…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Pôvod slova Maďar má dve základné pojmové línie, avšak obe so spoločným koreňom. Prvou líniou je samotný zápis Magyar v maďarčine. Je známe, že na území Uhorska minimálne v prvej polovici 19. storočia neexistovalo v protestantmi zavedenej latinke písmeno „J“, ktoré bolo nahrádzané písmenom „G“ ¹. Je možné, že ide pôvodne o latinské slovo maior, ktoré bolo zmätkami v období reformácie a vzniku nového jazyka (maďarčiny) vďaka nedokonalosti latinského písma, pozmenené z „J“ na „G“ obdobne ako slová Juraj na Ďuri, jarmok na gyarmat [ďarmat] (maď.) a pod. Latinské maior prekladáme ako veľký, väčší rovnako ako anglické major – hlavný, väčší, starší, dospelý, väčšinový. Pre novovznikajúci národ, národ maďarský, pomenovanie major ako väčšinový či dospelý, bolo významovo vynikajúco vystihujúce nálady a ciele organizátorov maďarizácie. Pretože Maďari mali byť väčšinoví* a boli projektovaní ako akási nadrasa, či nadľudia. Bez takéhoto imidžu nadčlovečenstva a dôležitosti by prerod slovenského obyvateľstva Uhorska na národ maďarský nikdy nemal šancu na úspech.

Druhou límiou je samotný výraz magyar ako dvojkombinácia latinských slov mador a magnus. Mador prekladáme ako vlhko,mokro, mokrota, mokraď a od toho poznáme odvodené slová ako madeō (byť vlhký, mokrý), madēscō (vlhnúť), madidus (vlhký, mokrý). Druhé slovo magnus je doslova slovo čarovné, ktoré značí veľký, rozsiahly, dlhý, vysoký; statný ale i vznešený. Komparatív od magnus je maior (t.j. väčší, vyšší statnejší a vznešenejší).

Magnus sa mení na maior ako slovenské veľký na väčší či vznešený na vznešenejší. Tuto dochádza k prieniku prvej a druhej línie (magyar-magnus-maior), avšak, koreň je poriadne hlboký, pretože základom slova magnus je MAG, čo síce v latinčine neznamená nič, avšak v slovenčine označuje človeka ovládajúceho čary a tajomstvá prírody (mág). Slovo MAG je však iba zápis pôvodného MAK, ktorý je koreňom pre slová mokrý, mokraď, mokrina, močiť, máčať atď. MAK tvorí základ mena slovenskej bohyne MOKOŠ, či nápisu na slovenskej minci s titulom MACCIUS (makiuš). Slovenský MAK (mokrý) sa stal základom pre celú plejádu latinských výrazov ako maga (bosorka), magia (čarodejníctvo), magicus (čarodejný, kúzelný), magis (viac), magister (náčelník, veliteľ), magistrātus (úrad), magnās (náčelník, veľmož), ako i magnus (veľký, mocný, vznešený) atď.

Voda so svojími unikátnymi vlastnosťami bola uctievaná ako božstvo, dokonca vodu skrz jej unikátne vlastnosti je možné vnímať ako hmotnú podobu najvyššieho (boha). Schválne píšem najvyššieho, pretože v latinčine pre tento pojem poznáme tretí stupeň výraz maximus (magnus-maior-maximus). Na tomto stupňovaní: veľký – väčší – najväčší, zreteľne vidieť „slovanskú“ zámenu (G→X) obdobne ako v prípade rex a regnum.

No a keďže latinské „X“ bolo kedysi „slovanské“ „CH“, tak maximus môžeme čítať i ako machimus, kde základom je slovenské slovo MACH, čo je v slovenčine označenie pre rastlinu vyskytujúcu sa na vlhkých miestach, ale i mužské meno. Meno Máchá mal podľa Ibráhím ibn Ja^ckúb at-Turtúšiho i zjednotiteľ slovanských kmeňov pochádzajúci z kmeňa Valítábá.²

V samotnom slove MACH zápisom MAH (H, CH, G, K, X, Q) dostaneme výraz, ktorý v ruštine čítame ako MAN (latinské H sa v ruštine číta ako N)! Tu niekde snáď možno hľadať i pôvod mena božského Manu, povestného hinduistického pokračovateľa ľudstva – prvého muža, ktorý mal určovať smer sveta po jeho zániku zničujúcou potopou, ako i meno germánskeho prapredka menom Manno, zakladateľa rodu.

