Kmene Suebov

Najznámejšími Suébeskymi (Slávskymi) kmeňmi boli Markomani a Quadi, ktoré sa do dejín zapísali hlavne v súvislosti s dlhoročnými vojnami s Rimanmi. Quadi obývali územie približne dnešného západného a stredného Slovenska, t.j. územie, ktoré dodnes nesie staroveké meno „Sláv“ (Suav, Suev, Sueb) – Slovensko, pričom Quadi v neskoršom období, boli nazývaní ako i stotožňovaní s menom Sueb.

Na východ od Quádov, na území dnešnej Moravy a severného Rakúska, sídlili Marcomani. Meno Markomanov má slovný základ MAR rovnako ako nesie územie, ktoré obývali – MARava. Tvar MAR sa nachádza i v latinskom Marus, ktorý sa v latinčine používal pre označenie rieky alebo územia Moravy (Marava). Zvyšok mena, slovo coman, je identický s latinským coma – vlasy, či comans – vlasatý, čo smeruje k možnej variante mena „vlasatí Mari“, respektíve „vlasatí“ obývajúci povodie rieky Marava. Ako ešte uvidíme, význam „vlasatý“ nie je náhodný ani samoúčelný.

Mavro Orbini v krajine Markomanov spomína vztýčený kameň, na ktorom bolo vytesané¹:

STYN OUUY UKLOPYEN BYLIE JESTI MERA SGODE, KRUKOUUYE NASS MARKOMAN. I BRETE SLAVNOV, LYTOU BOYA NASGA… MARKOMAN PROYDE. NI SLAUNOU… STYN… POKOY… LYTH V VIKA

Text je písaný latinkou, ktorá v tých časoch absolútne nezodpovedala slovenskej (slovanskej) výslovnosti, preto niektoré slová sú ťažšie čitateľné, no napriek tomu je zjavné, že ide o text slovenský (slovanský). Voľný preklad do dnešnej slovenčiny by znel približne takto: Tento pamätník bol vyzdvihnutý (vztýčený), po vzájomnej dohode medzi nami Markomanmi a bratmi Slavenmi, po rokoch bojov naších. Markoman prejde (príde, usadí sa?). Pamätník bol vztýčený nie kvôli sláve, ale ako symbol mieru (medzi nami) na veky vekov.

Z textu zreteľne vyplýva, že text na kameň vyryli samotní Markomani, čo je možné zistiť na základe slov NASS MARKOMAN (nás Markomanov). V texte okrem Markomanov nachádzame ďalší kmeň menom SLAVNI, konkrétne ide o slovné spojenie „I BRETE SLAVNOV“, ktoré do dnešnej spisovnej slovenčiny preložíme ako „I BRATOV SLAVENOV“, z čoho je zrejmá historicky súbežná existencia Markomanov a Slavnov, ktorých meno sa v záznamoch vyskytuje i ako Suebi, Suevi, Suavi.

Tacitus pri vymenúvaní okolitých germánskych kmeňov vypovedá, že ďalej kryjú chrbát Markomanom a Quádom Marsigni, Osi a Búri. Marsigni a Buri pripomínajú svojou rečou a svojimi zvykmi Suebov, galský jazyk usvedčuje Kotínov a Osov, že nie sú Germáni, rovnako ako okolnosť, že znášajú poplatky. Tieto poplatky im ako cudzincom ukladajú jednak Sarmati, jednak Quádi. Kotíni dolujú železo, aby bola ich hanba ešte väčšia. A všetky tieto kmene sa len v malej miere usadili na zoranej rovine, inak v hvozdoch a na vrcholkoch hôr. (Tacitus, 43. kap.)²

Tacitovi Buri v konfrontácii s vojenskou pochodovou mapou z 13. storočia – Tabula Peutingeriana, by sa mali nachádzať niekde v pridunajskej oblasti Matry, v oblasti, ktorej dnes Maďari hovoria Boršoň (od slovenského „bor“ – borovicový les). Marsigni majú rovnako ako Markomani zložené meno z dvoch častí, z „mar“ a „signi“. „Sign“ je snáď odvodené od latinského signo, čo znamená značiť, vyryť, dávať znamenie; takže Marsigni mohli byť „marou označení“, alebo „Tí v znamení Mary“, avšak črtá sa tu i iný variant. Ich sídla boli snáď buď niekde v oblasti Matry (Matrsigni), alebo v povodí rieky Muráň, ktorej základ tvorí tvar MUR (Mursigni). Muráň sa vlieva do rieky Slaná a tá ústi do Tisy, ktorá bola v „období Germánov“ skôr rozsiahlou močaristo-jazernou oblasťou ako riekou. Táto močaristá oblasť bola z druhej strany lemovaná pohorím Maramureš, kde opäť nachádzame slovné tvary MAR-MUR. Kotíni pravdepodobne sídlili v oblasti horného toku riek Slaná a Hornád, kde boli bohaté ložiská železa a východne od nich boli už teritóriá slovanských Sarmatov.

