Pomenovanie „Veľká Morava“ (megalé Morabia) prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Novodobými historikmi je centrálna časť tohto historického územia umiestňovaná do oblasti dnešnej českej Moravy, Slovenska, východného Rakúska a severného Maďarska. Tento štátny útvar údajne vznikol dobytím Nitrianskeho kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom I. v roku 833. Mojmír I. vyhnal z Nitry Pribinu a na jeho území v rámci nového štátneho útvaru zriadil údelné kniežatstvo.
Obr. 1. Mapa Veľkej Moravy z dejepisu pre 7. ročník základnej školy a 2. ročník gymnázia s osemročným štúdiom, rok vydania 2011.
Centrum Mojmírového kniežatstva je situované na územie dnešnej českej Moravy a spojením oboch území Moravy a Nitrianska vzniklo mocenské jadro, ktoré sa stalo základom odporu voči Frankom. V čase najväčšieho územného rozmachu sa rozliehalo od Lužice po dnešné srbsko-chorvátske hranice [Obr. 1 .].
Bola však Mojmírova Morava naozaj na území dnešnej českej Moravy? Ak by sme sa riadili výlučne toponymickými kritériami, územný rozsah Moravy, či Maravy by bol výrazne väčší. Ústrednou oblasťou sa javí Karpatská kotlina, naprieč ktorou zo severozápadu smerom na juhovýchod preteká rieka Dunaj, kedysi Ister nazývaná. Do nej sa vlieva päť veľkých riek: zo severu rieka Morava, z východu Tisa/Mureš (slovensky Maruša), zo západu Mura/Dráva a Sáva a z juhu ďalšia rieka menom Morava. Do Dunaja sa teda vlievajú rieky, z ktorých prevažná časť nesie meno MUR-MAR-MOR. Tento fakt napovedá, že tu naozaj bola Marava, avšak nie je jasné, čo táto Morava/Marava/Muráva reprezentovala.
V slovníku slovenského jazyka sa dočítame, že „morava“ je vlhké trávnaté miesto1 . V nemčine moor použijeme pre označenie bažiny, slatiny, bahna a rašeliniska. V angličtine pod pojmom bažina nájdeme slovo mara, slatina je moor a bahno, blato, močiar je morass. A marais je zase bažina po francúzsky.
Podľa tohto možno teda označiť územie Karpatskej kotliny ako územie často zaplavované vodou, pokryté nekonečnými plochami slatín, močarísk, bažín a rašelinísk, územie buď neobývané, alebo obývané len riedko. Lenže Al-Mascúdí tvrdí, že rieka Dunaj sa v reči Slovanov nazýva Morava2 a týchto Slovanov (ktorí tento výraz používajú) umiestňuje na jeho stredný tok, zhruba od Viedne po srbskú Moravu. Moravy teda neboli len prítoky Dunaja, ale i samotný Dunaj. Že Dunaj bola Marava dokladujú názvy obcí ležiacich na brehu Dunaja ako Veľká Maruša (Nagymaros), Pilismarot (Piliš-Maro-t), Malý Maroš (Kismaros).
Okrem názvov riek sa na tomto rozľahlom území nachádzajú ďalšie toponýma ako Maramures, Muránska planina, či množstvo miest a dedín s predponou „mar, mor, mur“. Zaujímavým sa javí mesto Maribor, ktoré sa, ako by sme si na prvý pohľad mohli myslieť, nenachádza na rieke s názvom „mar“, ale na rieke menom Dráva. Táto okolnosť naznačuje akúsi územno-toponymickú integritu, svedčiacu o použití názvu MAR-MOR nielen v prípade riek, ale doslova o pomenovaní územia.
Obr.2. Mapa povodia riek stredného Dunaja. Červenou farbou sú označené rieky s názvom Morava. Modré pozadie znázorňuje rozlohu starodávneho Panónskeho mora.
Z uvedeného zreteľne vyplýva, že „Megalé Morabia“ (latinsky „Magna Moravia“) bolo obrovské územie tiahnúce sa od dnešnej Srbskej Moravy po Moravu Českú, na východe od pohoria Maramures až po minimálne Maribor na západe.
