…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek. Táto časť je v prevažnej miere spracovaná na základe výsledkov výskumu Miroslava Demka.

Uhor-uhorský sa pôvodne vzťahoval na obyvateľstvo hovoriace sklavónskym jazykom teda na Slovänov, dnes jazykovo Slováci, Moraváci, Slavónci, Chorváti, Slovinci, Rusíni; ale geneticky všetci obyvatelia bývalého Uhorska, vrátane dnešných Maďarov. Tento pojem sa „lámal“ (postupne menil) v období maďarizácie – rozumej v období jazykovej a „kultúrnej“ reformy (úpadku). Celý tento podivuhodný proces je pekne odsledovateľný v živote svetoznámeho slovenského skladateľa Franca Lista.

Franz Liszt (*22.10.1811-†31.7.1886; Franz Liszt bol zapísaný pri narodení ako „Franciscus List“, bez „z“ ¹ ), slávny hudobný génius, sa narodil v dobe habsburgskej monarchie na pôde rakúskeho impéria v Raidingu. Pochádzal zo slovenskej minority a označoval sa ako Uhor, teda podobne ako mnohí Slováci (Sclavonci) v tej dobe – Magin, Bajza, štúrovci a iní. Tak sa predstavil i na prvom koncerte v roku 1820. Oficiálne pomenovanie Slovák sa uvádza až neskôr, v Bernolákovom Lexikóne z roku 1825. Dovtedy všetci Slováci, respektíve Sclavónci boli Uhri, matematicky zapísané Sclav=Uhor.

V decembri 1822 sa predstavil po prvý krát vo Viedni a to improvizáciami a Koncertom e mol Hummela, bratislavského rodáka. Nasledovali koncerty v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, kde sa stretával s kultúrnou elitou 19. storočia. V Paríži sa stretol s Chopinom. Toto priateľstvo podporovala a výslovne organizovala Lisztova matka Anna Lisztová. Liszt neskôr napísal prvý Chopinov životopis.

V roku 1838 počas koncertov v Miláne a Venezii sa dozvedá o povodniach na Dunaji v Pešti. V tom čase žilo v Pešti v početnej prevahe slovenské a slovanské obyvateľstvo, pričom povodňami boli v prevažnej miere postihnutí Slováci. Liszt odišiel do Viedne, aby výťažkom z benefičných koncertov pomohol postihnutým povodňami. Pôvodne bol angažovaný na dva koncerty, avšak nakoniec ich za mesiac uskutočnil desať. Z dôvodu pomoci Slovákom vznikol konflikt komentovaný v tlači, do ktorého musel zasiahnuť i evanjelický kňaz Ján Kollár a brániť tak Slovákov, že peniaze boli spravodlivo rozdelené aj medzi Maďarov. Napriek tomu milánski kritici pod vplyvom maďarských sympatií agresívne a hrubo zaútočili na Liszta, že finančnou pomocou protežuje iba Slovákov (pretože i jeho považovali za Slováka).

Liszt študoval históriu Slovanov, poznal osobne Mickiewicza, ako aj jeho dielo, kde nachádzame súvislosť s Lisztovou použitou terminológiou o Venétoch, Barbaroch, Esklavóncoch, tiež v spojitosti s Florenciou. Mickiewicz termín „Slovak“ nepoužíval, zjavne ho považoval za nezdomácnený.

Liszt nebol nadšený maďarskou revolúciou Košúta (Kossutha). Bol často terorizovaný otázkami, na ktoré si nemohol dovoliť odpovedať. Mlčanlivosť Liszta k maďarskej revolúcii bola prirodzená reakcia Slováka (Sclavónca) Liszta, ktorý si v revolučnej Európe nemohol viac dovoliť. Ako odpovedať na otázku, ktorú mu položila princezná Kristína, vojvodkyňa z Belgiojoso v liste z 15. januára 1849?