V 9. storočí Bavorský geograf v diele Descriptio civitatum et regionum ad septemtrionalem plagam Danubii spomína severne nad Dunajom krajinu, ktorú obývajú Marhari. V nej sa podľa neho nachádzalo 11 miest. Druhú „Moravu“ obývali Merehani, ktorí mali 30 miest³. Marharov ako aj Merehanov dnešní historici svorne považujú za Moravanov. Pomenovanie Marhari a Merehani, ako i ich sídla však vysvetliť nevedia.

Merehani ako i Marhari majú taktiež rovnaký základ MER – MAR smerujúci k Marave a Moravanom, pričom obidva tieto kmene sú akoby analógiou germánskych Markomanov a Marsignov. Bolo by príliš odvážne uvažovať o nich ako o kmeňoch identických, zaznamenaných buď v rôznych časových obdobiach, alebo jazykovo odlišnými kronikármi s príslovečným stupňom jazykovej deformity?

Merehani sú na starších mapách umiestňovaní do oblasti dnešnej českej Moravy a západného Slovenska, takže na základe sídiel by sme ich mohli stotožniť s Markomanmi. Avšak Markomanom lepšie a výstižnejšie zodpovedá tvar Marhari. Je možné, že Bavorský geograf latinský tvar comans – vlasatý nahradil iným slovom pre vlasy, tvarom „har, hari“! Har tvorí základ mena starovekých Áriov (s prídychom Háriov), nositeľov slovanskej haploskupiny R1a, ktorí z Ruskej roviny prenikli do Indie. V Indii pojem „HAR“ pretrval v rôznych podobách do súčasnosti. Jeden z nich – tvar „Hara“, v súčasnom hinduizme označuje ďalšie meno vlasatého indického boha Šivu. Tento starobylý tvar „hari“ (vlasatý) sa migračnou vlnou Germánov (rozumej Slovanov) dostal i do nemčiny v podobe slova  haar, ktorý prekladáme ako vlas, vlasy, chlp, chlpy, srsť a výraz haarig ako vlasatý. Markomani ako vlasatí Mari (Moravania) boli takto nazývaní Rimanmi v latinčine (Marcomani), pričom sami sebe v jazyku Árijskom si hovorili Marhari, t.j rovnako ako v latinskom preklade – „vlasatí Mari“.

Kmeň Merehanov by sme analogicky mohli stotožniť s kmeňom Marsignov. Kmeň menom Merehani, singulár Merehan, je napodiv identický s ďalším menom hinduistického božstva menom Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Murugan bol synom už spomínaného hinduistického vlasatého boha Šivu (Hara), ktorý je známy i pod menom Skandu. No a tento hinduistický boh Skandu dal zjavne pomenovanie severnej časti Árijskej (slovanskej) Germánie – Skandinávii (Škandinávia).

V menách „Murugan“ a „Merehan“ je zhoda vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky „-u“ za „-e“. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať. Merehani, resp. Meregani vykazujú taktiež vysokú zhodu s menom Mar(s)igni. Bez „s“ sú to Marigni, odkiaľ je len už krôčik k Meregni, Merehani.

Tacitus ďalej uvádza (Tacitus, 43. kap.)²:

Suebskou zemou prechádzajú a delí ju na dve časti súvislý horský hrebeň, za ktorým je usadených veľmi veľa kmeňov, z nich najväčšiu rozlohu zaberajú Lugi rozdelení na viac obcí. Postačí, keď vymenujem najmocnejšie: Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos.

