Pôvod mena Germán

Nemci, historicky považovaní za najgermánskejších Germánov, termín Sueb ako i Germán vysvetliť nevedia. A nevie to v podstate vysvetliť nik. Jestvujú síce rôzne ťažkopádne konštrukcie, ktoré sú skôr samoúčelné ako reálne, čo je však na chybu, ani jedna neuvažuje o Germánoch ako o slovansky hovoriacom etniku. Slovo Sueb bolo už v predchádzajúcich častiach dostatočne a jasne vysvetlené, pomenovanie Germán má taktiež rovnako zreteľný slovanský pôvod.

Slovanské jazyky dnes môžeme rozdeliť na dve základné jazykové skupiny, na TYP G a TYP H. Typickým zástupcom jazyka TYP-G je ruština, kde poznáme slová napríklad ako gad, getman, garmoška, garmónija, gasiť, zagadka, gak, golod, golodnyj, golos, igra, grom, atď. Zástupcom TYP-H je napríklad slovenčina, kde vyššie uvedené slová poznáme v tvare had, hajtman, harmonika, harmónia, hasiť, hádanka, hák, hlad, hladný, hlas, hra, hrom, atď. Tvar German v tejto súvislosti možme vnímať ako slovo jazykovej skupiny TYP G, pričom v slovanských jazykoch TYP H by sme toto slovo mali čítať ako Herman.

V slove „german“ sa zdanlivo „nemeckou“ javí koncovka „–man“, ktorá na prvý pohľad zdanlivo nie je slovanského pôvodu. Tu však je potrebné jednoznačne rozlišovať, čo v prípade slova Herman/German tvorí koncovku, pretože jadrom slova je Herm/Germ (Hrm/Grm) v zmysle hrom/grom a skutočnou koncovkou je iba „–an“.

Tvary „herm“ (od herman) a „hrom“ majú odlišnosť v posune a zmene samohlásky z „e“ na „o“. Takýto posun a zmena je v slovenských nárečiach bežný jav, ktorý môžeme vidieť v slovách ako napríklad: hrbáč – harbač (šar.), mudrc – muderec (šar.), vŕba – verba (šar.), mrkva – marchev (šar.), krčma – karčma (šar.), hraničiar – harničar (šar.), slzy – solzy (šar.), atď. Samohláska sa taktiež často stráca ako v prípade „hrom“ a „hrmieť“, takže keď počuť hrom tak „hrmí“ („o“ sa stráca), čo po šarišsky povieme, že hermi (mení sa na „e“ a mení sa i pozícia samohlásky).

Hromy a blesky boli odjakživa vnímané ako boží hnev, besnenie živlov vzbudzovalo hrôzu a pokoru. Hrom bol jedným z významných symbolov božstiev Germánov (rozumej Slovanov), dokonca takým významným, že sa stal nositeľom ich mena. Vo východoslovenských nárečiach sa pre slovo hrmieť používa výraz hermic, keď hrmí tak hermí, a hrmavica je hermavica, chorvátsky grmavica. Ten, kto spôsobuje hrmavicu je hromiak či hermiak (šar.) a Hromiak je dokonca meno, ktoré sa vyskytuje len na území Slovenska.

Samotný pôvodca hromu sa dochoval na našom území v podobe veľkého množstva priezvísk všetkých nárečových skupín Slovenska, takže okrem priezviska Hromiak, Hromjak tu máme Hromnik, Hrmel, Hrmo, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmančin, Harmadi, Harmady, Harmanský, Harmanovský, Harmat, Harmath, Harmati, Harmaty, Harmatta, Harmatha, Harmanc, Harmanec, Harmar, Harmoš, Harmaňoš, Harmáček, Harmák, Harmecký, Harmečko, Harmečný, Harminc, Harmoci, Herman, Hermanovský, Hermanský, Hermaňák, Hermánek, Hermely, Hermel, Hermiak.

Hrman (od hrmieť), či Hromjak znamená to isté čo Herman, či Hermjak. Herman je teda len jednou z nárečových variant označenia pôvodcu hromu (Hrman – Harman – Herman). S písmenom G na začiatku sa na Slovensku vyskytujú priezviská ako Grom, Grman (Grman – German), Greman, Groman, German, Germič či Gromoš (Grmič – Germič). V Poľsku sa vyskytuje prezvisko Germiak, v Srbsku Geremič, v Rusku je to celá plejáda mien, spomenim len zopár: Гром [Grom], Герм [Germ], Горм [Gorm], Громан [Groman], Громош [Gromoš], Громенко [Gromenko], Громов [Gromov], Громяк [Gromjak] atď.

V slovenčine sa v slovnej zásobe, v slovách vyjadrujúcich vzťah k nejakej činnosti či predmetu, už dnes nevyskytuje veľa slov končiacich na „–an“. V prevažnej miere však ide o slová veľmi staré, siahajúce až do čias Germánov. Sú to slová ako: krajan, župan, dvoran, mešťan, zeman, občan, živan (šar.), pijan, herman atď.

