…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Ďalšou veľkou postavou maďarských revolučných zmien bol básnik, kapitán a revolucionár Sándor Petőfi, vlastným menom Alexander Petrovič, ktorý sa po škole živil potulným herectvom, písaním do časopisov a módnych žurnálov a hlavne biedou – požičiavaním si peňazí kdekoľvek a od kadekoho. Alexander Petrovič pochádzal z čisto slovenskej rodiny, počas štúdií na gymnáziu ani v jednom predmete nedosiahol vyšší prospech ako dostatočný, mal biedne znalosti z dejepisu, a osobitné problémy mu robila maďarčina, a to aj neskôr, v jeho básnických dielach. ¹

Posledný krát ho videli živého dňa 31. júla 1849 počas bitky pri Segesvári. Po neúspešnom boji ruskí vojaci prenasledujúci utekajúcich maďarských honvédov našli neďaleko prameňa Fintina Spanului mŕtveho civila bez kabáta a bez čižiem, bodnutého do pŕs. Petrovičovu vraždu nikto nevidel, a neskôr sa nenašlo už ani jeho telo, takže nikto nedokázal potvrdiť, či šlo v skutočnosti o Petroviča. Neskoršia maďarská  propaganda ho však ideologicky „pochovala“ spolu s ďalšími bojovníkmi v spoločnom hrobe a doslova vyrobila z neho takmer „Najväčšieho Maďara“. Petrovič ako Petőfi sa stal legendou, stal sa idolom revolucionára, bojujúceho za slobodu a maďarstvo.

Avšak iná verzia jeho životnej púti vypovedá o tom, že počas osudnej bitky nezahynul, ale zajali ho Kozáci. Keď sa ako zajatec ocitol na Sibíri v slovanskom prostredí, nezasiahnutom maďarizáciou, rýchlo sa vrátil k svojej pôvodnej kultúrnej identite a opäť sa stal Petrovičom. Oženil sa s poštmajstrovou dcérou, s ktorou mal dieťa. Jeho potomok, vnuk Petrovič sa stal dokonca podplukovníkom cárskej jazdy. Zomrel v roku 1856, na zápal zubov a otravu krvi. Na kríži na jeho hrobe v Barguzine sa čnel nápis Alexander S. Petrovič. Jeho pozostatky objavila medzinárodná expedícia, pričom ich pravosť bez akýchkoľvek pochybností potvrdili všetci prítomní vedci a neskôr v júli 1989 to dokázala i laboratórna expertíza.²

Nemenej historicky známa osoba bol „Miklós Zrínyi“, ktorý je v Maďarsku opisovaný a uctievaný ako najvýznamnejší maďarský hrdina. V skutočnosti to bol Chorvát, ktorého materinskou rečou bola nepochybne chorvátčina. Napriek tomu ho maďarská etnická propaganda začleňuje medzi významné maďarské osobnosti. Povedané slovami historika Gyulu Szekfű, že síce „z otcovej i matkinej strany pochádzal z chorvátskej rodiny, sám seba pokladal za Maďara. Svoju sladkú vlasť (dulcis patria) nachádzal teda v Maďarsku, nie v Chorvátsku“. ³ Nech si teda myslí kto chce, čo chce, Zrínyi bol Maďar ako repa, a Chorváti sa z toho idú popukať od smiechu, pretože pre nich je Zrínyi potomkom starej chorvátskej rodiny a bol jedným z najvýznamnejších hrdinov oslobodzovacieho zápasu chorvátskeho národa spod tureckej nadvlády, a Chorvátom bol nepochybne.

Vo všeobecnosti to s maďarskou šľachtou v historických reáliach nevyzerá ružovo. Dokonca možno povedať, že maďarská šľachta ani nikdy nejestvovala, existovala len šľachta uhorská, čo sa do prelomu 18. a 19. storočia v žiadnom prípade nezhoduje s pojmom maďarská.