Týmto súvislým horským hrebeňom sú Beskydy, Jeseníky až po Krkonoše. Za horským pásmom sídlili Lugi v análoch zaznamenaní i ako Lygii, či Ligii, atď. Lugi či Ligi je latinským zápisom skomolené pôvodné Ľachi (G→CH). Ľachi sú dodnes žijúca etnická skupina sídliaca na juhovýchode Poľska, v okolí mesta Nový Sonč, avšak menom Ľachi boli v rôznych časových obdobiach označovaní všeobecne Poliaci. V tomto duchu sa vyjadruje i Nestor, ktorý uvádza, že dunajskí Sloveni, usadiaci sa pri Visle sa nazvali Ljachmi a od tých Ljachov vzišli Poľania, Pomorania, Mazovčania a tiež Lutiči. Z Tacitovho zoznamu najmocnejších kmeňov je možné jeden z nich identifikovať s vysokou presnosťou – kmeň Helisios, ktorý je identický s územím Haliče.

Meno kmeňa Harios je identické s menom Marhari, ktoré je v tomto prípade zaznamenané bez predpony MAR. Aj táto skutočnosť pomerne zreteľne naznačuje, že tvar Mar-hari je meno zložené z dvoch slov, rovnako ako Marcomani. Kmeň Harios zaradiť toponymicky nad Karpaty (Beskydy) sa na prvý pohľad zdá byť rébusom, avšak ak budeme brať do úvahy určitú možnú jazykovú deformáciu, tak miernym prípustným derivátom tvaru „harios“ môže byť slovo „uharios“. Tento nachádzame v mene staroruského mesta Угровеск, Угровск (Uhrovesk, Uhrovsk), ktoré sa nachádzalo v ústi rieky Uher (dnes rieka Uherka,  Węgierka pol.) do rieky Západný Bug (dnes juhovýchodné Poľsko). Germánskych „Uharov“ (Harios) neskôr nachádzame i na našom území ako historicky známych Uhrov (Maruhari?).

Germánski Venedi pomiešaní so Sarmatmi sídlili v susedstve Suevskych (Slávskych) Ľachov. Ich tesná blízkosť spôsobila spoločný politický vývoj, snáď i vzájomné premiešanie a z hľadiska histórie pravdepodobne i vznik nového germánskeho zoskupenia menom Vandali. Tacitus podrobne vymenúva veľké množstvo germánskych kmeňov, no na niektoré zjavne zabudol. Popri iných nespomína práve veľký kmeň Vandalov. Takáto zábudlivosť je zarážajúca, pokiaľ sa budeme držať historickej šablóny.

Mavro Orbini k tomuto píše pomerne jednoznačne a Vandalov označuje ako Poliakov ⁴. Ďalej uvádza, že …Slovania, ktorí odišli na sever sa tak rýchlo rozmnožili, že vyplnili Veľké Poľsko, Sliezko i Vandaliu, to jest Poľsko na rieke Vandal, ktorá sa teraz nazýva Vislou. Vyplnili taktiež Pomoransko, Kašubsko i tú časť pobrežia Germánskeho mora, kde sa teraz nachádza Marka Lübeck i Rostok, tesne pri Vestfalsku, i začali sa nazývať rôzne, v závislosti od miesta kde žili…⁵

Píše taktiež, že: ⁴…Markomani boli Vandalmi, čiže Slovanmi, ako píše Albert Kranc v predslove k „Saksonii“, rovnako píše i Suffrid Petri vo svojej druhej knihe. Slovanským plemenom, ako označuje Volfgang Lacius, boli i Quádi, ktorí sa oddelili od ostatných Vandalov.

Orbiniho „vývojová genéza“ je síce mierne odlišná ako v prípade Nestora, no v princípe potvrdzuje prepojenosť Vandalov, Markomanov a Quádov. Meno Vandalov podľa neho pochádza od ich kráľa menom Vandal, ktorý žil v čase patriarcha Josifa, a vládol  počas 40 rokov a meno, ktoré v tom čase vzniklo, to je meno Vandalov čiže Venedov⁶. No a tu dáva rovnítko medzi Vandalov a Venedov (Venetti).

Je pravdepodobné, že germánski Vandali sú v Tacitovej Germánii zaznamenaní ešte samostatne ako Venetti a Ľachi (Lygii). V prospech tohto jednoznačne svedčí Niederleho analytický prvok: „zhodnosť sídel ako i mena“. Vened a Vandal majú zjavne zhodný základ VEND – VAND s odlišnou koncovkou. No a do schémy zapadá i meno ďalšieho suebskeho kmeňa o ktrom Paulus Diaconus⁷, (8. stor.) vypovedá, že Langobardi boli najprv nazývaní Winnili, neskôr Langobardi, podľa popisu dĺžky ich brady nedotknutej nožom…

Longobardi boli teda pôvodne Winnili, čo je nápadne zhodné s menom Vandali (Vindili). Longobardi mali vysokú podobnosť materiálnej kultúry s Quádmi sídliacimi na území západného Slovenska odkiaľ v 2. storočí vpadli do Panónie a v 6. storočí obsadili oblasť severného Talianska, kde vzniklo neskoršie Lombardsko. Na východ od týchto Lobardských „Venedov-Vandalov-Winnilov“ sa nachádzalo a dodnes nachádza rovnomenné územie nesúce inú variantu tohto mena – Veneto (tal.), po našom (B-V) Benátky.