…Ako je možné, môj milý Liszt, že ste sa nepridali na žiadnu stranu tohto boja? “Hongrie“ nie je Vašou skutočnou domovinou, ktorú ste si sám vybrali? Neboli ste vyhlásený za „Hongrois“?

Otázka vyznieva ako hrubý nemiestny žart, pretože princezná Kristína dobre vedela, ako aj iní z okolia Liszta, že Liszt nie je Maďar, pričom využila skutočnosť, že preklad Uhor-Maďar v tom čase nebol vyjasnený a mal prináležať iba maďarskému „etniku“.

5. júla 1863 sa konali v Ríme Cyrilo-metodské oslavy k 1000-ročnému výročiu príchodu slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Franz Liszt svojou osobnou prítomnosťou, tvorbou a aktivitou predstavoval šokujúce prekvapenie, ba smelosť, s ktorými si nielen muzikológovia, historici ale ani politici nevedeli a nevedia dať rady. Tento paradox je tým väčší, že Liszt odmietol venovať pozornosť sv. Štefanovi – kráľovi.

Na slovanskom zjazde v Moskve v roku 1867, sa hrali skladby výlučne „slovanských“ skladateľov, medzi inými i skladby Franza Liszta. Lisztova Uhorská rapsódia bola chápaná a pomenovaná ako slovenská.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní pri stretnutí s najväčším politickým predstaviteľom Andrássym, dostal ultimatívnu podmienku: „buď pôjdete do Pešti alebo von z Uhorska“, a reálne mu tak hrozilo, že už nikdy neuvidí svoju domovinu, milovanú Bratislavu. Tento výrok výstižne vykresľuje osud Slovákov, ktorí stratili svoju domovinu z dôvodu maďarskej kolonizácie. V tomto období nastala masívna emigrácia zo Slovenska.

Liszt ako syn kolonizovaného národa píše 4. mája 1873 dcére Cosime: „Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme.“

Liszt sa vo svojej dobe nemohol voľne a slobodne vyjadrovať o politike, čo sa vysvetľovalo, že sa o politiku nezaujíma. V skutočnosti Liszt pravidelne čítal tlač až do doby rakúsko-maďarského vyrovnania, teda do času, kedy mali Slováci (Sclavónci) ešte nejakú nádej na slobodu. Bol v dobrom vzťahu s Metternichom a Bachom, ale taktiež poznal slovenských dejateľov, ako aj Ľudovíta Štúra, z čoho vyvstávajú nezodpovedané otázky o Lisztovej diplomacii na pozadí týchto vzťahov.

Lisztove kompozície, hlavne Totentanz, smerujú k Bratislave ako mýtu a kultúrnej, náboženskej tradícii Slovenska. Dielo Totentanz je obrazom starého slovenského mýtu ako starého barbarského sklavónskeho národa, v ktorom vyjadril zápas o jeho oslobodenie. Franz Liszt týmto dielom geniálnym spôsobom včlenil do jednej skladby jednotlivé súčasti tohto starého mýtu, týkajúceho sa histórie Slovákov: historické pozadie kolonizovaného národa, pripomenutie pomenovania Tótov – Slovákov v titule skladby Totentanz, náboženstvo (s kresťanským motívom na Apokalypsu sv. Jána až k „Novému dňu“) a hudobný motív slovenskej piesne Ešte sa na tej hore lístie červeneje. ²

Svojou angažovanosťou za umelcov malých národov sa snažil poukázať na ich existenciu vo svete. Nie náhodou pričinením Liszta získal ocenenie a pomoc Slovák J. L. Bella, Nór E. Grieg, Čech B. Smetana a iní. Vieme, že finálne prvé scénické dielo, národná sága Nórov „Arnljot Gelline“ Griega a Björnsona bolo venované Lisztovi. Björnson sa odvďačil Lisztovi tak, že pokračoval v jeho  „diplomatickom diele“. Ale konkrétne aj tým, že práve Björnson sa angažoval za Slovákov po masakre v Černovej. ³

