskupín prešiel akoby cez lievik, aby sa znovuzrodil omnoho neskôr. Haploskupina I2a-M423 sa rozdelila napoly, jedna polovica smerovala na Britské ostrovy, druhá na Dunaj, kde sa spamätala až po dvoch tisícročiach (cca. 300 pred n. l.). Inak povedané, haploskupina I2a-M423 bola dvetisíc rokov na hranici úplného zániku. Súčasní nositelia tejto haploskupiny vo východnej Európe pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil pred 2300 rokmi. Súčasní nositelia haploskupiny E1b-V13 majú spoločného predka pred 3600 rokmi, zatiaľ čo vykopávky poukazujú na omnoho staršie haplotypy tejto haploskupiny (Španielsko, Francúzsko) s datovaním cca. pred 7000 rokmi. Súčasní nositelia haploskupiny I1-M253 majú spoločného predka pred 3600 rokmi. Nositelia haploskupiny G2a, ktorá je identifikovaná v rade vykopaných kostrových pozostatkov, bola jednou zo základných v Európe, smerovali do Mezopotámie i na Kaukaz približne pred 4500 rokmi. Široko ďaleko známy „ľadový muž“ Ötzi taktiež prináležal k tejto haploskupine (subklad G2a2b) i to, že jeho zabili pred 4550 rokmi mohlo byť po zhodnosti datovania čistá náhoda. Skutočne, opäť, málo koho zabíjali v starovekej Európe, no emocionálne okolnosti jeho smrti zodpovedajú vyššie opísanej genocíde v Európe v týchto časoch. Nepriatelia vytrvalo a úporne prenasledovali Ötziho v horách, pokiaľ ho nezabili.
Kto takto zmenil Európu v strede 3. tisícročia pred naším letopočtom? Na základe opisu klimatológov klíma v tomto čase v Európe bola takmer ideálna, avšak pokiaľ by príčinou bola naozaj klíma, tak by sa všetkým haploskupinám darilo rovnako zle. No nebolo to tak. Náhodou alebo nie, tieto tragické časy v Európe, zánik „nepretržitého paleolitu“, sa prekrývajú s osídlením Európy nositeľmi haploskupiny R1b, ktorí patria k archeologickej kultúre zvoncových pohárov.
Haploskupina R1a ušla na východ, na Ruskú rovinu, kde sa objavila približne pred 4600 rokmi, s dobou spoločného predka haploskupiny pred 4900 rokmi, podľa všetkého ešte v Európe. To boli Árijci, pozostávajúci z dvoch vetiev haploskupiny – R1a-Z280 a R1a-L342.2. Ich rodičovské vetvy vznikli ešte v Európe, v mierových časoch, približne pred 5600 rokmi, keď Áriji výslovne žili pospolu bez podozrenia, že mutácie v ich Y-chromozómoch ich už rozdeľujú v rôzne vetvy rodu. Podľa všetkého i samotné Z280 a L342.2 vznikli v Európe, niekoľko storočí pred ústupom Árijov na Ruskú rovinu.
Pomenovanie „juhovýchodná vetva“ subkladu Z93 bolo dané až v našich časoch, nakoľko sa ukázalo, že výskyt jeho súčasných nositeľov (vrátane subkladu L342.2) sa nachádza v oblasti ohraničenej na západe líniou začínajúcou od Britských ostrovov cez región Čiernomorského pobrežia a Turecka, Iraku až po Saudskú Arábiu a na východe ohraničenou líniou tiahnucou sa od Strednej Ázie po Indiu. Nositelia Z93-L342.2 žijú i na Južnom Urale a severe Kazachstanu, ako i poblíž Irkutska.
To, že subklad R1a-L342 bol nazvaný „Árijskou vetvou“ bolo výsledkom pokusu zrovnať údaje DNA-genealogie s údajmi a názormi historikov, podľa ktorých sú „Áriji“ stepné obyvateľstvo juhu Ukrajiny a Ruska (prirodzene, tieto názvy sú súčasné). Árijské obyvateľstvo v 3. tisícročí pred naším letopočtom sa najskôr neodlišovalo od ostatných nositeľov R1a na Ruskej rovine o čom by vypovedala toponýmia i hydronýmia siahajúca až po Ruský Sever. Áriji prišli z Európy, kde sotva boli teritoriálne diferencovaní alebo rozdelení podľa rodov. Tým viac, že rozdelenie na subklady Z93 a Z283 sa uskutočnilo pred 5600 rokmi a toto rozdelenie sotva bolo fyzicky viditeľným. Ľudia ani netušili, že sa u nich mutácie DNA rozdelili.
Následne diferenciácia predsa len prišla. Na juhu, v stepnej a lesostepnej línii sa objavili konské trigy, na ktorých sa v oblasti lesov dalo premiestňovať nanajvýš obtiažne. Stepní Áriji sa stali viac mobilní a približne pred 4500 rokmi sa rozdelili na tri migračné vetvy, ktoré sú identifikované lingvistami na základe dialektov ako i jazykových vetiev, a bezprostredne sú doložené trasami ich migrácií (alebo vojenských expanzií).
Pokračovanie…
Preklad Oskár Cvengrosch, podľa knihy Anatolija Kľosova a Konstantina Penzeva, Árijské národy na priestore Eurázie (Moskva, Knižnyj mir, 2015).
Árijské národy na priestore Eurázie I.
Poznámka
* V preklade zámerne používam ruské skloňovanie „Áriji“ namiesto nášho spisovného Árijci, pretože sa mi to javí ako menej skreslené a zároveň svojou skladbou nápadne pripomína iný, nám dobre známy kmeň: Boji – Bojovia (prečo nie Bojci?), ktorých meno je odvodené od slovanského slova „boj“.