Suebi perom Tacita teda „zaberali väčšiu časť Germánie a delili sa na menšie kmene s vlastným menom“ ¹. Tie Tacitus rad radom vymenúva. K Suebom (Slovenom) patrili Semnoni, Longobardi, Reudigni, Aviones, Anglii, Varini, Eudoses, Suardones, Nuithones. Pozdĺž Dunaja umiestňuje Hermundurov, Naristov, Markomanov a Quádov. V horách karpatského oblúku sídlili Marsigni a Buri, z druhej strany Karpát (smerom na sever) sa nachádzalo množstvo kmeňov spomedzi ktorých najvýznamnejší boli Lugii. Tí sa delili na kmene menom Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos. Na sever ďalej vládli Gotones, Rugii a Lemovii. Ku germánom radí ešte Venettov sídliacich na svereovýchode Germánie, kmene Peucinov, ktorým niektorí hovoria Bastarnas, a Fennov, o ktorých píše:¹

Som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venettov, a Fennov počítať ku Germánom alebo k Sarmatom. Peucíni ovšem, ktorým niektorí hovoria Bastarni, pripomínajú jazykom, spôsobom života, typom sídlišť a stavbou domov Germánov. Všetci sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Miešajú sa so Sarmatmi a to im dáva všeličo na ohyzdnosti.

Z textu nie je celkom jasné, či ich radí aj k Suebom, každopádne tu máme trojicu pravdepodobne germánskych („slovanských“) národov, ktorých stopy sú badateľné neskôr v strednej a južnej Európe. Pohŕdavý a negativisticky ladený opis netreba brať vážne, skôr naopak, možno ho vnímať ako prejav strachu, dokonca nie je vylúčené, že tieto očierňujúce pasáže boli dopísané omnoho neskôr, ako následok mocenskej objednávky s cieľom ponížiť a degradovať, pretože Mavro Orbini zaradzuje Peucinov [Peukinov], Bastarnov a Fennov k Slovanom, rovnako ako Quadov, Markomanov a ďalších.²

Obdobné praktiky možno sledovať i v súčasnosti, v podobe až hysterickej démonizácie Ruska, Rusov a všetkého čo s nimi súvisí. Negatívne ladený mediálny „vreskot“ na adresu Ruska je zjavnou politickou objednávkou, pričom nezriedka bez ostychu prekračuje hranicu zdravého rozumu. No a to čo platí dnes, platilo i v minulosti. Vzhľadom na to, by naša dôvera v staroveké, i akékoľvek iné, historické záznamy mala prihliadať práve na tento mocenský aspekt.

Pôvodní Sloveni boli nositeľmi génov haploskupiny R1a. Východogermánske kmene Peucinov, Venettov a Fennov sa podľa Tacita, niekde v oblasti západnej Ukrajiny miešali so Sarmatmi. V tejto oblasti je popri R1a druhou najrozšírenejšou haploskupinou haploskupina I2a. Práve tú by sme mohli považovať za tzv. sarmatskú haploskupinu.

Obr. 1. Rozšírenie haploskupiny I2a1 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

Obr. 2. Rozšírenie haploskupiny I2a2 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

Najvyššia koncentrácia I2a v súčasnosti je na Balkáne (viac ako 50 % populácie): v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Srbsku. Príbuznosť jazykov Severného a východného Slovenska, Haliča a západnej Ukrajiny s chorvátštinou a srbštinou jednoznačne svedčia o „slovanskej“ jazykovej výbave Sarmatov.

Sarmati (I2a) boli bojovníci, na území obývanom Suebmi – Slovenmi došlo k zmiešaniu obyvateľstva, avšak najvyššia koncentrácia sarmatskej I2a sa dochovala na miestach, ktoré sarmatské vojenské zoskupenia osídlili. Tí museli mať v krajine Suebov – Slovenov zvláštne postavenie, vyplývajúce z ich bojových zručností, pretože ich územia nachádzame na hraniciach Slovenskej ríše – prevažne v horách a na chrbtoch Karpatského pohoria, kde strážili hranice. Odtiaľ dostali i pomenovanie – CHRBÁTI – tí, čo žijú (alebo strážia) na chrbtoch hôr a tu pramení i pomenovanie pre Karpaty – Charbaty.

