Pozoruhodné odkrývanie dejín
Július Handžárik
Bratislavské vydavateľstvo Eko-konzult prinieslo na slovenský knižný trh ďalšiu pozoruhodnú publikáciu, zaoberajúcu sa našimi najstaršími dejinami. Ide o dielo Oskára Cvengroscha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek. Kniha veľkého formátu má vyše 450 strán a autor sa v nej venuje interdisciplinárnemu skúmaniu slovenských dejín od najstarších čias s využitím najnovších poznatkov pomocných historických vied, hlavne lingvistiky, onomastiky a toponymie, ale veľkú pozornosť venuje napríklad aj genetike a heraldike. K tejto zložitej a v mnohom aj tabuizovanej téme pristupuje striktne sa riadiac princípom De omnibus dubitandum , k čomu sa nepriamo hlási nielen v základnom hesle svojej knihy: “Nie je dôležité ‘mať pravdu’. Dôležité je pátrať po skutočnom poznaní. Absolútna pravda ostane človeku aj tak navždy skrytá “, ale napríklad aj v týchto svojich úvodných slovách: “Obrovská informačná mašinéria, ktorú za posledných 200 rokov na poli histórie vznikla, prevalcuje každého, kto sa jej postaví do cesty. … Nie som historik, ani sa ním necítim byť. Hľadám len odpovede na otázky, na ktoré mi nik nevedel alebo nechcel dať odpoveď. …Je na každom jedincovi, ako so získanými informáciami naloží, či sa s nimi stotožní, či sa nad nimi zamyslí alebo ich odmietne. ”
Takto vypovedá autor o svojom zámere a o poslaní svojho diela. A treba objektívne uznať, že vynaložil obrovskú námahu, aby vrhol svetlo poznania pravdy aspoň do niektorých najtemnejších kútov oficiálnej európskej histórie – veď len zoznam ním použitej literatúry obsahuje neuveriteľných 395 odvolávok na tituly domácej i zahraničnej proveniencie.
Základnou témou knihy O. Cvengroscha je skúmanie exaktnosti oficiálnej historiografie a pravdivosti jej produktu – oficiálnej histórie Európy, tak ako sa prednáša na všetkých stupňoch škôl. Vznikala pred necelými dvesto rokmi v imperálnom ovzduší zjednocujúceho sa nemeckého národa a štátu, spolu so vznikajúcou víziou budúceho nemeckého “životného priestoru” od Severného a Baltského mora prinajmenšom po Dneper alebo po Volgu. Kuriózne o tom svedčí napríklad aj korešpodencia F. Engelsa s K. Marxom z revolučných rokov 1848 – 1849, v ktorej sa hlásia k ideológii nemecko-maďarskej smrteľnej nenávisti k Slovanom a hlásajú víziu zániku či genocídy slovanských národov (pozri F. Engels: Demokratický panslavizmus. In: K Dějinám Českoslověnska a československého dělnického hnutí, díl 2, Praha 1963 ). V tomto prostredí a v takom ovzduší sa do histórie Európy zakomponovali napríklad aj nevedecké tézy o starovekom keltskom a germánskom osídlení stredného pásma Európy, o stredovekom “sťahovaní národov” a hlavne o “prisťahovaní” Slovanov do strednej a západnej Európy v 5. až 7. storočí nášho letopočtu bez jedinej víťaznej bitky nad “pôvodnými” Keltmi a Germánmi a o slovanskom “rýchlom osídlení” obrovského územia najlepšej poľnohospodárskej pôdy v dĺžke vyše 2 000 kilometrov a priemernej šírke 1 000 až 1 500 kilometrov až po Severné a Baltické more!
Tieto a ďalšie absurdity sa vtedy dostali do oficiálnej histórie Európy a takto sa až doteraz prednášajú na všetkých stupňoch európskych škôl. Na takomto prístupe k “tvorbe” európskych dejín vtedy nič nemohli zmeniť ani seriózne jazykovedné diela P. J. Šafárika (hoci boli vydané po nemecky a ich vybrané state aj po anglicky a francúzsky) a na takomto absurdnom chápaní európskych dejín a postojoch terajších “historikov” doteraz nič nezmenili napríklad ani najnovšie vedecké diela O. N. Trubačeva, H. Harmanna alebo M. Gimbutasovej, o šokujúcich exaktných poznatkoch súčasnej svetovej genetiky ani nehovoriac. Veď podľa výsledkov celoeurópskeho genetického výskumu, ktorý v roku 1996 uskutočnili pracovníci Oxfordskej univerzity pod vedením B. Sykesa, príbuzenské línie 80 % dnešných obyvateľov Európy majú svoj začiatok medzi 20 až 50 tisíc rokmi pred n. l. S tým korešpondujú aj výsledky celoslovenského genetického výskumu, ktorý viedol RNDr. Vladimír Ferák, a ktoré preukázali, že genetické korene takmer 85 %dnešných obyvateľov Slovenska (bez Cigánov) majú svoj začiatok pred 20 až 50 tisíc rokmi, 10 % má predkov neolitického pôvodu a iba zvyšných asi 5 % predkov našich občanov sa dostalo na Slovensko až po neolitickej kolonizácii pred menej ako 7 tisícročiami. Podľa výsledkov uvedených výskumov má teda naša vlasť na európskom kontinente najvyššiu autochtónnosť pôvodného domáceho slovenského obyvateľstva.