Megale Morabia má nádych vlhkosti, mokrosti ako v slove Morava, tak i v slove Megale. Morava je územie často zaplavované vodou, podmáčané územie, alebo i bažiny a mokriny a v tomto význame sa dostal aj do ďalších jazykov. Na mokrinu sa podobá i slovo Megale, ktoré pripomína mekaré, mokaré, teda „mokré“. Megalé je prekladané ako „veľká“, „veľký“ a podobne i slovenský „veľký“ má blízko k vlhký, vel(h)ký-velký. A rovnako sa to týka i latinského magna – magnus. Do tejto skupiny zapadá i ruské могучий [mogučij], čo prekladáme ako mohutný, silný, mocný; ktoré obsahuje základ MAG (MOG). Silný, mocný je synonymom „veľký“, pričom „veľký“ má i „moc“. A najmocnejšia sila na zemi je VODA (mok).
Mokrina a morava (marava) sú konštrukciou slova dva synonymické slovenské názvy s rovnakým významom označujúcim močaristé vlhké územie, teda „močiar“. Ohýbajúc spisovnú slovenčinu by sme teda územiu menom Marava/Morava mohli hovoriť i „Mokorsko“ (od mokrina), či „Močarsko“ (od močiar). Napodiv „Mokorsko“ nie je výstrel len tak naslepo, pretože tento termín nachádzame v turečtine v tvare Macaristan (Makaristan), ktorým Turci označujú Uhorsko. Tu v tvare Makaristan pramení i neskoršie pomenovanie územia známe dnes ako Maďarsko, čo potvrdzuje i chorvátsky výraz pre Maďarsko – Madžarska (slovinsky Madžarsko), foneticky zhodné s „mačarska“, teda močiar, močarina, močiarsko.
Dnešné „Mokorsko“ (Maďarsko) sa nachádza v strede medzi dvoma Moravami (srbská a slovenská) ako i medzi riekami Mureš (Maruša) a Mur. V súvislosti s týmito geografickými reáliami sa črtá interpretácia Mokorska ako iného mena pre Moravu (Maravu), a z toho vyplývajúci poznatok, že Megale Morabia bolo v podstate územie, ktoré možno stotožniť s územím Uhorska. Inak povedané, Uhorsko a Megale Morabia (Veľká Morava) sú jedna a tá istá krajina. Jednoznačne to dokladá i samotné megale „veľký“ sťaby „magický“, ako i „mocný“. Veľký, magický a mocný bol božský HOR – UHOR, stvorený z bahna, obyvateľ mokradí; bol to „megale“, bez počiatočného „M“ egale (čítame jegale), teda jeguľa, ako južní Slovania dodnes hovoria božskému úhorovi. Samotný tvar „megale“ je zjavne identický s tvarom „úhor“, ktorý dal pomenovanie Uhorsku a výrok Megale Morabia by sa teda správne mal prekladať ako Uhorská Marava. Srbská ako i dnešná česká Morava mohli byť územia, ktoré boli od materskej Moravy – Uhorska neskôr násilne odtrhnuté, pričom historická spojitosť s územím centrálnej Maravy sa dochovala práve v názvoch týchto oblastí.
Obr. 3. Slovenská Zem obývaná Slovenmi podľa toponymickej rekonštrukcie Blaženy Ovsenej, vytvorenej na základe máp prof. Jána Stanislava. Po tzv. maďarskom osídlení niet ani stopy. V strednej časti, v povodí Dunaja a Tisy vidieť rozsiahle mokriny – „mokorsko“.
Mavro Orbini sa zmieňuje o Svätoplukovi ako o vládcovi Dalmácie a Ilyrika3, čo oproti súčasným predstavám nielen značne rozširuje rozsah moci Svätopluka (kráľa Maravanov) smerom na juh, ale dokazuje i zhodnosť území Uhorska a Veľkej Moravy. Na inom mieste Orbini píše 4:
…obe kráľovstvá (České a Poľské) pochádzajú od toho slovenského (slovanského) plemena, ktoré dobylo Ilýriu a rozvinulo svoje kolónie na sever, to jest na Čechy a Poľsko. Chorvat menom Čech vznešený a ctený muž, zabil jedného zo svojich, muža taktiež váženého…
Na sever od Ilyrika bolo predsa Uhorsko a až severne od neho boli Čechy a Poľsko. Zdá sa, že Orbini opisuje inváznu vlnu Sarmatov obývajúcich Chrobátiu (Chorváti) a východnú časť Uhorska (Zátisie) smerom na juh (Dalmácia a Illyrikum) ako i na sever (Poľsko) a západ (Čechy – Chorvat menom Čech, z mesta Przemyśl). Stopy tejto invázie možno vidieť v osobe kniežaťa Mojmíra I., ktorý z územia zátiskej Maravy obsadil Nitriansko. Táto Mojmírova Morava sa nachádzala pravdepodobne v Biharsku. Príčinou invázie mohla byť rozpínavosť rímskej cirkvi. Smer úderu smeroval do hlavného sídla oblasti – do Nitry, kde panoval Pribina, ktorý dal vo svojom kniežatstve už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol západného obradu.