Ak by sme predkom uhorskej šľachty, ktorí sa významným spôsobom zapísali už do maďarských dejín, chceli priradiť pôvod skrz dnešné politické rozdelenie Európy, tak Baldacciovci, Cibákovci, Deméndyovci, Drugetovci, Frangepanovci, Khuen-Héderváry, Migazziovci, Odescalchiovci, Pallaviciniovci, Rádayovci, Splényiovci mali taliansky pôvod; Amadéovci, Aspermontovci, Bátoriovci, Brunswickovci, Bolzaovci, Degenfeld-Schomburgovci, Hallerovci von Hallerstein, Königsegg, Lorántffyovci mali pôvod nemecký; Apafiovci a Bethlenovci mali francúzsky pôvod; Loprestiovci mali španielsky pôvod; Dragffyovci, Huňadyovci, Josikovci, Majláth, Nákóvci, Sinaovci mali pôvod rumunský (valašský);  Pongrácovci, Wesselényiovci pôvod český; Forgáčovci, Luzsénszky, Thököliovci mali pôvod poľský; chorvátsky pôvod mali Festetičovci, Grassalkovichovci, Keglevichovci, Zríniovci a rodina Zápoľských; srbský pôvod mali Crnojevičovci, Čekoničovci, Garaovci, Telekyovci; no a slovenský pôvod mali Eszterházyovci, Hadikovci, rodina Jesenských, rodina Medňanských, rodina Podmanických, rodina Radvanských, Rákociovci, Thurzovci a ďalší.⁴ Kde sú Maďari? Nuž tí slovami grófa Sečéniho vznikli až v 19. storočí.

Šírenie politickej paranoje a systému nacionálnych maďarských bludov v Uhorsku bolo záujmom vtedajšej „liberárnej“ posttureckej (maďarskej) a pomaďarčenej šľachty, ktorá po porážke tureckých „donorov“ chcela s takto umelo vyvolanou nespokojnosťou a davovou psychózou širokých más ľudu v Uhorsku znova uchvátiť moc do svojich rúk a riadiť štát podľa svojich záujmov. Týmto ľuďom na čele s Ľudovítom Košútom sa intenzívnou propagandou podarilo naočkovať do maďarskej (posttureckej) spoločnosti  paranoické perzekučné bludy o „rakúskom útlaku Maďarov“, kombinované s rovnako paranoickými bludmi a „nadradenosti a panskom národe Maďarov“ či „rasovej nadradenosti“. Práve tento systém paranoických bludov sa neskôr stal hybnou silou maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849 a súčasne aj hlavnou príčinou jej porážky. ¹

Na čele maďarizácie stáli svetské a cirkevné vrchnosti, kde hlavnou oporou bolo zemianstvo. Slovenské zemianstvo však ešte na začiatku 18. storočia nemalo o maďarčine ani len poňatia, avšak v priebehu 19. storočia sa až na malé výnimky celé zmaďarizovalo. Takáto rýchla premena nemohla byť výsledkom žiadnych veľkých ideovo-kultúrnych myšlienok. Šľachta zjavne videla v maďarizácii záchranu svojich privilégií, ktoré boli ohrozované spoločenskými zmenami vtedajšej Európy, systematickou „germanizáciou“ Jozefa II a jeho osvietenskými a liberalistickými reformami.

Úspechy maďarizácie na začiatku 19. storočia sa nedajú teda vysvetliť kultúrnou hegemóniou maďarskou, ale faktom, že sa jej ujala vládnuca trieda, ktorá sústreďovala vo svojich rukách takmer všetku politickú i hospodársku moc. ⁵

O pôvode maďarčiny veľavýznamným spôsobom vypovedá i úsmevná príhoda, ktorá sa udiala na jednej nedávnej „historickej besede“ v Bratislave, kde prednášateľ z Maďarska vykreslil kočovnícke kmene, ktoré údajne na prelome 9. a 10. storočia prenikli do Podunajskej nížiny ako jazykovo a kultúrne vyspelý a etnicky jednotný „maďarský národ“. Na otázku jedného z prítomných, akou rečou sa vlastne dorozumievalo tých údajných sedem maďarských kmeňov, sa prednášateľ zhlboka nadýchol a presvedčivo vyhlásil: „No predsa po maďarsky!“. Prítomný slovenský jazykovedec vyzval prednášajúceho, aby teda preložil do tej maďarčiny celkom jednoduchú vetu: „Drahá je táto riedka kaša.“. Pán lektor sa nadýchol ešte hlbšie, zrejme rozhodnutý odpovedať ešte razantnejšie, ale potom sa spamätal a zvysoka vyhlásil, že on sa takými hlúposťami nezaoberá. Zrejme predsa len pochopil historickú podstatu otázky, pretože tou „hlúposťou“ je totiž skutočnosť, že ešte aj v dnešnej spisovnej maďarčine znie táto jednoduchá veta takto: „Drága az a ritka káša.“, čiže presne tak, ako v slovenčine alebo v iných „slovanských“ jazykoch, pričom všetky tri výrazy patria do najstaršej jazykovej zásoby väčšiny „slovanských“ jazykov a slová „riedky“ a „kaša“ sú slovnými vyjadreniami pre najzákladnejšie pojmy – javy, s ktorými sa človek stretával už v praveku.⁶