Absurdné protirečenia v európskej historiografii však pretrvávajú aj napriek novodobým exaktným objavom pomocných historických vied až doteraz. Keby sme takýto absurdný prístup k reálnym faktom preniesli, povedzme, do oblasti astronómie, museli by dnešní astronómovia uznávať a vyznávať až doteraz Ptolemaiov geocentrizmus a s “vedeckým” povýšenectvom by odmietali nielen vývojom vedy už prekonané heliocentrické teórie M. Kopernika a G. Galileiho, ale aj súčasný šokujúci astronomický objav asi bilióna galaxií a množstvo ďalších objavených fascinujúcich úkazov a objavov vo vesmíre.
O. Cvengrosch sa vo svojej knihe venuje práve odhaľovaniu i objasňovaniu mnohých takýchto doteraz ignorovaných či utajovaných faktov európskej a slovenskej histórie. Venuje sa napríklad problematike typologického členenia archeologických nálezov a ich pripisovaniu do kmeňových či etnických okruhov, pričom pravdivo konštatuje, že z archeologických nálezov sa nedá všeobecne vyčítať národnosť alebo kmeňová príslušnosť zhotoviteľa či majiteľa. Pripomína neprávom zabúdanú prácu Pavla Križku z roku 1886 o skalnom nápise na Velestúre a uvádza v knihe aj predcyrilskú slovenskú abecedu, ktorú Križko zostavil na základe viacerých kamenných nápisov, spomína najnovšie jazykové úvahy o etnickom pôvode Vandalov, Markomanov a Kvádov podľa diela Mavra Orbiniho, publikuje aj časť jeho zaujímavého štvorjazyčného vandalsko-slovensko-česko-poľského slovníka atď. Pripomína známu, ale zamlčovanú skutočnosť, že o tom, kto bol Germán a kto Kelt, nemali jasno ani slávni rímski a grécki historici a v rímskych časoch sa už vo východnej časti údajného keltského osídlenia spomínajú iba Germáni (Magna Germania), ale zhruba v 5. až 6. storočí sa odrazu objavujú Slovania. Pritom ich príchod nie je nikde zaznamenaný a bez boja obsadzujú obrovské územie strednej a západnej Európy, o ktoré po stáročia tvrdo bojovali Kelti a Germáni s rímskymi légiami! “Sú to neuveriteľné závery modernej historiografie, ktorá tvrdí, že na jednom území rozliehajúcom sa zhruba od rieky Rýn až po Transylvánske Alpy, bolo v priebehu 600 rokov dvakrát kompletne vymenené obyvateľstvo. Čisto keltské osídlenie v období 200 pred n.l. bolo nahradené Germánmi (Tacitus, druhá polovica 1. storočia n.l. ), a tí boli kompletne vymenení Slovanmi (5. storočie n.l.). ” konštatuje s trpkou iróniou O. Cvengrosch.
Príkladov takýchto protirečení v oficiálnej histórii Európy a Slovanov je kniha plná, čo si vyžaduje od čitateľa venovať textu sústavnú pozornosť a pri jej čítaní sa maximálne sústrediť – odmenou sú mu často fakty a udalosti, ktoré boli pred ním neraz prísne utajované a ktoré sú niekedy až šokujúce. Ako malý príklad takého faktu a udalosti uvádzam výsledky celoplošného genetického výskumu na území dnešného Maďarska, ktoré v roku 1991 uskutočnil so svojím kolektívom renomovaný genetik a profesor Stanfordskej univerzity L. L. Cavalli-Sforza a ktoré vyhodnotil takto: “Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinentálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. ”
K týmto exaktným zisteniam amerických genetikov treba azda doložiť, že rovnaké fakty na báze toponýmie zistil na území Maďarska už v roku 1943 slovenský jazykovedec prof. Dr. Ján Stanislav a uverejnené boli (s veľkými ťažkosťami!) v diele Slovenský juh v stredoveku až v rokoch 1999-2004 v bratislavskom Národnom literárnom centre – ale to je už problém našej demokratickej štátnej suverenity!
Záverom možno konštatovať, že kniha Oskára Cvengroscha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek je skutočne veľmi zaujímavé historiografické dielo, ktoré ponúka čitateľom množstvo doteraz málo známych alebo zámerne utajovaných skutočností z histórie Európy a špeciálne Slovenska a slovenského národa. Dozaista sa stretne so širokým záujmom čitateľskej verejnosti a mal by sa ním oboznámiť každý občan Slovenska bez ohľadu na národnosť.
Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku (dvojčíslo 39-40) 12. novembra 2014, strana 10