Longobardi boli Germáni, rovnako ako i Venedi-Vandali, a rovnako sa jedni vedľa druhých ocitajú na severe Talianska. Máme zhodné meno, pôvod a zhodné územia. Podobnosť to isto nebude náhodná. A k tomu môžeme pridať ešte niečo. Talianom na severe sa hovorilo tiež Vlachi, Poliaci dodnes nazývajú Taliansko Włochy, alebo Republika Włoska. Meno germánskeho kemňa Ľachi (Lygi) po miernej úprave (vloženie písmena V na začiatok mena) znie identicky – Vlachi. Koniec-koncov samotní Poliaci svojej krajine hovoria Polska, kde často vyskytujúcou sa zámenou (P→V) dostaneme Volska, teda Voloska.

Pod etnonymom Wołoch bolo v histórii množstvo rôznorodých spoločenstiev. V 12. storočí sú ako Wolchovia opisovaní kočovní Kumáni, taký pôvod mal i Asen I., vládca stredovekého Bulharska (po správnosti „kráľovstva Bulharov a Valachov“). V 17. storočí v Slavónsku i na Slovensku etnonym „valach“ označoval zároveň horských pastierov, ako i emigrantov z juhu, a týmto termínom sa taktiež označovali i Srbi ⁸ a už spomínaní Taliani.

Čo je nanajvýš zaujímavé, všetci títo „Valasi“ (Ľachi), aj keď v rôznych časových obdobiach, doslova obkolesovali centrálne územie Slovenov (neskoršie Uhorsko), z ktorého podľa Nestora vzišli Slovania⁹. Na severe boli Ľachi (Vlachi, Poliaci), na východe Kumáni, na juhovýchode bolo Valašsko (dnešné Rumunsko), hneď vedľa sídlili Srbi, na juhozápade Włochy (Taliansko) a na západe Valšasko (Morava). Celému tomuto spektru akúsi vyššiu pointu ponúka samotné slovo Valach, valšský; čo je zreteľne odvodené od slovanského slova volos, vlas; ktorému v latinčine zodpovedajú coma, comans (Kumáni). V najstaršom dravidskom jazyku, tamilčine, ktorá vykazuje vysoké spoločné rysy so slovenčinou; „husté, zapletené vlasy“, „vlasy zapletené do vrkoča“, alebo „veľký chumáč vlasov“; teda dlhé vlasy, čiže vlasatý, vyjadríme slovom veni [vēņi]¹⁰ ako Venetti, Venedi, Vandali, či Winnili ale i Vengri (Harios) v našich končinách známi ako Uhri.

Varianty „vlasatých“ zaujímavo zastrešuje latinský výraz vulgus či volgus čo je zjavne skomolený tvar „valach“. Slovo vulgus (volgus) značí pospolitý ľud, ale i nízky ľud-dav, bedač, ako i pomenovanie pre prostých vojakov, či mužstvo. Do anglického jazyka sa latinské comāns (vlasatý), v tvare commons dostalo v rovnakom význame ako latinské vulgus, teda ako ľud, obyčajní ľudia, občina, prostý ľud. Obe tieto slová spája dokopy latinsko-slovanský pojem vlasatý, čo bola zjavne charakteristická črta širokých vrstiev pôvodného európskeho obyvateľstva rozprávajúceho slovanskými nárečiami.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.

Literatúra:

1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128

2. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

3. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

4. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128

5. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.152

6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 145

7. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX

8. Hammel, E. A. and Kenneth W. Wachter, 1995, The Slavonian Census of 1698

9. Повесть временных лет, Часть I., Публикуется в переводе Д.С.Лихачева.

10. Dr. Cyril A. Hromník, SLOVENI: UNDE ORTI ESTIS? SLOVÁCI, KDE SÚ VAŠE KORENE?