Jazykovú podobnosť však môžeme vidieť i v prípade ďalších základných maďarských slov, z ktorého zreteľne vychádza, na akom jazykovom substráte maďarčina vznikla. Tento slovenský základ bol prenesený do jazyka, ktorý sa začal používať na území okupovanom Turkami. Premiešal sa s turečtinou a latinčinou, neskôr s mladou nemčinou, avšak ešte na konci 18. storočia maďarský jazyk pre svoju nízku slovnú zásobu nebol dostatočne komunikatívny. O jej zveľadenie sa postaral až slobodomurár František Kazinci (študoval v Kežmarku, Košiciach, Prešove a v Pešti), ktorý dotvoril viac ako desaťtisíc nových slov. Povedané slovami Lendvaia: „Bez Kazinczyho obrovského úsilia, venovaného reforme maďarského jazyka, by nebol možný úspešný rozvoj maďarskej literatúry“.⁷

Kazinci zjavne vedel, za akým účelom tento nový jazyk „zkompiloval“. Vytváral jazyk pre nové Uhorsko, kde by turecká (maďarská) privilegovaná vrstva, mohla prevziať faktickú moc nad celým Uhorskom, nielen v jej strednej časti (bývalé územie okupované Turkami). Vytvorením jazyka mala v duchu herderovského ponímania sveta vzniknúť i nová kultúra a samozrejme nový národ – národ maďarský. Jeho zaslepenosť v tomto smere dobre vykresľujú i jeho vlastné slová, ktoré napísal v roku 1791: ⁵

…Ak maďarská reč bude zavedená (ako úradný jazyk, namiesto latinčiny), z nášho národa sa stane osobitný národ (v tom čase Kazinci ešte zjavne nepovažoval Maďarov za osobitný národ), medzi Maďarov a Nemaďarov postaví sa navždy stena a cudzí sa buď stane medzi nami Maďarom – alebo umrie hladom…

Že maďarčina má pôvod na Turkami okupovanom území svedčí i fakt, že v administratíve viedenského dvora, ako bola dvorná komora alebo rada pre vojenské otázky, sa po stáročia nenašiel ani jediný maďarský úradník ⁸. Ten sa tam v princípe ani vyskytnúť nemohol, pretože odkedy Turci vpadli do Uhorska boli Rakúsko a Turecko takmer permanentne vo vojnovom stave. Naopak, neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by vypovedali o tom, že Maďari bojovali proti Turkom. Proti Turkom vojensky zasahovali vždy iba Uhri.

V roku 1792 Sándor Kisfaludy referuje o tom, že pochodil celú krajinu a stretol sa s väčším počtom Slovákov, Švábov, Rumunov a Nemcov než Maďarov ⁹. Bolo zrejmé, že jazyk tureckých okupantov, čo aj keď vylepšený nemá nádej na prežitie. Kto boli šíritelia maďarského jazyka, dobre vystihuje nástupca trónu Rudolf Habsburský, ktorého vychovávali v duchu náklonnosti k Maďarom. Ten ostro kritizoval neskoršiu extrémnu maďarskú národnostnú politiku a medzi iným vo svojich listoch píše: „…vo väčšine zemí svätej koruny iba šľachta, úradníci a Židia patria medzi Maďarov, ostatný ľud je inej národnosti.“ ¹⁰.