Lisztovo účastenstvo pokračovania vo františkánskej tradícii, obzvlášť svätého Františka z Pauly, cyrilo-metodského odkazu, a vôbec povedomia Lisztovej slovenskej prezentácie na Slovanskom zjazde v Peterburgu s jeho slovenskými (Uhorskými) rapsódiami kompletizovalo obraz tohto slovenského génia už pred storočím. ³

Za života Franza Liszta sa v Uhorsku pojem Slovák vyslovoval skôr potichu. Okrem toho, že sa za ním skrývalo viac súvislostí vyjadrených oficiálne a nahlas, v očiach maďarského vládneho systému sa tento termín chápal ako prejav buričstva. Inak tomu nebolo ani s označením Uhor – Hongrois! Iba obyvatelia bývalého Uhorska (i dnes) túto problematiku poznajú a vedia, že Maďari – Magyar sa v maďarčine nepredstavovali a nepredstavujú ako Uhri, ale iba ako Maďari. Z toho dôvodu prehlásenie Franza Liszta „som Uhor“ (Je suis Hongrois.) Maďarov dráždilo. Akceptovanie mohlo byť spojené s jeho pôsobením v cudzine, kde sa pojem Maďar práve v tomto storočí začal svojvoľne prekladať ako Uhor.

Oba pojmy, ako Slovák, tak Uhor, sa vnímali ako prejav nemaďarov, teda nežiaduceho etnika, ktoré i týmto spôsobom predstavovalo ohrozenie politickej vlády Uhorska.

Slováci, ktorí mali v histórii viac pomenovaní, sa už od 18. storočia snažili zachovať pojem Uhor, pretože si uvedomovali, že súvisí s ich starou tradíciou a kultúrou. V tejto súvislosti môžeme chápať tiež Lisztov zápas o jeho prezentáciu. Vďaka brilantnému odhadu Liszt hneď od počiatku pochopil, že milióny starých Slovákov, ktorí sa v protiklade k termínu Maďar nazývali Uhri, boli utopení v maďarizačnom mori. Ide o Slovákov – Uhrov, ktorí sa takto i jazykovo dištancovali od Maďarov (tí sa v maďarčine Maďarmi iba nazývali), a ktorí ešte ako Slováci – Uhri so svojim jazykom žili na pôde dnešného Maďarska (Magyarország), rovnako ako hlavného mesta Pešti a Budy.

S tým súvisel tak isto problém geografie Slovenska, presnejšie: s etnickou hranicou, známou ako Horné Uhorsko, ktoré bolo i v literatúre každému známe. Liszt bol v tomto smere výborným znalcom. Vidíme to na jeho spôsobe vyjadrovania. Sebemenšia odchýlka vo formuláciách už v rannom období by znamenala definitívne si zavrieť dvere pred vlastným etnikom – Slovákmi – Uhrami. „Ty si moja domovina,“ zvolal mladý Liszt. Ako dvadsaťosemročný 19. decembra 1839 z Bratislavy píše svojej priateľke a životnej partnerke madame d’Agoultovej: „Oh! ma sauvage et lointaine  patrie! Oh! mes amies, amen!“ („Ach! Moja divoká a vzdialená domovina! Ach! Moji priatelia, amen!“)