Je zjavné, že voda – vlhkosť – mokro ako magická tekutina, v „stelesnení“ slova MAK-MAG bola vnímaná ako čosi nadzemské, božské; takže sa toto slovenské slovo dostalo do mnohých jazykov vo význame vznešený, veľký či ďalších príbuzných synonymických slov. Napríklad v sanskrite slovo megha, značí oblak a oblak, je na nebesiach nachádzajúce sa plynné skupenstvo vody.

Voda a jej územie, kde „panovala“ ako MAK-MAG (mokrina) bola prvotným predobrazom i samotného názvu dnešného Maďarska, ktoré bolo ešte do nedávnych dôb v značnej miere posiate bažinami a mokraďami, takže pomenovanie mokrina či nespisovne „mokorsko“ (mogorsko) je na mieste. Tu niekde treba hľadať i pomenovanie pre prímorské chorvátske mesto menom Makarska, či welšské mestečko Magor, nachádzajúce sa v tesnej blízkosti rozľahlých mokradí.

Obr. 1. Slovenská Zem obývaná Slovenmi podľa toponymickej rekonštrukcie Blaženy Ovsenej, vytvorenej na základe máp  prof. Jána Stanislava. Po tzv.  maďarskom osídlení niet ani stopy. V strednej časti, v povodí Dunaja a Tisy vidieť rozsiahle mokriny – „mokorsko“.

Turci vpádom do Uhorska, obsadili jej centrálnu časť, ktorá sa tiahla povodím Dunaja po Ostrihom, čím vlastne zabrali jej nížinatú a zároveň i „najmokrejšiu“ časť. Táto charakteristická vlastnosť novodobytého územia sa stala zdrojom pomenovania pre novonadobudnuté územie menom Mokrina. Turci tento názov používajú dodnes. Uhorsku hovoria „Macaristan Krallığı“, Mokorské (Macari) kráľovstvo.

Počas svojej okupácie Uhorska, Turci využívali uhorskú (slovenskú) šľachtu na vlastné mocenské ciele. Pod zámienkou oslobodzovacieho boja spod habsburgskej nadvlády, štvali, finančne a materiálne i podporovali výbojnú šľachtu, hlavne z východnej časti krajiny, proti cisárovi. Horná časť Uhorska sa stala „bojiskom“ medzi Viedňou a Turkami, pričom na jednej i druhej strane krvácali hlavne Uhri – Sloveni. Snaha Turkov viedla nakoniec k vytvoreniu vazalského kráľovstva na čele s Imrichom Tökölim, keď dňa 16. septembra 1682 budínsky miestodržiteľ paša Uzun Ibrahim ho korunoval vo Fiľakove za „kráľa stredného Uhorska“. Mocenským centrom tohoto „stredného Uhorska“ sa stalo sedem východouhorských stolíc, ktoré Turci nazvali „Orta Madžar“. ³ Turecký výraz „madžar“ má blízko k „močiar“, čo je iný slovenský výraz pre mokraď, mokrinu.

Zdá sa, že na Uhorsko, ako na územie späté s mokrinami sa dívali i Byzantínci, čo by bolo v súlade s neskorším tureckým „Macaristan“. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa (*905 – 959): Megale Morabia, latinsky „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), je prekladané ako Veľká Morava. Toto Megale Morabia má nádych vlhkosti, mokrosti ako v slove Morava, tak i v slove Megale. Morava je územie často zaplavované vodou, podmáčané územie, alebo i bažiny a mokriny. Tento výraz „mara“ sa v rovnakom význame dostal i do angličtiny ako mokrina, jazero, bažina. Na mokrinu sa podobá i slovo Megale, ktoré pripomína mekaré, mokaré, teda „mokré“. Megalé je prekladané ako „veľká“, „veľký“ a podobne i slovenský „veľký“ má blízko k vlhký, vel(h)ký-velký. A rovnako sa to týka i latinského magna – magnus, ktoré bolo spomínané vyššie. Do tejto skupiny zapadá i ruské могучий [mogučij], čo prekladáme ako mohutný, silný, mocný; ktoré obsahuje základ MAG (MOG). Silný, mocný je synonymom „veľký“, pričom „veľký“ má i „moc“. A najmocnejšia sila na zemi je VODA (mok).