Vysokú úlohu Židov pri budovaní maďarstva dobre vystihol György Landeszmann – hlavný rabín v Budapešti, ktorého očividne iritovalo nehanebné maďarské kokošenie a prisvojovanie si cudzích zásluh, keď pre noviny IGEN v apríli 1993 povedal: „Keby sme vymenovali všetkých Židov a hodnoty, ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič.“ ¹¹

V roku 1830 gróf Sečéni vydal knihu názvom „Úver“. Historici (samozrejme maďarskí) o ohlase jeho myšlienok medzi masami písali ako o „blesku z čistého neba“, ako o „zemetrasení“. Paul Lendvai k tomu povznesene dodáva, že „v štáte, kde si najlepšie maďarské knihy prečítalo sotva dvesto ľudí, Széchenyiho prvú knihu si okamžite kúpilo asi dvetisíc čitateľov.“ ¹² Na začiatku 19. storočia bolo v Uhorsku 12,9 miliónov obyvateľov, z toho k šľachte patrilo 540 tisíc osôb.¹³ Ak teda  v roku 1830 si najlepšie maďarské knihy prečítalo sotva dvesto ľudí, znamená to, že maďarčinu v tom čase sotva kto ovládal nielen medzi drobným obyvateľstvom, ale i medzi šľachtou!

V súčasnosti panuje veľká historická dezinformácia ohľadom používania pojmov Uhor-uhorský-Uhorsko a Maďar-maďarský-Maďarsko. Dobre to vystihuje Paul Lendvai, vo svojej knihe „Maďari, víťazstvá a prehry“, kde uvádza: ¹⁴

V nemecky písanej odbornej literatúre, ale i v iných európskych jazykoch (i v slovenčine) sa dodnes rozlišuje medzi výrazmi „Ungar“ (hungarus) a „Maďar“,  zatiaľ čo maďarčina používa iba ten druhý výraz. To znamená, že až od konca 18. storočia sa začína užšie chápanie pojmu maďarský národ, resp. Maďari a vzťahuje sa na tých občanov, ktorí sú etnickí Maďari a aj hovoria po maďarsky.

Maďari vo svojom jazyku zjavne nenašli miesto pre slovo „Uhor“, namiesto neho používajú slovo „Maďar“, takže všetky dobové materiály sú i v tomto duchu prekladané do maďarčiny. Ono tam ani v podstate nemôže byť, pretože uznaním pojmu „Uhor“ v maďarčine, by sa muselo vysvetliť o koho vlastne išlo, no a potom by celá „veľkolepá maďarská“ história spľasla ako mydlová bublina.

Paul Lendvai odvolávaním sa na „etnických Maďarov“ sa však viac ako len mierne „sekol“, zjavne nepoznajúc genetické výskumy Európanov, pretože podľa týchto žiadni „etnickí Maďari“ neexistujú. Existujú len Maďari hovoriaci maďarským jazykom. Toto je ďalší pádny argument svedčiaci o umelom pôvode maďarčiny.

O skutočnom pôvode „maďarských génov“ ako prvý informoval svet L. L. Cavalli Sforza, renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA), ktorý v roku 1991 uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie uskutočnenej na území dnešného Maďarska. Dosiahnuté výsledky tejto štúdie prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet”.¹⁵

Rovnaké výsledky možno nájsť i na stránke, venovanej európskemu genetickému výskumu, ktorá je priebežne aktualizovaná.

Porovnanie genetickej výbavy dnešných Slovákov a Maďarov (Y-chromozom DNA). Odchýlky sú tak minimálne, že možno hovoriť doslova o identickom národe s dvoma rôznymi menami. Vyššia odchýlka je iba v prípade J1, J2, E1b1b (na slovenskej strane vyvážené haploskupinou R1a), ktoré sem prišli z oblasti Stredomoria, pravdepodobne ako priamy následok tureckej okupácie strednej časti Uhorska.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúca časť: Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1) Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult, 2009, str.48-56

2) Jerguš Ferko, Maďarské (seba)klamy, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2004, str. 114-117

3) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 126-127

4) Milan Ivanka, Slováci a Maďari, Eko-konzult 2006, str.56-63

5) Vlado Clementis, Medzi nami a Maďarmi, Poučenie z histórie, Eko-konzult 2008, str.22-25

6) Július Handžárik, Výpoveď slova o histórii, Konferencia PanSÚ: “Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)”, Bratislava 15.5.2010

7) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

8.) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 134

9) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 173

10) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 275

11) Jerguš Ferko, Maďarské (seba)klamy, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2004, str. 75

12) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

13) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 182

14) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 126-127

15) Edita Tarabčáková, Rekordéri etnickej dlhovekosti, Kultura – dvojtýždenník závislý od etiky, ročník XII. – č.15, 16. Septembra 2009, str.1