Zeman je veľmi dobrým príkladom, ktorý môžeme použiť pri skúmaní vývoja slova „herman“. Zeman nie je, ako by sa niekto mimo Slovenska nazdával, odvodené od slova ZE resp. ZEM a MAN, teda muž zeme, vlastník tejto zeme, ale ide o ZEM-AN, kde „–an“ je prípona vyjadrujúca osobu – človeka svojím postavením v priamom vzťahu k slovnému základu ZEM. Obdobne je to i v slovách kraj-an (kraj, oblasť), župa-an (župa, správna jednotka), dvor-an (dvor, priestor), mešť-an (mesto), obč-an (obec), živa-an (živý, hravý, potmehúd – šar. ), pij-an (piť, napiť sa), hrm-an či herm-an (hrmieť).

Omnoho viac slov s príponou „–an“ sa zachovalo v slovenských menách a priezviskách, z ktorých mnohé, vzhľadom na súčasnú spisovnú slovenčinu, znejú nespisovne, no na druhej strane sú jasným dôkazom hojnejšieho využívania koncovky „–an“ v minulosti (Truban, Stražan, Seman, Golian, Turčan, atď.). Mimo Slovenska sa vyskytuje v menách na území bývalej Juhoslávie – Goran, Dragan, Slobodan atď. V chorvátčine pomocou prípony „–an“ vyjadrujeme prídavné mená ako važan (dôležitý), vjeran (verný), zabavan (zábavný), zaštitan (ochranný), zlatan (zlatý), hladan (chladný), mališan (chlapček), mastan (mastný), mračan (temný, tmavý), strašan (strašný), rodan (rodný), ogroman (obrovský, ohromný). Koncovku „-an“ má i najvyšší germánsky boh Vodan známy i pod menami Wodan, Voden, Woden, Wotan, Wuotan ¹, ktorému zodpovedá severský Ódin i longobardský Godan.

Zaujímavý pôvod mena Germán ponúka Tacitus, ktorý uvádza [Tacitus, kap.2]:

…naproti tomu názov Germánia je údajne nový, daný len nedávno, pretože tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, si vtedy hovorili Germáni. Toto meno kedysi patriace jednému kmeňu, nie celému národu, postupne prevládlo, takže menom Germáni sa najprv označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a skoro si tak hovorili i oni sami.

Tacitus sa netají neistotou v pôvode mena German, pričom predpokladá, že pochádza od názvu kmeňa menom Tungri. Tungri je však ich dnešný názov (v čase Tacita), pričom kedysi, keď predkovia Tungrov prekročili Rýn, si Tungri hovorili Germáni.

Pomenovanie Tungri vypustením počiatočného „T“, sa zmení na „Ungri“. Tacitov zápis „Tungri“ mohol vzniknúť nesprávnym zápisom fonetického „Ungri“, z dôrazom na samohlásku „U“ (ako „TU“, či „DU“ – Dungri). Títo Tungri – Uhri  nielenže boli Germáni, ale ako naznačuje Tacitus, pomenovanie Germán pochádza priamo od nich. Uhri (Ungri) boli uctievačmi boha hromu (gromu), ktorého symbolicky stvárňoval živočích – úhor, vodný tvor -Vodan, alebo vodný had (gad) – Godan, ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury². Gréci tomuto Mercuriovi hovorili Hermes, čo v slovanských jazykoch TYP-G čítame ako Germes, teda Germán. Hrom dal Uhrom (Ugrom, Ugromanom) i iné pomenovanie, v tvare Grom – Groman (Germán). Z toho uhla pohľadu „Dungri“ v zmysle „duniaci“ (od hromu) má svoje opodstatnenie v mene Germán a zároveň vytvára logické prepojenie s „Ungri“. Pravdepodobný vzťah medzi menom Tungri a Ungri dokladá rieka Angara, ktorá leží zhruba v oblasti pôvodu slovanskej haploskupiny R1a. Rieka vyteká z Bajkalského jazera, pričom jej dolný tok sa kedysi nazýval Horná Tunguzka. Základy tvarov „tunguz“ a „angar“ majú zjavne rozdiel len v počiatočnom „t“ (tunguz–angar, Tungri-Ungri).

Že Uhri boli naozaj Germáni nepriamo potvrdzuje Salzburgská doska. Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa, na ktorej stojí:

ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT. Voľný preklad tejto dosky znie: „Roku Pána 477 Odoaker, kráľ Rhuténskych Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov, (vo vojne) proti cirkvi Božej, blaženého Maxima a jeho päťdesiatich druhov, pre vyznávanie viery v tejto skrytej jaskyni zabil, vyhodil ich, aj provinciu Norikum mečom a ohňom spustošil.

Doska vypovedá jednak o tom, že Uhri boli v strednej Európe už v roku 477 a jednak dáva do jednej skupiny Uhrov spolu s Gepidmi, Gótmi a Herulami, ktorí boli podľa oficiálneho historického výkladu Germáni. Z toho logicky vyplýva, že Germáni museli byť i Uhri. Zároveň sú však všetky štyri kmene nazývané ako Rhuténske. Rhuténi mali rovnako ako Uhri mnoho variant zápisu, sú známi i ako Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi, Rusi. Základom všetkých uvedených tvarov tvorí časť „RUS“,  „RAS“, ktorú vnímame v spojení s červenou farbou (rusá), čo je typickou farbou ohňa, draka a teda i hromu (blesku).

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.

1. Elizabeth Hallam, Bohové a bohyně, Knižný klub a balios, Praha 1998, str. 26

2. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX