Zvláštnym sa javí relatívne vysoké percento I2a v Maďarsku (16 %), ktoré je v prevažnej miere rovinaté. Percento je približne rovnaké ako na Slovensku, ktoré je naopak prevažne hornatým územím. Tu sa javí ako celkom reálne, že takzvaná „maďarská“ invázia bola v skutočnosti expanzia chorvátskych (sarmatských) kmeňov, ktoré sa v určitom období zmocnili uhorského (slovenského) trónu. Na čelo krajiny sa dostala dynastia arpádovcov, ktorí vládli v Uhorsku od roku 900 do roku 1301. Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád, podľa ktorého dostala pomenovanie i celá vládnuca dynastia. Posledným arpádovcom bol Ondrej III. (†1301) a ním vymiera po meči celá dynastia.

Meno Arpád je však zjavne spotvorené pôvodné meno Charpád (Charbat) resp. Charvát. Ostatne i ďalší členovia arpádovskej dynastie mali slovenské (chorvátske) mená. Stačí posúdiť:

Gejza – arpádov pravnuk. Ešte začiatkom 19. storočia sa latinské písmeno „G“ používalo pre vyjadrenie fonetického „j“, pričom písmeno „J“ slúžilo pre zápis dlhého i (í). V takomto prípade by sme zápis „Gejza“ mali čítať ako „Jeíza“. No a keďže latinská abeceda nepozná ani mäkké spoluhlásky, tak je to možné čítať i ako „jejža“ či „ježa“ alebo „jožo“. Ježa (jožo) je ten „so zježenými vlasmi“ – vlasatý. Zápis jeho mena v tvare „Ježa“ sa dochoval v Uhorsko-poľskej kronike z 13. storočia, v tvare „Yesse“ (Ješe, Ježe)³⁴⁶. Meno Geiza je svojou stavbou nápadne zhodný s nápisom na jednej z mincí typu biatek – COISA. Podľa tohto možno čítať Gejza ako Keisa, či Géza (maď.) ako Késa teda kosa vo význame vlasatý (srb.)

Na minci z 11. storočia, ktorá je prisudzovaná Gejzovi sa nachádza nápis GEISA-REX (kráľ Gejsa), spolu čítané ako Geisarex. Toto meno je takmer zhodné s menom Geiserich, čo bolo pomenovanie pre kráľa Vandalov a Alanov (428 až 477 n.l.), ktorý sa okolo roku 389 údajne narodil pri jazere Balaton.

Beleknegini (Šarolta) – manželka Gejzu. Meno Beleknegini je zložené z dvoch slov, z Bele a knegini, použitím (B→V) dostaneme vele – kňahiňa t.j. velekňažná, velelkňažka;

Vajk – (meno Svätého Štefana pred pokrstením) – mierne prekrútené slovo Vojak (Vajak – Vajk);

Kopáň – základ je slovenské „kop“ (kopať, kopa); varianty pre Kopáň – kopa (vrch, vrchár), kopaničiar (obyvateľ kopaníc žijúci izolovaným spôsobom života v kopcovitom teréne), alebo kepeň (dlhý teplý kabát alebo plášť bez rukávov);

Kursan – znie ako Chursan, od Chur (Chura = Hora); san je buď iba koncovka (-an), alebo ide o skomolené „syn“, v zmysle Chur-syn, alebo i Gur-syn, teda „syn hôr“. V súčasnosti poznáme na Slovensku mená Gura, Gurský; nemenej zaujímavá varianta je odvodenie od „slovanského“ boha menom Chors a teda Churs-an (Kursan) je uctievateľ tohto boha;

Sabolč – od Sabol, slovenské meno;

Tarhoš – od slova tarh (šar.), čo znamená trh – miesto obchodu, miesto, kde sa trhalo plátno, ktorým sa platilo; značí obchodník, alebo tarhoš od významu „trhan“ t.j. otrhanec; vo východoslovenských nárečiach nachádzame veľa príbuzných slov ako: potarhaný (potrhaný), starhaný (strhaný), tarhac (trhať); či Tarhoš vo význame „ako ten ktorý sa odtrhol“ (od ostatných), od občiny, od zvykov a tradícií, ten ktorý narušil jednotu;

Zoltán – správne Zlatan (Zlotan), čo značí zlatý; rusky золотoй [zolotoj], odkiaľ Zolotan, teda Zoltan, zlato +an; zlatan chorvátsky značí zlatý;

Álmoš – pochádza od slova Valmoš, teda Veľmož;

Domoslav – slovenské meno, nie je nad čím uvažovať;

Ondrej – slovenské meno;

Belo – od slova Biely, prípadne (B→V) teda Velo, v zmysle Veľký;

Ladislav – slovenské meno;

Koloman – jadrom mena je kolo, koleso + man, pravdepodobnejšie je však Kolom + an; kolom alebo cholom, či chlm, čo značí kopec, vrch;  Kráľovský Chlmec; chlm sa vyskytuje i v názvoch švédskych miest ako Stock-holm atď.;

Samozrejme jazykom Chorvátov ani Arpádovcov nebola maďarčina, ale predchodca slovensko – chorvátskych nárečí. Maďarský jazyk, tak ako ho poznáme dnes, v tom čase vôbec neexistoval, a to z celkom jednoduchej príčiny – neexistovali nositelia (používatelia) tohto jazyka. Maďarský jazyk je jazyk umelý, novotvar, zjavne najmladší jazyk Európy, ktorého vek sotva môžeme počítať v stovkách rokov.

Zo známych maďarských osobností haploskupinu I2a1 (I2a1b3a) mal Miklós Horthy (1868-1957) – rakúsko-uhorský admirál, v rokoch 1920-1944 maďarský politik a ríšsky správca. Pod jeho taktovkou 14. marca 1939 prebehla vojenská anexia východnej časti bývalého Československa ako i rozsiahle popravy domobrany, ktorá do posledných chvíľ bránila nezávislosť Podkarpatskej Rusi. Aká to irónia osudu, keď vládca, pomýlený ideológiou, nechal popraviť svojich geneticky príbuzných. Tých, z ktorých vzišli jeho predkovia i on sám.

Tacitus na uzemí Germánie okrem iných opisuje i kmeň menom Cherusci, čo je zjavne skomolený výraz Chervski či Chorvski označujúci kmeň menom Chorváti. Podľa opisu ich umiestňuje približne do oblasti, kde na mape v oblasti dnešného Saska zreteľne vidieť vyšší výskyt I2a.

Rozšírenie haploskupiny I2a1 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

V tesnej blízkosti dnešných „dalmátskych“ Chorvátov, v povodí rieky Morava, sídlia Srbi. Srbi (33%) majú rovnako ako Chorváti (37%) vysoký výskyt haploskupiny I2a, s Chorvátmi majú príbuzný jazyk a ešte jednu zvláštnosť. Srbi a Chorváti majú svoj zrkadlový obraz v oblasti zahŕňajúcej dnešné Sliezko, severné Čechy a východné Nemecko. Tu vedľa seba žili Lužickí Srbi a Charváti.

Srbi i Chorváti prišli na Balkán zo severu v 7. Storočí. Svojej pravlasti Chorváti hovoria „Biele Chorvátsko“ a Srbi „Biele Srbsko“ respektíve Bojka (Бојка). Obe výrazy „biele“ nemusia hneď súvisieť s farbou. Je možná i interpretácia „Vele-chorvátsko a „Vele-srbsko“ (B→V).

Vzhľadom na ich “zrkadlenie”  (viď. mapa) i ich spoločnú Y-DNA (I2a) je veľmi pravdepodobné, že ich krajina pôvodu bola spoločná, a že i tam navzájom spolu susedili. Na území bývalej Haliče sídlili kedysi Bieli Chorváti a východne od nich Červení Chorváti (obrázok).

Susedské vzťahy Chorvátov a Srbov v pohoriach okolo Karpatskej kotliny, v rôznych časových obdobiach. Na mape zreteľne vidieť ich koncentráciu v hraničných oblastiach Veľkej Moravy a Uhorska.

Červený do srbčiny preložíme ako црвен [crven]. Zámenou (V→B) dostaneme CRBEN, čo sa až nápadne podobá na SRBEN. Samotná zámena znakov „S“ a „C“ môže mať pôvod v cyrilike, kde na zápis fonetického „S“ sa používal znak „C“ . „Bieli“ Chorváti (ľud žijúci v horách) sú pokračovatelia tohto mena známi ako Chrobáti, Chorváti, Charváti (sever Čiech) a Korutánci. Červení Chorváti dostali meno podľa ich farby – červenej (crvenej), a do dejín sa zapísali pod ďalším menom ako Srbi, či Rumelijci (rumelka-červená farba).