Uvedené zvolanie so štyrmi výkričníkmi v liste zaslanom z dnešného Slovenska, nebolo náhodné. Ak sledujeme každodenný život Franza Liszta až do jeho posledných chvíľ, zistíme, že v skutočnosti je úchvatným obrazom génia a intelektuála, ktorý za hranicami presne reagoval na politický útlak Slovákov v Uhorsku i na vlastnú tragickú životnú realitu neslobodného, bezprávneho človeka. Uvedomujúc si svoju genialitu i národné prebudenie, Liszt veľmi rýchlo pochopil, že už jeho prvým slávnym koncertom v Bratislave v roku 1820, začal zápas o jeho osobu. To je dôvodom jeho vyjadrenia o Slovákoch – Uhroch, o ich starej histórii a tradícii. Rozhodne nie je náhoda, že uvedený slávny list poslal z Bratislavy. Lisztova kultúrna vycibrenosť pramenila z historického prameňa, ktorý vyvieral predovšetkým zo znalosti diel slovensko-uhorských historikov 18. storočia. Aj tí, podobne ako Franz Liszt, videli v Slovákoch – Slávoch – Uhroch, jeden z najstarších a najväčších antických národov v Európe. Slovákov spojovali s pojmom Uhor (Hongrois) a ešte v 19. storočí sa Slováci takto i predstavovali. Zdá sa evidentné, že Franciscus List nielen vďaka výchovnému vplyvu otca a rodiny zásadným spôsobom až do smrti zastával názor spojený s jeho identitou.

Nie je pochýb, že v Uhorsku sa Maďari dodnes predstavujú iba ako Maďari, nikdy nie ako Uhri. Pokiaľ chceme pochopiť komplikovaný a zložitý zápas maďarských vládnych kruhov o privlastnenie si Liszta, musíme brať do úvahy snahy o zatajenie a nepripustenie tak zásadnej skutočnosti, a totiž, že Liszt ani jeho rodina nehovorili maďarsky, ale iba slovensky! Tento problém bolo možné riešiť iba neustálym udržiavaním Liszta v cudzine, teda vzdialiť ho domovine, prípadne neustálym a nekonečným cestovaním po koncertných turné, a to navzdory vôli samotného Liszta, ktorý sa chcel sústrediť na vlastné komponovanie. Pokiaľ sa pripúšťa kompromisnejšie konštatovanie, že Franz Liszt hovoril lepšie nemecky a predovšetkým francúzsky než uhorsky (myslené maďarsky), môžeme si ľahko vytvoriť obraz miery nedorozumenia. V skutočnosti Liszt maďarsky nevedel a ani sa o zvládnutie tohto jazyka nepokúšal. Odmietnutie v kruhoch maďarskej kultúry a politickej aristokracie i tie najjednoduchšie výrazy predniesť maďarsky, napríklad poďakovanie, sa v nich chápalo ako skutočná tragédia.

Na druhej strane je dôležité pochopiť Liszta. Veľmi dobre si uvedomoval, že i jedno jediné slovo vyslovené maďarsky by mohlo byť použité proti nemu. Bol nesmierne tolerantný. Bol známy tým, že na neustále a neprimerané urážky na svoju osobu nikdy nereagoval a neodpovedal. V skutočnosti ani nemohol. Uvedomoval si, že masmédiá i životopisci zavierajú oči pred jeho až komickou realitou. V podstate sa ani nikdy nehľadali skutočné súvislosti, teda prečo Liszt v podstate celý život zápasil s problémom neuznania identity vlastného národa. Aj keď sa v mladosti porovnával s Mozartom, všetko sa zastieralo nekonečnými prekladmi do maďarského a neskôr nemeckého jazyka. Pojem Slovák a slovenčina v súvislosti s Horným Uhorskom a Bratislavou životopisci takmer nepoužívali a cudzincom nevysvetľovali.

Slovenčina sa oficiálne v Uhorsku nesmela vyučovať. V skutočnosti oficiálne nikto nechcel a ani nemohol zastávať názor, že Uhorsko je mnohonárodný celok, a že i otázka Liszta môže byť zaujímavá práve z tohto hľadiska. S prihliadnutím k ohromnému množstvu dokumentácie o Lisztovi sa nemožno diviť porovnaniu napríklad s Mozartovým otcom; o Lisztovom otcovi Adamovi, skladateľovi, inštrumentalistovi a pedagógovi, dodnes nevyšla ucelená štúdia. Nikto nemôže pochybovať o tom, že Lisztov otec, rovnako ako dedo Georgius – Juraj, predstavujú slovenský intelektuálny kultúrny svet, protestujúci proti maďarskej totalite.