V rámci haploskupiny I2a rozlišujeme ďalšie dve základné Y-DNA mutácie: I2a1 a I2a2. Koncentráciu I2a2 nachádzame na západných hraniciach zhruba pozdĺž rieky Rýn (obr.2, červená čiara) smerom do Škandinávie (až na sever do Vandalie). Tento samostatný vojenský kontingent, ktorý mal strážiť západné hranice zo strany Rímskej ríše, sa geneticky mierne odlíšil od svojho jadra a vybral sa vlastným genetickým vývojom. Časť jadra, haploskupina I2a1, ostala v Severných Karpatoch, zvyšok sa roztiahol pozdĺž Karpát smerom na Dináre, kde chránili južné a juhovýchodné hranice zo smeru náporu Byzancie (Obr. 1.).

Obr.3. Západná Hunia v 5. až 6. storočí n.l., očami geografov z Božone (Bratislavy) z roku 1751. Slovensko je označené ako Skýtia. Sarmati sú na severe a východe karpatských vrchov (montes sarmatici) a taktiež na juhu (hraničiari). Územie Moravy je nazývané Markomanika. Rozsah tejto západnej Húnie je takmer absolútne totožný s územím neskoršieho Uhorska. Mapa: HUNNIA OCCIDENTALIS PER SCYTHIAMS GEPIDIAM DACIAE et OSTROGOTHIAM PANNONIAE Sec. V. VI. extenta, Posonii 1751

Na starších mapách zreteľne vidieť koncentráciu Sarmatov prevažne podhorskom a horskom prostredí. Na mape anonymného autora z Božone (Bratislava) z roku 1751 (Obr.3.) sú Sarmati na území dnešného Srbska, rumunského Valšska, v oblasti južne od Slovenského Rudohoria a v oblasti moravskosliezskych, slovenských a nízkych Beskýd (celá severná  hranica Slovenska a Moravy). V neskoršom období na týchto územiach nachádzame srbské a chorvátske kmene.

Na o čosi mladších mapách nájdeme na severe Slovenska a juhovýchode dnešného Poľska územie Bielych Chorvátov nazvané CHROBATIA (Obr.4). Odtiaľ sa slobodné chorvátske (sarmatské) kmene presídlili niekoľkými smermi a obsadzovali horské a podhorské oblasti na hraniciach ríše Suebov (Slovenov). Podľa správ Konštantína VII. Porfyrogenneta, v 7. storočí osídlili Chorváti byzantské územie pri Jadranskom mori. V 9. až 10. storočí sa Charváti (Chorváti) usídlili na severe dnešných Čiech v povodí rieky Jizery.

Slovania boli i Korutánci, pokiaľ ich neobrátili na „pravú“ vieru. Korutánci obývali horské alpské oblasti na západe Karpatskej kotliny. Toto horské prostredie dalo meno im i územiu, na ktorom sídlili. Korutánsko je od slova hora/gora – goru-tan-sko, či (K→G→H) Horutánsko. Územie Korutáncov (Horutáncov) zaberalo dnešnú Karinthiu, Štajersko, väčšinu dnešného východného Tyrolska a údolie Puster, Lungau a Ennspongau, oblasť Salzburgu a južnú časť Hornej a Dolnej Austrie.

Obr. 4. Susedské vzťahy Chorvátov a Srbov v pohoriach okolo Karpatskej kotliny, v rôznych časových obdobiach. Na mape zreteľne vidieť ich koncentráciu v hraničných oblastiach Veľkej Moravy a Uhorska.

Pomenovanie Korutánec a Chorvát majú zjavne spoločný základ, ktorý je odvodený od ich životného priestoru – hora, horský chrbát. Meno Chorvát sa v mnohých európskych jazykoch vyskytuje so znakom „K“ na začiatku (namiesto „CH“), ako napríklad Croat [Krouat] (ang.), Kroat (nem.), Croat (fr.), Croat (tal.), Kroaat (fin.), Croat (lat.) atď., takže je zjavné, že takýmto spôsobom boli „deformovaní“ i Chorutánci na Korutánci.

Vzájomný súvis medzi Chorutánskom, Chorvátskom, horským chrbátom a ďalšími územiami obývanými horskými kmeňmi – Sarmatmi, prehľadne vidieť v nasledujúcej tabuľke.

Nadštandardný vzťah Slovenov a Chorvátov vynikajúco vystihuje nielen Y-DNA, ale i územné pomenovanie, kde severná časť dnešného Chorvátska nesie pomenovanie Slavónsko, čo by sme do slovenčiny mali správne prekladať ako Slovensko.

Pokračovanie: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Literatúra:

1. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

2. 53. Mavro Orbini, Istoriografia, pôvod názvu, slávy a rozšírenia národa slovanského, Snnktpeterburgska Tupografia, 20. augost 1722, str.3