Mokrina a morava (marava) sú konštrukciou slova dva príbuzné slovenské názvy s rovnakým významom označujúcim močaristé vlhké územie. Mokorsko (Maďarsko) sa nachádza v strede medzi dvoma Moravami (srbská a slovenská) ako i medzi riekami Mureš (Maruša) a Mur. V súvislosti s týmito geografickými reáliami sa črtá interpretácia Mokorska ako iného mena pre Moravu (Maravu), a z toho vyplývajúci poznatok, že Megale Morabia bolo v podstate územie, ktoré možno stotožniť s územím Uhorska. Inak povedané, Uhorsko a Megale Morabia (Veľká Morava) sú jedna a tá istá krajina. Srbská ako i dnešná česká Morava mohli byť územia, ktoré boli od materskej Moravy – Uhorska neskôr násilne odtrhnuté, pričom historická spojitosť s územím centrálnej Maravy sa dochovala práve v názvoch týchto oblastí.

Okrem Turkov už len jedine Maďari nerozlišujú vo svojom jazyku medzi Maďarskom a Uhorskom. Pre Turkov je to celkom pochopiteľné. Oni mali pre Uhorsko svoj vlastný názov – Macaristan, nuž a pre Maďarov je to nevyhnutné, protože potom by museli rozdeliť svoju históriu na uhorskú a po roku 1848 na Maďarskú, čo im zjavne nevyhovuje, protože by skôr či neskôr vysvitlo, že uhorský = sclavónsky, a celé ich vyfantazírované maďarské dejiny by vyšli na smiech.

Od Turkov si Maďari priniesli i pomenovanie mytologického dravého vtáka Turula. Turul sa podobal dravému vtákovi, a rôzni autori jeho výzor prirovnali k orlovi, sokolovi a jastrabovi.

Podľa povesti v bližšie neurčených dávnych časoch, kedy maďarské (turecké) kmene bývali ďaleko na východe, mala princezná Emese sen. V sne sa jej do spálne zniesol ohromný dravec Turul a zmocnil sa jej ako ženy. Ráno sa zobudila a rozprávala svojmu otcovi sen. O 9 mesiacov neskôr sa jej narodil syn, ktorému dala meno Álmos (z maď. álom – sen, álmos – chlapec pochádzajúci zo sna). Bolo predpovedané, že Álmos privedie svoj ľud do novej vlasti, ale on sám ju nikdy neuvidí. Jedného dňa Álmos videl na oblohe svojho otca Turula, letiaceho smerom na západ. Zburcoval svoj ľud a nasledoval svojho otca, a ľud nasledoval Álmosa. Až došli na úpätie Karpát, za ktorými sa rozkladala nová vlasť Maďarov. Na svahoch Álmos umiera a vedenie preberá jeho syn Arpád, ktorý svojich bojovníkov a ich ženy bezpečne prevedie na druhú stranu hôr, do Karpatskej kotliny.

Táto povesť je v skutočnosti prikrášlená a „pritesaná“ reálna historická udalosť, v ktorej rolu „Otca Turula“ zohral Tuğrul (Toghrul I, Tugril, Toghril, Tugrul alebo Toghrïl Beg), zakladateľ Veľkej Seldžuckej říše. Jeho meno Tuğrul znamená rároh lovecký, alebo sokol (Turul-Tuğrul-sokol). Tugril spojil tureckých bojovníkov Veľkej Eurázijskej stepi do konfederácie kmeňov a stal sa prvým sultánom cisárstva v rokoch 1037 až 1063. Turci (maďari) fakticky vpadli do Karpatskej kotliny v konkrétne známych časoch, až o niekoľko sto rokov, po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 armádou  tureckého sultána Süleymana I.

Koniec

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko II.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko III.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko IV.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 158

2. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 242, 244-245

3. Dušan Kováč a kol., Kronika Slovenska 1, Fortuna Print a.s., Bratislava 1998, str. 283

---

* Zhruba o sto rokov neskôr tie isté sily, avšak v inej revolúcii a na inom území, použili obdobnú logiku pomenovania – „boľševik“, ktorý znamenal v podstate to isté ako „major“ teda doslova väčší, väčšinový.