Ako Srbi, tak i Chorváti, majú prevažne sarmatský pôvod. Sarmati, boli nazývaní i Sauromati, kde je zreteľne čitateľné slovo Sauro, čo v latinčine (sauros) i gréčtine (σαυρός) [saurós] znamená jašter, ale i drak. Keďže drak je mytologická bytosť, a ako taký sa v prírode nevyskytuje, je prirodzené, že ako svoj symbol si vyberali drakovi podobné živočíchy – hada, úhora, jaštericu, krokodýla. Preto určite nie je náhoda, že latinské serpens označujúce hada, je identické s pomenovaním jeho uctievačov – Srbmi (srb). Jednoduchým grafickým stvárnením hada-draka sa stal kosák, ktorý v srbštine (ako i iných „slovanských“ jazykoch) nesie rovnaké meno ako jeho uctievateľ – srp (srb).

Títo hadi/draci boli v jazyku TYP G nazývaní Gadi alebo Godi, teda GOTI. Bieli Chorváti boli nazývaní i Bastarni (správnejšie Vastarni), boli ctitelia bohyne Vaštary – jašterice/jašera, ktorá bola bohyňou ohňa a vody. Podľa nej bol pomenovaný Dunaj menom Ister (Jašter, V-astar). Títo Vastarni vošli do dejín i pod menom „Vastar-Gadi“, respektíve Ostar-Goti, teda Ostrogóti. Ostrogóti sa zmocnili veľkej časti Karpatskej kotliny až po Jadran, a dali meno nielen rieke Ister, ale i Istrii a možno i Austrii a Štajersku (Styria).

Červení Sarmati – Srbi, uctievajúci kosák (srp), symbolizujúci hada, prenikli na Balkán a potom i ďalej na juh. Títo vošli do dejín ako Vizigóti, teda Góti, ktori obsadili (zabrali) územie zvané Vizancia nami i Byzancia nazývané, od čoho dostali i prezývku „Vizi“. Zámena B→V je dokladovateľná v dnešnej ruštine, kde ešte i v súčasnosti hovoria Byzancii Византия [Vizantija]. Červení Sarmati (Visigóti) na Balkáne zotrvali dodnes, v dobách tureckej nadvlády na Balkáne sa tejto oblasti hovorilo Rumelia a obyvateľstvu národ „rumelijský“. Rumelia zahŕňala Tráciu, Macedónsko, Méziu (dnešné Bulharsko a turecká Trákia) na severe hraničila riekami Sáva a Dunaj, na západe pobrežím Jadranského mora a na juhu s Moreou (stredné Grécko). Rumeli značí „červený“, ktoré dobre poznáme pod pojmom „rumelka“. Rumelka (cinabarit) je minerál charakteristický svojou hnedočervenou alebo šarlátovou farbou a je charakteristický tým, že na vzduchu ani po dlhom čase nemení farbu. Rumelka bola vzácna, a preto aj veľmi drahá surovina, z ktorej sa vyrábala veľmi cenená a ťažko dostupná farba – rumelková červeň. Tá bola ťažko dostupná nielen za čias rímskej ríše, ale aj pre maliarov európskej renesancie a baroka. Rumelka je slovenský výraz, majúci príbuzný výraz skrze jej charakteristickej červenej farby v podobe slova „rumenec“ (sčervenenie tváre).

V Byzancii bolo cirkevné centrum, bolo to mesto Boha, teda mesto Božie, kde pojmová časť Boží, Božie sa stalo i pomenovaním mesta Božanc, Božanec – teda Byžanc, Byžancia. Nie je to meno neobvyklé, pretože obdobné nachádzame i na území Slovenska v mene jedného z najstarších mien dnešnej Bratislavy – Božäň (od neho pochádzajúce i neskoršie latinkou zapisované varianty ako Bosania, Posonia, Possen, či Požoň).

Koniec.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúca časť:

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme I.

Príbuzné články:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.