Veľká Morava sa nachádzala v lone Karpatských hôr, ktorým sa kedysi hovorilo i Hercýnsky les, alebo UHerkýnsky les, podľa krajiny, ktorú tento les ohraničoval, teda podľa Uherkýnska, či dnes správnejšie Uhorska. Karpatom – Uherskému lesu Gréci hovorili i Rhipaey (grécky Ριπαι), ktoré prvý spomína Alkman (633 pred Kr.), potom Hekataeus (ok. 509 pred Kr.), Aeschylus (ok. 490 pred Kr.) a Hippokrates (400 pred Kr.) 5, pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy nachádzajú na najzadnejšom severe pre nich známeho sveta.
obr. 4. Mapa Veľkej Moravy vyhotovená na základe toponýmie riek s menom Morava (fialová čiara). Čiarkovanou čiarou je znázornený maximálny rozsah územia VM. Uhorsko (žltá) predstavovalo už iba oklieštené územie pôvodnej Veľkej Moravy.
Uhorsko ako i Uherkýnsky les niesli meno pochádzajúce od úhora, tvora bažín, ktorý bol síce považovaný za draka-hada, ale v skutočnosti bol rybou, takže sa nemožno čudovať, že Uherkýnsky les niektorí nazývali i Ribie vrchy (dnes spisovne Rybie), teda Ripai (Rhipaey). Ryby a zvlášť úhor, sú charakteristické pretiahnutým telom, ktorému dominuje chrbtová kosť (chrbát). U úhora dokonca chrbtová, análna a chvostová plutva splývajú do jedného celistvého plutvového lemu. Dominujúci chrbát, šarišsky chribet, či cherbat javí identickú stavbu slova ako ryba chribat-riba, takže tzv. Ripaiske vrchy môžeme vnímať i ako Chripaiske, resp. Chribetske vrchy – Karpaty, ktoré v podstate tvoria súvislý chrbát tvarovo veľmi podobný skrútenému úhorovi-drakovi do tvaru S.
Obr. 5. Uhorské vrchy – drak. Z vtáčej perspektívy tvoria Karpaty obrazec hada – jaštera. Jašter je v bojovej – strážnej polohe, akoby striehnuci na územie Podunajskej nížiny, v centre ktorej (v čeľustiach) sa nachádza posvätné mesto Nitra (Pariena). Na tykadlách, približne na rovnakej úrovni, sa nachádzajú Bratislava a Budín (Budapešť), pričom obe ležia na brehu rieky Dunaj. Konce tykadiel smerujú k veľkým jazerám, jedno k Neziderskemu jazeru a druhé k Balatónu. Chvost siaha až k pobrežiu Čierneho mora.
Chribetské vrchy – Karpaty obývali Chribeti, Chrobati – tí čo obývali chrbty hôr, inak zrejme i Uhri nazývaní. Karpaty – Ripaiské vrchy – Hercýnsky les (Uhorský les) bol jeden a ten istý názov pre pohorie, ktoré tvorilo hranicu ríše Slovenov, ktorú dejiny zaznamenali ako Megale Morabia inak i Uhorskom nazývaná.
Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Literatúra:
- Milan Ferko, Veľkomoravské záhady, ARTISAN 1995, str. 30.
- Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241
- Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 279
- Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 68
- Pavol Jozef Šafárik: Slovanské starožitnosti I, Článok IV. Zemepisný prehľad pravlasti Slovanov, § 22. Hory, rieky, jazerá, mestá a hmotné stariny v zemi Praslovanov