Je zrejmé, že do určitej miery sa Liszt zhodoval s názormi slovenských historikov (J. B. Magin, J. Sklenár, J. Papánek, A. F. Kollár a ďalší), ktorí v 18. storočí nesúhlasili nielen s maďarskými, ale tak isto ani s českými historikmi a literátmi, s P. J. Šafárikom (1795-1861), J. Kollárom (1793-1852), F. Palackým, F. Čelakovským a ďalšími. Liszt, ktorý odmietal politiku totality L. Košúta, si ako jeden z mála osvietených Slovákov všimol, ako je české osvietenectvo v spojení so slovanofilstvom pre samotných Slovákov nebezpečné. Liszt musel postrehnúť, že v spojení nielen s českým osvietenectvom, ale taktiež s európskou (nie len s tzv. slovanskou) oficiálnou kultúrnou elitou, v duchu hesla „spojenie Slávov“ bol Šafárik v skutočnosti zásadne proti názorom a výsledkom bádania slovenských historikov. Šafárik svojím chápaním stredoeurópskej histórie de facto posilnil maďarskú a protislovenskú pozíciu v tom, že pojem Uhor (Ungarn, Hongrois) vo svojich prácach vnímal (písal takmer výhradne v nemčine) a prekladal ako Maďar. Tým bol zničený vzťah Slovákov smerom na juh k oblasti Panónie, Esclavonie, Slavonie hlavne v súvislosti so spoločnou históriou Slovákov – Slovincov (Venétov, Ruténov), Sarmatov, podobne ako sa čiastočne tento vzťah vníma v súvislosti s Veľkou Moravou, teda vertikálne.

Medzi najslabšie a najzanedbávanejšie oblasti skúmania Lisztovej osobnosti patrí téma Liszta ako literáta. Maďarský muzikológ Haraszti sa nie náhodou ho pokúšal degradovať ako literáta, nakoľko Lisztova literárna tvorba predstavuje vážny problém v koncepciách maďarskej muzikológie o Lisztovi. ²

Tesne po Lisztovej smrti si aj v uhorskom parlamente uvedomili, že Franz Liszt, ktorý sa celý život predstavoval oficiálne ako „Uhor“, nebol svojim životom, svojou tvorbou v súlade s predstavami uhorskej histórie, kultúry a politiky z pohľadu Maďarov. ³

Výsledkom bolo, že dňa 26. februára 1887 predseda vlády Kálman Tisza predniesol na pôde maďarského parlamentu vyhlásenie, ktorým Maďari degradovali umeleckú veľkosť Franza Liszta a odmietli ho prijať ako maďarského skladateľa.

Dňa 15. októbra 2006 pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu, prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner, a taktiež za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie predniesol vyhlásenie, v ktorom potvrdil (na základe rakúskych výskumov) slovenskú identitu Franza Liszta: „Bundespräsident Heinz Fischer hob in seiner Rede die europäische Dimension von Liszt hervor, der als Mitglied der slowakischen Minderheit im damaligen Ungarn geboren wurde und zum polyglotten Weltbürger aufstieg.“ ⁴

Aby sme lepšie pochopili celý proces maďarizácie, je dobre poznať, odkiaľ pochádza slovo a pojem Maďar a Uhor.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Predchádzajúce časti:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.
Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko II.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Alan Walker: Franz Liszt. Volume One. The Virtuoso Years 1811-1847, str.56

2. Miroslav Demko, Franz Liszt: Bratislava je moje mesto, katalóg k neuskutočnenej výstave ktorá sa mala konať pri príležitosti 200. výročia Franza Liszta v priestoroch primaciálneho paláca v Bratislave v dňoch 22. októbra – 1. novembra 2011

3. Miroslav Demko, Vyhlasujeme: Franz Liszt je slovenský skladateľ str. 3

4. Miroslav Demko, Franz Liszt Ukradený skladatel, str. 48 až 60